23.

Valerie opúšťala jediné miesto, ktorému hovorila domov so slzami v očiach a smútkom v každom úde jej tela, sklamaná a zronená sama zo seba a zo svojej neochvejnej túžby ochraňovať a byť ochraňovaná Nathanom. Kráčala z kroka na krok, pomalšie ako obvykle a kamienky na zemi vnímala len rozmazane cez slzami zarosené, vlhké oči. Krajina okolo nej sa hmýrila farbami jesene a kŕdle vtákov sa združovali na dlhú cestu do teplých krajín. Iba ona mŕtvo kráčala zmrákajúcou sa krajinou oproti čomusi, čo nazývala ničotou a prázdnom. Zrazu jediným človekom, ktorého mala, bol mladý vojak, syn armádneho generála Nemecka- Nathana Richtera, jej jedinú oporu a lásku. Držala ho za ruku, ktorú jej akoby len pred chvíľou nevládal podať, keď mu ju zvierala nekonečná bolesť trieštivej zlomeniny. Pomaly sa strácali v tmavom lese. Valerie sa poslednýkrát obzrela za seba, kde videla už len malú časť jej „domova“. Nathan zvyšoval tempo a takmer za ním nestíhala. Chcel sa čo najskôr ukryť od všetkých ľudí, ktorí mu neprávom ublížili. Valerine útle nôžky hádavo stúpali do vlhkých čerstvo opadnutých listov a ostražito sa vyhýbala konárom a kríčkom, aby sa neoškrela.

Nathanovou hlavou blúdilo čoraz viac otázok bez odpovedí a jedinú istotu, ktorú mal, držal pevne zovretú v pravej ruke. Dával si na ňu pozor, ako na princeznú, no chcel sa čo najskôr dostať preč od Angličanov, od jeho nepriateľov v uniformách. Za pochodu premýšľal, ako sa dostať preč od nich, aj od nemeckých vojakov. Nenazýval ich svojimi krajanmi, lebo nechcel patriť do krajiny, ktorá pustoší celú Britániu. Hrdo so vztýčenou hlavou rýchlou chôdzou nasledoval svoju intuíciu. Prešli neveľkým lesom a dostali sa k parkovisku pred nemocnicou. Do očí mu udrel veľký Hummer priamo pred ním. Pustil Valerinu ruku a rozbehol sa k autu. Malo rozbité pravé zadné okno, no inak sa zdalo byť v poriadku. Nastúpili rozbitým oknom dnu, Nathan stlačil automatické riadenie, na GPS udal súradnice letiska a už len obaja čakali, kým ich inteligentný motorový voz privezie až k nimi zadanému miestu.

Valerie ostala šokovaná z Nathanovej zručnosti naštartovať auto bez kľúčika v zapaľovaní, no ani nepípla. V pravej ruke stískala päť pokrčených sto librových bankoviek, ktoré im obom mali zabezpečiť pokojný prevoz mimo Británie. Sedela pripásaná v mohutnom sedadle a sledovala Nathanovu nehybnú tvár. Zjavne nad niečím premýšľal. Chytila ho za ruku a jemne ho po nej pohladila. Preľakol sa a myklo ním, no keď si uvedomil, že žiadna z jeho myšlienok nie je reálna, položil mohutnú dlaň na Valerinu útlu a zadíval sa jej do očí. Autopilot ich stokilometrovou rýchlosťou za hodinu, viezol prázdnou krajinou a namiesto toho, aby si všímali zdemolovaný a spustošený kraj spamätávajúci sa z vojny, si všímali iba identický lesk v očiach jeden druhého a bez slova si vychutnávali plnohodnotné pokojné a tak veľavravné ticho. Zrazu sa z nich vytratila pochybnosť a zmätenosť. Zrazu dokázali žiť len z pohľadu toho druhého. Avšak bohužiaľ, iba na pár okamžikov. Ani sa nenazdali a auto stálo zaparkované na priestrannom parkovisku pred obrovskou halou letiska, v ktorej sa to ľuďmi hemžilo ako mravcami v mravenisku. Vošli dnu bez vedomia, čo ich čaká. Podišli ku kase, kde sa predávajú letenky.

„Nejaký last minute?“ opýtal sa jednoducho Nathan.

„Bohužiaľ, všetky sa už predali,“ žena za kasou mykla plecami, no nevyzerala, že by ju to nejako obzvlášť trápilo.

„Tak nejaký najbližší let?“ reagoval.

„Najbližšie lietadlo letí o 14:00.“

„Kam?“

„Je to linka Dublin- Madrid.“

Nathan bez ďalších otázok zarezervoval dve letenky. Obaja boli odhodlaní začať niekde inde, s čistým kontom.

Lietadlo stihli a na podiv obaja bez problémov prešli pasovou kontrolou, čo sa im zdalo nanajvýš neprirodzené. Videli jeho národnosť v pase a neurobili s ním nič. Nezabili ho, ani nijak nepotrestali. Nathan v tom ale šípil čosi horšie, ako nejaký trest.

Sedeli v lietadle držiac sa za ruku. Sledovali krajinu z čoraz väčšej výšky a vychutnávali si tie momenty, keď žili len jeden pre druhého a keď jediný pohľad do očí toho druhého bol neopísateľným potešením a darom.  

Let netrval dlho, no obom im to pripadalo ako večnosť. Neprosili sa o jedlo či o pitie, nezháňali pozornosť letušiek, sedeli vedľa seba a držali sa za ruky s pocitom, akoby sa držali posledný krát. Vo Valerinej hlave neexistoval pokoj. Zaujímalo ju, čo ich oboch v najjužnejšej časti Európy čaká. Vedela že Španielsko si drží svoju neutrálnosť, no nevedela nakoľko neutrálne je. Dúfala snáď v lepší začiatok, možno v nový život. Myšlienkam o Suzie sa vyhýbala. Sila jej podvedomia jej umožňovala odísť v myšlienkach od Suzie. Držala Nathana pevne za ruku a on ju samovoľne obdaril bozkom. Snáď jej ním chcel dodať odvahu, alebo silu, či smelosť, no ona mu bozk vďačne opätovala a jej pocity boli v okamihu ružovejšie.

Nathan to však ružovo nevidel. Dokázal si predstaviť, že by ho jeho otec dal hľadať. Nerozumel tomu jednoduchému prechodu cez pasovú kontrolu a nechcelo sa mu veriť, že by sa cez britskú ochranku dostal len tak, bez väčšieho preverovania. Nepripadala mu normálna emigrácia nepriateľa britskou leteckou spoločnosťou. V mysli mu vybehla aj myšlienka, že aj keď videli Nathanov pas, akoby ho „prehliadli“. Napadlo ho, že možno aj tí britskí vojaci predsa len videli slabosť v jeho očiach a nechuť ďalej bojovať. Dá sa Nathan nazvať dezertérom? Môže ho vlastný národ odsúdiť za vlastizradu?

Pri výstupe z lietadla boli obaja veľmi ostražití a pozorní. Nathan očakával, že sa na neho vrhne desiatka mužov a zabijú ho a Valerie sa modlila, aby všetko prebehlo v poriadku. Čo najrýchlejším krokom sa vzďaľovali od lietadla pohľadom pri zemi. Vošli do budovy na ďalšiu kontrolu a už verili, že nič sa nemôže skomplikovať. Španielsko ako neutrálna krajina bola pre nich jednoznačne bezpečným útočiskom. Nikto sa nepozastavoval nad ich národnosťami, každý ich vítal s úsmevom a priateľským pohľadom. Obom im to bolo cudzie. Ani jeden z nich si už nespomínal na priateľské pohľady a prívetivé úsmevy od úplne cudzích ľudí, no na dobré sa ľahko zvyká. Ruka v ruke oproti novému životu kráčali von z haly, kde stál rad taxíkov. Prísť do Madridu, z ktorého Nathan poznal iba futbalový klub Real Madrid, bolo nepríjemné.

„Teraz kam?“ vybuchol od smiechu Nathan.

„No spýtame sa taxikára, či nevie náhodou o nejakom priváte, čo povieš?“ smelo vykročila k taxíku.

Nathan krútil hlavou nad Valeriným bláznivým nápadom, no nasledoval ju.

„Dobrý deň, sme prvý krát v Madride a chceli sme sa poinformovať o nejakom lacnom priváte, nepoznáte tu niečo?“

Taxikár ju ale sklamal. Prešla tak ešte pár taxíkov, až predposledný v dlhom rade mal znalého šoféra.

„My ponúkame privát, no v odľahlejšej časti mesta,“ ponúkol a už aj odomykal dvere pre dvoch cudzincov.

Nastúpili a nechali sa odviezť do nového príbytku plní očakávaní a napätia, čo sa bude ďalej diať. O takmer hodinu vystúpili v na prvý pohľad biednej štvrti, kde sa mal nachádzať aj ich privát. Bolo im jedno kde, záležalo im na tom, aby mali dosť peňazí tu pár dní pobudnúť, kým si nenájdu hoci aj slabo platenú prácu. Byt sa im však od začiatku pozdával. Ľudia žili skromne, no nie hlučne. Izba nebola nijaký luxus, no tešili sa, že budú mať niečo spoločné. V okamihu sa do svojho nového bývania zamilovali a vopred zaplatili za celý mesiac. Na jedlo im nezostala ani jedna stovka, no podstatné pre nich bolo, že mohli byť v kľude a pokoji spolu.

Nathan v odhodlaní okamžite vyšiel do ulíc hľadať si nejakú brigádu. Nechcel zabiť ani jednu minútu. Valerie však sedela na posteli a len premýšľala. Odignorovala aj Nathanov odchod. Kašľala aj na všetko, čo sa v jej okolí dialo. Tak ako ju len včera trápila vojna, ju teraz trápi prežitie. Nedokázala sa odpútať, aj keď si pred tým myslela, že to vie. Hľadala v nezmyselných domnienkach odrazové mostíky pre nový začiatok, no nedokázala prestať myslieť na rozdielnosť a inakosť jej a temperamentného španielskeho národu. Obávala sa jazykových bariér a znehodnocovala samú seba, aj keď perfektne ovládala opateru o deti. Pokojne by mohla ísť pracovať ako opatrovateľka nejakému bohatému dieťaťu akým bola aj Suzie, no neverila si. Nevytiahla z bytu ani päty.

Nathan sa vrátil domov sklamaný a unavený až v noci. Valerie na neho čakala s prianím, aké doteraz nemala príležitosť vysloviť. Nechápala samú seba. Možno tým chcela zabudnúť, odreagovať sa, alebo čokoľvek iné, no nesmelo naznačila svoju požiadavku na Nathana, aby v prvú noc ich spoločného bývania, mohla byť jeho.