17.

Valerie bežali dni veľmi pomaly. Každý deň okupovala spolu s Nathanom iný dom. Zakaždým prežívali to isté. No na všetko sa zvyká. Vedela, že ešte pár domov a bude to považovať za normálne. Aj keď už všetko v jej živote bolo nenormálne. Vzťah s Nathanom utužila a zblížila sa s ním najviac, ako to kamarátstvo umožňovalo. Stále nebola celkom odhodlaná urobiť prvý krok a tak naďalej mlčala, tváriac sa ako jeho kamarátka. A on tiež prežíval muky v jej spoločnosti. Najprv sa musel naučiť sebakontrole, keď každý večer zaspával s ňou v náručí a neskôr sa musel ovládať aj pri jej len letmom dotyku. Cítil, akoby ním prešla neexistujúca energia za každým, keď sa naňho čo i len pozrela. Avšak, chvíle s ňou si nadovšetko vážil a bol vďačný za čokoľvek, keď mohol byť pri nej a vidieť ju kedykoľvek chcel.

V apríli, keď jar už naplno rozkvitala v celej svojej kráse, dorazili k obrovskej budove s majestátnym krížom na vrchole. Kláštor. Potešení a posmelení myšlienkou na bezpečie, nezaháľali a hneď zazvonili. Otvoriť prišla matka predstavená.

„Dobrý deň, prosím vás, chceli by sme tu pár dní prečkať. Hľadáme malé dievčatko a na ceste sme už veľmi dlho. Prosíme o jednu noc,“ prosila takmer na kolenách Valerie. Matka predstavená si nepríjemným a prísnym pohľadom prezerala neznáme postavy stojace pred jej kláštorom, no nakoniec jej dobrosrdečnosť nedovolila poslať ich preč. Unavená Valerie netušiac, že Suzie sa nachádza pár miestností od nej, sa uložila do postele a pokojne, bez akéhokoľvek strachu, alebo pochybnosti zaspala. Už nemala dôvod k strachu. Územie, kde kláštor ležal, už bolo úplne bez známok akéhokoľvek okupovania vojakmi a prostredie kláštora a prítomnosť Boha, nasiaknutá v každom kúsku múru okolo nej, jej dodával pocit bezpečia a chýbajúcu energiu. Pokojne sa odovzdávala do milých a príjemných rúk noci s neprekonateľne dobrým pocitom bezpečia.

Suzie večer trávila na parapete okna. Stále sa spamätávala zo šoku, ktorý zažila pri hľadaní potravín. Minula všetko. Dokopy 300 libier za pár kíl múky, dve kilá cukru a soli, pár balíkov cestovín, tucet konzerv s mäsom, pár balíčkov pudingu a niekoľko čokolád. Ceny rapídne stúpli a to, za čo by bežný človek pred viac ako rokom nakúpil plné auto potravín, si teraz mohli dovoliť jedlo sotva na mesiac. Bola rozčúlená a smutná. Chcela pomôcť, no krajina spamätávajúca sa po vojne je výrazne poznačená krízou a inými finančnými problémami. Čítala si knihu a premýšľala nad Valerie. Nedokázala na ňu zabudnúť. Nedokázala na ňu minútu nemyslieť. Prežívala peklo odohrávajúce sa v nej. Mala strach, že všetko, čo bolo sa znova vráti. Bála sa, aj keď prebývala v Božom chráme. Nedodávalo jej energiu toto posvätné miesto. Tušila, že to nekončiace zlo sa ešte vráti. A čím viac na to myslela, tým viac sa uzatvárala sama do seba. Bez ohľadu na Shinu, ktorá sa každým dňom cítila osamelejšia. Možno by sa v skutočnosti dokázala správať inak. Keby nebola žiadna vojna. Možno by nebola taká ustráchaná. Možno by sa Shine dokázala venovať viac. Možno by ju nikdy nespoznala. Čo priniesla vojna Suzie? Shinu. Milujúce rehoľné sestry a dobrosrdečnú matku predstavenú a pár iných detí. Čo jej vzala? Domov. Lásku. Rodičov, aj keď ich už dávno pred vojnou stratila. Zázemie. Budúcnosť. Valerie. Každou minútou, o ktorú bola staršia, vnímala podnety v okolia vážnejšie. Toto sedemročné dievča si dokázalo uvedomiť, čo za zlo dokáže vojna spôsobiť, čo dokáže a čo nedokáže. Kiežby nemala túto schopnosť vnímania. Kiežby nebola primúdra na svoj vek. Kiežby nemala „až“ sedem rokov.

Valerie sa zobudila veľmi neskoro. Na pravý obed. Slnko už bolo vysoko na oblohe a príjemne zohrievalo celú izbu. Zvyknutá na Nathanovu prítomnosť sa vydesila, keď ho v izbe nevidela. Až keď si uvedomila, na akom mieste sa nachádza, upokojila sa a znova sa odovzdala do rúk temného, mäkkého, teplého paplóna. Nie však nadlho. Po chvíli vstala a pomaly prechádzala po izbe a obdivovala dosť starý nábytok, pokrytý hrubým nánosom prachu. Odovzdávala sa teplým slnečným lúčom, rovnako ako Suzie na rovnakom mieste, štyri miestnosti o nej. Na malú chvíľu sa ich myšlienky spojili v jednu neuveriteľnú poklonu prírode a jej kráse, ktorú obe po dlhom čase mohli obdivovať. Valerie smelo vykročila smerom do kuchyne, túžiac, čo i len po suchom zvyšku chleba. Dostala viac, ako čakala. Naložili jej na tanier tri naberačky krupice. Pri stole sa stretla s Nathanom a spoločne si vychutnávali teplé raňajky. Suzie sa však nemohla vyhnúť bezprostrednému stretu s Valerie. Vošla do kuchyne. Valerie vedela o koho ide, no Suzie si akosi nedokázala spočiatku vyjasniť, kto je žena upierajúca na ňu zrak. Alebo iba nedokázala vyjadriť svoj pocit ničím iným, iba mlčaním. Valerie považovala dievčatko iba za vidinu, no s pár sekundovým opozdením si obe uvedomili, čo jedna pre druhú znamenjú. Valerie nechala na stole svoj tanier a bez ostychu sa rozbehla oproti Suzie. Zovrela ju v náručí a v okamihu mala pocit naplnenia. Radosti. V tej chvíli bola odhodlaná ku všetkému. Svoje drobné dievčatko opäť držala v náručí a nehodlala ho nikdy opustiť.

Bola to ona. Valerie. Suziným malým telom prešlo milión motýľov a od potešenia, čo vidí sa jej úsmev pohral s perami. Prvé chvíle v jej náručí považovala za čosi, čo sa nedeje. Nevedela sa sústrediť na ten silný stisk. Bolo vôbec možné takéto niečo? Pýtala sa sama seba zmätená, no potešená. Žena, ktorá jej mysli nedala za posledných trinásť mesiacov pokoj ani na jedinú sekundu, ju zrazu stískala v príjemnom objatí. Od samého šťastia sa rozplakala. Valerie jej malé guľaté slzy zotrela dlaňou a sama pár vyronila. Vnorila hlavu do jej dlhých plavých vlasov a privrela oči. Taká spokojná a naplnená nebola už neskutočne dlho. Nepremýšľala nad ničím, len nad tým útlym stvorením v jej náručí. Stále sa na ňu pozerala, aby sa presvedčila, že sa jej to nesníva. Po pár minútach dojemného privítania, Valerie zoznámila svoju Suzie s Nathanom. Bol rovnako užasnutý, ako Valerie, keď ju s rovnakým nadšením objímal.

„Tak ťa konečne spoznávam, mladá slečna,“ povedal jej a neskrýval radosť. Z jednej strany kvôli Suzie a z druhej strany kvôli Valerie. Tušil, že to budú jediné osoby, ktoré na svete má a bude mať.

„Aj ja ťa rada spoznávam,“ ticho zašepkala a doširoka sa usmiala.

„Moja princezná,“ dodala Valerie pevne ju stískajúc v náručí. Suzie tesne pritisnutá k Valerie, hrdo zoznamovala všetkých svojich kamarátov s jej najmilšou druhou mamičkou. Shina bola nadšená. Rozprávala im o svojej dlhej a nie vždy príjemnej ceste. Rozprávala im o svojich pocitoch a o slzách, ktoré vyronila kvôli Suzie. Nathan ju počúval s rovnakým nadšením, ako ostatných sedem detí. Rehoľné sestry stáli vo dverách a tvárili sa, že nepočúvajú, no pritom horeli zvedavosťou, čo sa ďaleko za múrmi kláštora dialo. Matka predstavená bola smutnejšia, ako pred ich príchodom, pretože vedela, že po tomto milom nájdení, Suzie z kláštora určite odíde. Nič si nepriala viac, ako to, aby ostala s ňou. Jej obľúbená Suzie.

Po dlhých rozpravách o Valeriných príhodách sa všetci pozde v noci rozhodli ísť do postele. Valerie samozrejme so Suzie a s Nathanom. Ten spal síce na zemi, no vôbec mu to nevadilo. Bol spokojný a šťastný už len z myšlienky, že jeho Valerie našla to, čo tak veľmi dlho chcela. Lebo čo chcela Valerie, to si prial aj on. A ona bola naozaj najšťastnejšia. V náručí držala svoje druhé ja a vedela, že ich už nikto nikdy nerozdelí. Držala ju pevne, no nie tak, aby to bolo nepríjemné. Pozerala na zem do Nathanových očí poznačených tmavou miestnosťou, ktorú osvetľoval iba úzky mesiac v tvare písmena C a pekné jasné nebo plné hviezd. Plné hviezd, ktoré videla aj v jeho očiach. Usmiala sa na neho, rozhodnutá povedať mu všetko, čo k nemu cíti. Do rána je však ešte dlhá doba a vedela, že to, čo teraz považuje za správne, zajtra tak nebude. Len ležala, sledovala ho a pomaly zaspávala. On spať nedokázal. Jej pohľad mu zmenil pohľad na spánok. Načo spať, keď sa môžem pozerať na jej dokonalosť? Pýtal sa sám seba a hlavu si podoprel vtedy, keď ona posledný krát prižmúrila oči. Priblížil sa k posteli a prizeral sa dvom dievčatám, ktoré sa stali súčasťou jeho života. Chtiac, či nechtiac sa stal ich otrokom, ich pánom, ich milovníkom. Bol odhodlaný spraviť pre nich všetko, čo budú chcieť a potrebovať. Naraz chcel a veril v pokojný život niekde na okraji mesta, kde vojna už nikdy nepríde. Chcel a bol rozhodnutý povedať Valerie čo k nej cíti a byť už navždy s ňou. Vedel však, že zajtra ráno, toho nebude schopný a všetky plány a sny, ktoré mu práve behali v mysli sa skôr nesplnia, ako splnia. Úsmev mu zmrzol na tvári a tá jeho hrdosť, ktorá by nezniesla odmietnutie radšej ďalej mlčala sama v sebe. Uzavretá a tichá. Vrátil sa na matrac trocha ďalej od postele a zaspal. S nepríjemným, no o to silnejším pocitom zbabelosti a lásky. 

16.

Po pár hodinách cesty sa pristavili pri neveľkom domčeku na kraji cesty. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je neobývaný. Bez akýchkoľvek výčitiek a ostychu sa rozhodli ho prehľadať a prípadne tam ostať na noc. Spočiatku ich netrápil fakt, že obývajú dom kohosi, teraz už možno mŕtveho. Boli šťastní, že po celodennej chôdzi si môžu konečne niekde vydýchnuť. Objavili domček málopočetnej rodinky. Mali malé, podľa fotiek nanajvýš tri roky staré dieťa. Valerie by povedala, že si žili pokojným a šťastným životom. O to viac ju začínal ťažiť fakt, že ostávajú v dome, ktorý niekomu patrí. Nepredstavovala si, že prechádzať po izbách malého prízemného domčeka jej spôsobí traumu. Premýšľala nad každým krokom ženy a muža, ktorých videla na fotke, magnetkou pripevnenou na chladničke. Predstavovala si, aký mali život, čo robili, ako si žili. Umárala sa v pesimistických myšlienkach a neuvedomovala si svoje základné životné potreby. Ležala v posteli a plakala. Nedokázala sa zmieriť s hrôzostrašnou myšlienkou, že leží v posteli, kde pred rokom ešte pokojne zaspávala iná žena. Nathan pri nej nebol. Manželskú posteľ v priestrannej izbe obývala sama. No nemohla inak, ako privolať ho k sebe aby jej poskytol určitú psychickú podporu a pomoc. S povoleným uvažovaním si pomaly uvedomovala aj svoje správanie k jedinému človeku, ktorého v tomto hroznom období mala. Ako jediný pri nej stál a vzdal sa toho najdôležitejšieho- svojho národa. Obetoval kvôli nej značnú časť svojho života, pretože nech by si to chcela predstaviť akokoľvek, vedela, že Nathan sa už do prísnych očí svojho otca nikdy nebude môcť pozrieť. Zradil armádneho generála. Zradil otca. Pri tejto myšlienke zaplakala ešte väčšmi a hnevala sa sama na seba, za to, že jej mozog úplne zabudol, čo pre ňu Nathan urobil. Zavolala ho k sebe, aby potlačila nepredstaviteľný smútok a sklamanie zo samej seba.

Neodmietol. Prišiel do izby a manželskú posteľ zdieľal spolu s ňou. Rozprávali sa, aj keď mali predovšetkým oddychovať a spať pred veľmi rýchlo blížiacim sa ránom. Nedokázali to. Pár krát sa ozaj pokúsili privrieť oči, aby aspoň na pár chvíľ dovolili telu oddýchnuť si, avšak neúspešne. Zlý pocit z tmavého pekného, no škaredého miesta so smutnou minulosťou im nedovolil zaspať. Obaja boli príliš citlivý na to, aby dokázali prekonať ten prekliate nepríjemný pocit v obklopení štyroch stien. Pateticky zavádzajúci dôvod ich nepokoja ich oboch mátal až tak, že po dvoch hodinách neustáleho premýšľania a rozprávania sa o živote pôvodných majiteľov domu ich dohnal do spoločného objatia a napokon až k spoločným slzám. Za iných okolností by možno zaspali obaja. Za iných okolností, by sa možno ani jeden z nich nezamýšľal nad osudom ľudí, ktorých ani nepoznali. Za iných okolností by neriešili „hlúpe“ myšlienky o živote iných ľudí, ale tie svoje. No dvaja mladí ľudia so vzťahom k životu k ľudstvu a k radosti a odporom voči tyranii a nezmyselnému zomieraniu, sa nad troma ľuďmi na fotografií nedokázali nezamýšľať. Našťastie sa im napokon podarilo ako- tak zažmúriť oka a aspoň na pár hodín si pospať. Nie však na posteli, no na zemi vedľa nej, zakrytí dekou a tesne blízko pri sebe. Nathan to vzhľadom na okolnosti a situáciu nepovažoval za nič špeciálne. Objímal ju s rovnakou láskou ako pred pár dňami, no s o poznanie väčšou vráskou na čele, neustále mysliac na osud majiteľov domu.

Prebudili sa na ostré slnko, maľujúce zlatou farbou na ich tváre ďalší nový deň. Prvý jarný deň sa ukazoval nádejne. Nenúteným úsmevom privítala Valerie Nathana do nového rána.

„Dobré ráno.“

„Dobré,“ zašepkal ešte neprebudený Nathan.

„Idem sa pozrieť, či je tu niečo na jedenie,“ povedala vstávajúc z podlahy. Nathan nereagoval, len sa prehodil na brucho a pokúšal sa nevšímať si príjemne otravné, takmer teplé lúče slnka. Valerie prechádzala pomaly po celom dome a každým dotykom každého kusu nábytku si pripomínala svoj domov u Valsinarovcov. Mäkké barové stoličky v moderne zariadenej kuchyni jej pripomínali každodenný boj so Suzie o fľašu pomarančového džúsu. V obrovskej televíznej obrazovke videla odraz rozprávok od Disneyho, ktoré každý večer s chuťou a radosťou sledovala so Suzie. V odraze kávovej lyžičky zbadala jej úsmev pri podávaní jej obľúbeného pudingu. No v odraze samotného zrkadla, pri pohľade samej na seba ostala prekvapená. Nepoznala sa. Svoj odraz v zrkadle nevidela takmer rok. Keď sa jej naskytla príležitosť vidieť samú seba, bolo to nanajvýš v odraze zaprášených okien áut, alebo nemocničných dverí. Takmer zabudla na jej farbu vlasov. Dotýkala sa svojej tváre, akoby ani nepatrila jej. Usmiala sa na seba, no pripadalo jej to neprirodzené. Vo svojich očiach, akoby niečo stratila. Videla oči. Bielko, dúhovku a zrenicu, no nič viac. Nepobadala svoju iskru a chuť žiť. Stratila podstatnú časť svojich očí. Pozerala sa na seba, no nevidela sa. Akoby jedným pohľadom do zrkadla, stratila aj posledný dôvod žiť.

Nathan sa prebral a chodbou prešiel až ku kuchyni. Na vysokej barovej stoličke sedela Valerie s rukami zakrývajúcimi si tvár. Zrýchlil krok a zaujímal sa o dôvod jej opakovaných sĺz.

„Valerie, čo sa deje?“

Zničená sama sebou neodpovedala, ba sa na neho ani nepozrela, akoby nebol nič povedal. On však naliehal a opäť ju súril svojimi otázkami.

„Čo vidíš, keď sa na mňa pozrieš?“ opýtala sa napokon, po dlhom naliehaní Nathana.

„Vidím krásnu, zrelú a inteligentnú ženu, ktorá si aj napriek všetkej zlobe sveta, ide za svojim snom a nepopustí, ani keď narazí na problém. To vidím pri každom jednom pohľade na teba,“ odpovedal rozvito. No ona takúto odpoveď ani zďaleka nečakala. Skôr očakávala akúsi kritiku a vyjadrenie nespokojnosti s tým, aká je a za to, čo mu v posledných dňoch nedávala pocítiť. Jej lásku, náklonnosť a vďaku. Prekvapená a očarená Nathanovým šarmom a príjemne sa počúvajúcou odpoveďou, si zotrela slzy z líc rozhodnutá, že aj napriek doterajším chybám, ktoré urobila, sa bude snažiť byť tou najlepšou spoločníčkou. Myšlienka a cieľ dostať sa k Suzie už nebránil jej pocitom voči Nathanovi. Nebola celkom odhodlaná vyjaviť všetky svoje city, no bola presvedčená, že aj napriek jej nepríjemnému jednaniu, jej Nathan odpustí. Svedomie ju však trápilo a aj naďalej sa umárala sama v sebe a v chybách, ktoré urobila. Jej mozgová ústredňa nemala čas a priestor zaoberať sa hlúpou vojnou. Nechcela a bola rozhodnutá sa nezaoberať takou zbytočnosťou. Prvoradí pre ňu sa stali Suzie a Nathan. Netrápila sa vymýšľaním spôsobov, ako ujsť, alebo kam sa schovať. Uprednostnila seba a svoje potreby a pocity. Aj keď v nej vojna zapísala nezabudnuteľné rany a dni trápenia, rozhodla sa ju úplne vyhodiť z hlavy. Nemala v úmysle stratiť aj to posledné, čo jej ostalo. Spoliehala sa na lásku a na jej silu a preto sa nechávala na ďalšej ceste viezť už iba láskou k Suzie a k Nathanovi.

Suzie si opäť na jej obľúbenej parapetnej doske okna v jej izbe vychutnávala príjemné, jarné, teplé lúče slnka s učebnicou v ruke. Znova nepoznala oddych a zábavu. Znova tvrdo zarezávala a vzdelávala sa usilovne ako včielka. Svojimi pokrokmi robila radosť nielen rehoľným sestrám a matke predstavenej, ale hlavne sama sebe. Každý deň povzbudená a plná nových informácií, živo diskutovala o nadobudnutých vedomostiach so Shinou, ktorej jej znalosti pripadali, ako rozprávky na dobrú noc. Nadšene ju denno- denne počúvalo viac a viac detí, až sa v jeden večer zbehli všetci okolo jej postele. Čítala im príbehy z knižiek pre dospievajúcu mládež a im všetky tie príbehy pripadali ako utópia. Cítila sa ako doma. Možno to ani sama nechcela a nechcela si ten pocit nechať až tak veľmi prerásť pod kožu, no zo dňa na deň sa v nej čosi prelomilo. Rozhodla sa venovať svojim záujmom. Bavila ju každodenná práca s literatúrou a čoraz zložitejšou gramatikou a bavila ju práca s jej kamarátmi. Tešila sa snáď viac, ako oni, keď vedela, že im má znova čítať. Ich reakcie jej pripomínali tie jej, keď dielo prvýkrát čítala ona a jej sa to tak neopísateľne páčilo, že každým večerom čítala čoraz rozsiahlejšie úseky. Bola spokojná. Už nevidela za hrubými múrmi kláštora žiadnych vojakov a teda vedela, že sa opäť bude musieť vydať na honbu za jedlom. Už sa nebála. Takúto cestu absolvovala už dvakrát. Vedela však, že táto cesta bude zložitejšia tým, že sa opäť do rovnakého obchodu nebudú môcť vrátiť. Ďalšou predpokladanou hrozbou bol fakt, že vojaci prešli severnejšie a teda znova mohla zavládnuť akási znovu obnovená ekonomika. Teda hrozilo, že obchody už nebudú prázdne, ale bude sa v nich musieť platiť v nehorázne vysokých povojnových cenách. A vzhľadom na to, že mníšky nedisponovali práve najväčším kapitálom hrozilo, že sa k jedlu tak jednoducho nedostane. A práve táto myšlienka, aj keď nebadateľne, no predsa Suzie začínala trápiť. Vedela totiž, že v priebehu zajtrajšieho nanajvýš pozajtrajšieho dňa, bude musieť s rehoľnou sestrou nájsť cestu k jedlu a tým aj k svojmu prežitiu.  

15.

Zima ustúpila a postupne sa začali dni stávať kratšími. Čím ďalej, tým skôr slnko vychádzalo a Suzie so Shinou sa od radosti takmer zbláznili. Boli nevýslovne spokojné a šťastné, že snehu z dvora postupne ubúdalo. Suzie dokonca od samého šťastia oželela aj učebnice a vybehla s kamarátmi vonku, kde príjemne rozvoniaval príchod jari. Akoby zmizla tyrania a zlo. Zrazu bolo všetko krajšie. Suzie jar milovala. Ako každé dieťa, očakávala svoj veľký sviatok. Bolo to sotva pár dní, čo oslávila svoje siedme narodeniny. Neprebehli však podľa jej predstáv. Neustále ju v myšlienkach sprevádzala Valerie a čím viac jej chýbala, tým viac sa trápila. Vojaci ustupovali na sever. Nemali tu už koho pripraviť o život. Kláštor sa postupne oslobodzoval od nátlaku vojakov a rehoľné sestry s matkou predstavenou každý večer zbožne kľačali pred oltárom a ďakovali Bohu za slobodu. Pochopiteľne, jedlo už nemali. Jedli posledné zbytky z toho, čo Suzie priniesla. A aj keď nátlak vojakov ustupoval, vedeli, že ešte pár dní potrvá ich obliehanie. Mali však jedla sotva na dva dni. Matka predstavená nechcela dovoliť, aby deti živorili od hladu. Bola by pre nich obetovala aj samú seba. Osvojila si ich, akoby boli jej vlastné a dávala im všetku starostlivosť a lásku, ktorú mohla. Oči jej zmáhala vlna sĺz okorenená bolesťou a sklamaním, aj napriek pozitívnej vidine do budúcna. Nechcela dopustiť, aby ju deti opustili, no musela rátať s tým, že keď vojna skončí, každý pôjde svojim smerom. Deti boli jej svetom. Vedela, že aspoň o nich sa zodpovedne postarala aj pod nátlakom a hrozbou vojny. Nemohla však proti ich vôli nič urobiť. Dvaja súrodenci si už plánovali kam pôjdu. Suzie však na odchod nepomýšľala. V kláštore sa cítila dobre. Teplo domova jej vynahradil oltár a modlitby. Naučila sa vážiť si drobnosti jednoduchého sveta a zatiaľ čo v minulosti mala okolo seba nespočetne veľa vymožeností, teraz mala k dispozícií iba učebnice, pero a papier. Svet, v ktorom mohla a mala všetko jej chýbal, no nedalo sa to porovnať s túžbou opäť vidieť Valerie. Rodičia ju rozmaznávali najmodernejšími technickými vymoženosťami. Dávali jej všetko. Mobily, tablety, notebooky, počítače a k nim množstvo hier. No nedali jej lásku. A aj keď by si to mnoho detí v jej veku ani nevšimlo, jej pozornosť rodičov chýbala. Potrebovala sa cítiť v bezpečí a chcela sa stratiť v ich náručí, keď vojna zasiahla do ich životov, no ona odišla preč s očami plnými sĺz a s nepeknými spomienkami. Stále sa jej pri tejto myšlienke vynoria v očiach slzy. Chce, no nevie nič urobiť. Uvedomuje si súvislosti na oveľa vyššej úrovni, ako jej kamaráti a občas sa sama seba pýta, či je to dobré. Či by nechcela byť aspoň pár hodín v tele niekoho bezstarostného. Či by sa aspoň na pár minút nemohla cítiť nespútaná svojim vlastným smútkom.

Cesta Nathana a Valerie bola omnoho jednoduchšia, keď sneh povolil. Báli sa, že tá zima bude trvať azda až do apríla. Valerinu zlomeninu už časom pripomínal iba nápadný výbežok na mieste zle zrastenej zlomeniny. Bolesti pociťovala iba pri zohnutí, či pri náhlych pohyboch tela. Oddych urobil svoje. Vyzerala lepšie. Pribrala pár kíl a výrazné črty lícnej kosti sa stali nenápadnými. Kráčala krajinou obdivujúc vône končiacej zimy. Započúvala sa aj do príjemného štebotu prvých jarných vtákov. Nič by jej nepripomínalo vojnu, keby nebola zažila, to čo zažila. Nathan bol na tom po psychickej stránke horšie. Ničili ho jeho vlastné city. Za posledné dni nepobadal od Valerie žiaden milý, či prívetivý akt. Bola nevrlá, nespokojná s ničím, čo povedal. Preto len nemo pozoroval svoje kroky za ňou. Nedokázal sa zmieriť s jej postojom voči nemu. Cítil sa pre ňu bezvýznamný. Chcel pohnúť jej mysľou a prinútiť ju k nejakému prejavu priateľstva, no nič sa mu nedarilo. Stále pokladala všetko za dôležitejšie, ako venovať sa práve jemu. Pravda však bola ukrytá inde. Iba sa bránila jeho vnútornej sile. Keby sa nechala zmiasť jeho šarmom, vedela, že by mohlo dôjsť k niečomu, čomu chcela z celého srdca predísť. Vyhýbala sa stretom s ním, lebo bola presvedčená, že inak by nemusela zvládnuť svoje pocity a mohla by pustiť uzdu tam, kde musí byť pevne zatiahnutá. Nemala v pláne rozrušovať sa pocitom lásky, aj keď vnútorne ju celú opantávala. Jej jediným cieľom bolo dostať sa čo najrýchlejšie a najjednoduchšie k Suzie a tohto cieľa sa nemienila vzdať. Kráčala vpred v Nathanovom svetri, ktorý jej podaroval a nenasledovala nič. Išla prázdnou tichou krajinou pokojným a pomalým krokom. Nepokladala za nevyhnutné utekať pred niečím. Tak si len nemo vychutnávala príjemný príchod jari s myšlienkami neustále patriacimi Suzie. Nathan čím ďalej, tým viac premýšľal nad dôvodom jeho úteku. Zamýšľal sa nad príčinami jeho nevôle ostať tam, v besniacej vojne. Ostatných vojakov takmer nepoznal a ak poznal, netrvalo dlho a prišli o život. Každý mu pripadal cudzí. Čím ďalej tým viac sa cítil stratený a opustený. Premýšľal nad tým, prečo ho vlastná rodina poslala do toho pekla, keď dobre vedela, čo sa tam vonku deje. Nespájal si to z ničím a nepripisoval chybu rodičom. Pripisoval chybu svojmu vlastnému národu. Nevedel za čo bojuje. Nevidel na konci svojho nedobrovoľného zabíjania nič, čomu by mohol byť na konci vďačný. A v najneočakávanejšej chvíli jeho zmysly i všetko ostatné ovládla Valerie. Nedokázal sa na svet pozerať cez tmavé okuliare. Vďačil jej za život. Uvedomoval si, že každý ďalší krok, ktorý spraví, bude kvôli nej. Nemal a nechcel za nič iné bojovať. Jeho vojna začala, no nikto nezostane porazený. Začala sa vojna a boj o Valerine srdce. Bol si vedomý, že to nebude jednoduché a že sa môže kedykoľvek niečo nepríjemné prihodiť. Že ho môže odmietnuť a už nikdy nebude dosť smelý pozrieť sa jej do očí, no bol ochotný tomu čeliť. Po všetkej tej bolesti, ktorú videl aj zažil už nebol ochotný bojovať bez príčiny. Búril sa proti svojmu vlastnému národu a či chcel, alebo nie, aj jeho národ sa búril proti nemu.

„Čosi som začula,“ pošepkala čo najtichšie vystrašená Valerie.

„Poď bližšie,“ preľaknuto povedal Nathan a roztvoril náruč. V oboch sa stupňoval strach, keď začuli nepriateľský rozhovor neďaleko nich.
„Sú to anglický vojaci Nathan, nie je sa čoho báť,“ skonštatovala po chvíli počúvania, zabúdajúc na Nathanovu národnosť.

„Myslím, že ja osobne sa mám čoho báť,“ prehovoril značne v pomykove.

„Neuvedomila som si, prepáč,“ ospravedlnila sa Valerie, celá červená od zahanbenia.

Potichu sa snažili vyhnúť konfrontácii z vojakmi. Márne. Valerie zbadal vojak na obchôdzke. Podľa reči rozpoznal, že ide o Angličanku, no pre Nathana pochopenie nemal. Nezaujímali ho vysvetlenia o jeho pomoci. Riadil sa neprepisovateľnými pravidlami vojny: „Zabiť každého, kto nie je anglickej národnosti.“ Netúžila sa dostať do stretu s Nathanovými odporcami už len preto, že ak sú odporcami jeho, stávajú sa aj jej odporcami. Chtiac- nechtiac sa vzbúrila proti vlastnému národu a jeho zákonom. A tak zatiaľ čo sa vojak zaoberal Nathanom, dala mu znamenie na útek a kým si zmätený odporca vôbec všimol unikajúci pár, dávno boli schovaní v kroví. Zvykli si na útek. Unikali pred vlastným národom, akoby bol cudzí a báli sa svojich vlastných spoluobčanov, ktorý vymenili spravodlivosť a česť za uniformu- znak tyranie. Unikanie bola ich jediná možnosť ako prežiť. Už sa neobávali, že prídu o život. Strach v nich vyvolával pocit, že sa znova dostanú tam, kde sa im obom všetko prežívalo ťažšie. Už netúžili po ničom inom, iba konečne natrafiť na nejakú budovu, do ktorej by sa mohli schovať pred nástrahami vojakov a pred ich sebeckosťou. Dlhé hodiny však kráčali len prázdnou zdemolovanou krajinou, ktorej jediným znakom života boli vtáky posedávajúce, alebo sem tam prelietavajúce z konára na konár zničených stromov. Vládlo bezvetrie a preto sa len ťažko dala identifikovať prítomnosť nepriateľa. Necítili žiadne pachy pušného prachu, či dymu a len sotva započuli nejaký zvuk. Desil ich akýkoľvek znak nebezpečenstva. Prisatý jeden na druhom postupovali sledujúc každý ker, či strom bez obdivu a bez vychutnávania si príjemného slnka. Modlili sa a dúfali, že čoskoro nájdu niečo, do čoho sa budú môcť aspoň na pár hodín prichýliť a znova sa zbaviť pocitu úzkosti a bezbrannosti. Aj keď Nathan mal pri sebe zbraň, nehodlal sa ju použiť, či už proti nepriateľovi, alebo proti nepriateľovi s vlajkou jeho národa na uniforme. Chcel celé svoje ja venovať Valerie. No tušil, že on nie je to, po čom túži. Neustále jej myšlienky a túžby patrili Suzie. Zaujímala sa o ňu až nápadne priveľmi. Nerozprávala o ničom a o nikom inom a Nathan sa cítil ukrivdený. Zožierala ho bolestivá nevedomosť a nekonečná láska, kvôli ktorej by spravil čokoľvek, čo by dokázal. Valerie sa ale každým ďalším krokom viac a viac venovala premýšľaniu o Suzie. Bola voľná, no netušila, kam má ísť a kde ju má hľadať. Už aj chcela, no nevedela sa Nathanovi venovať. Zmárala ju bezútešná myšlienka na Suzie a čím viac sa vzďaľovala od tábora, tým viac túžila po tom, mať ju v náručí. Nevnímala však smútok v Nathanových očiach.

14.

Ráno sa obaja uspokojení po dobrom spánku zobudili do veľmi chladného rána. Všade okolo chaty sa rozprestierala hrubá biela snehová prikrývka. Nathan bol hore prvý a priniesol drevo do krbu. Sledoval Valerine pokojné snívanie a čím ďalej, tým viac si uvedomoval, akú veľkú lásku k nej cíti. Nebol si ale istý, či rovnakú náklonnosť cíti aj ona k nemu a opýtať sa bál. Mlčal a nehodlal sa jej o čomkoľvek zmieniť. Len sedel v tureckom sede a díval sa na jej pomaly a pokojne dvíhajúce sa telo pri každom nádychu. Dokázal by sedieť celé hodiny a nezamestnávať sa ničím iným, no Valerin spánok nebol večný. Zívnutím sa prebudila a natiahla sa. Prvé čo uvidela, bol pohľad jej najmilšieho. Nemo na ňu pozeral neurčitým pohľadom.

„Dobré ráno,“ povedala ešte zaspatým hlasom.

„Dobré aj tebe,“ odpovedal o čosi prebratejšie Nathan.

„Po dlhej dobe nám obom dobre padol zaslúžený oddych,“ skonštatovala a držala ruku na zle zrastajúcom sa rebre.
„Stále ťa to bolí?“ starostlivo sa zaujímal Nathan.

„Po tomto výdatnom spánku, je to neporovnateľné so včerajšou bolesťou. Dúfam že čoskoro budem fit, aby som mohla ísť hľadať moju malú,“ jemne pokrčila pery do úsmevu pri pomyslení na Suzie.

Zvyšok dňa sa niesol v kľudnej nálade. Chladnička a skrine boli plné jedla, tak ani nehladovali. Obaja mali pocit, že sa na nich konečne usmialo šťastie. Celý deň strávili rozprávaním a vzájomným spoznávaním. Nathan jej porozprával všetky príhody z detstva a obaja sa cítili, akoby boli o minimálne dvesto rokov v minulosti. Televízia nefungovala, rádio nechytalo žiaden signál a všetky spotrebiče rezignovali po prvom spustení. Moderná doba a technický pokrok priniesli tak veľa spôsobov a možností ako zabiť voľný čas a pritom vo vojne, ktorá je rovnaká teraz, bola rovnaká pred dvesto rokmi a bude rovnaká aj o ďalších pár storočí, všetko skolabovalo. Technika nefunguje a nič, čo kedysi bývalo samozrejmosťou, teraz nie je prístupné. Malé deti, ktoré sa odvracali jedno od druhého chrbtom s mobilom v ruke, pretože boli lenivé prehodiť čo i len slova, sú teraz nútené držať pri sebe. Neexistuje virtuálna komunikácia. Každý sa spolieha sám na seba. Nikto nepotrebuje notebooky, mobily, DVD- prehrávače, MP3 prehrávače, či herné konzoly. Každý sa sústredí na to, ako prežiť. Luxus, v ktorom sa nejedno malé dieťa nechalo rozmaznávať, je teraz tabu.  Človek človeka pozná iba vtedy, keď sa jedná o jeho prosperitu. Je na čase uvedomiť si vážnosť svojich rozhodnutí a zamerať sa na dôležitejšie veci. Na žitie.

Suzie už dlhé zimné dni pripadali ako večnosť. Dennodenne sa neúnavne venovala svojmu štúdiu, no pohľad z okna bol už príliš rovnaký. Stále sneh, stále chlad, stále mrazom poozdobované okná. Čím viac sa snehu hromadilo, tým viac bolo práce. Nevyhla sa jej ani Suzie. Každý deň deti zametali dvor od hrubej snehovej prikrývky. Väčšina pomáhať odmietala. Už ani ich nebavila namáhavá práca s ťažkým snehom. Rehoľné sestry boli zúfalé, pretože nátlak siedmych unudených detí, bol príliš veľké sústo  aj pre nich. Suzie sa snažila pomáhať koľko len mohla, no to bolo málo. Z tváre sa jej vytrácal úsmev a čím ďalej, tým menšiu mala chuť do zložitej práce. Nebavilo ju pozerať sa cez zarosené okno na ulicu, kde sa neustále premávali autá s vojakmi. Nebavilo ju tráviť hodiny upratovaním prebytočného snehu. Nebavila ju táto rutina. Chcela už niečo iné. Čakala na zázrak. Čakala a neprestajne verila vo Valerie.

Nathan spolu s Valerie ostali na chate ešte niekoľko dní. Zohrievali sa. Zberali energiu na ďalšiu cestu. Valerie sa veľmi polepšilo. Zlomenina ju stále trápila, no už podstatne menej. Chladné počasie neustupovalo, ba sa stupňovalo. Vonku mrzlo čoraz viac a oboch ovládal strach z toho, čo ich na ťažkej ceste čaká. Boli si vedomí, že kdekoľvek môžu stretnúť vojakov a tak ľahko prísť o život, no obaja boli presvedčení, že tomu chcú spolu čeliť. Valerine sny sa stali aj Nathanovými a so všetkým odhodlaním prijímal výzvy, ktoré ho s ňou spájali.  Hnala ho vpred myšlienka, že raz možno zaujme jej pozornosť a bude schopná ho vnímať aj inak, ako kamaráta. Ona ho už tak však brala, iba on to nevedel. Za každým tajuplným pohľadom, či úsmevom sa skrývala jej nevinná láska k nemu. Nechápal reči jej očí, teda nerozumel ani jej citom. Nesnažila sa ho opantávať zvodnými a koketnými pohľadmi, ako to všetky ostatné ženy v minulosti na Nathana skúšali. Bola iná. Svoje pocity prejavovala tým najneočakávanejším spôsobom. Nijako. Bola uzavretá sama v sebe, spútaná nevýslovnou láskou a obdivom k človeku, ktorý bol zaškatuľkovaný, ako nepriateľ jej národa. Nepovažovala sa za vlastenca a nebila sa s hrdosťou do pŕs za svoj národ, no Nathan bol pre ňu niečo, na čo nikdy v živote nedosiahne. Považovala ho za omnoho inteligentnejšieho a vyspelejšieho. Brala ho ako autoritu. Ako syna armádneho veliteľa, ktorého sa tak veľmi bála. Považovala ho za čosi viac, než v skutočnosti bol. Nemohla a nechcela si pripustiť, že jej srdce ovládol práve tento muž, no každým dňom, hodinou či minútou sa presviedčala o tom, že mu nedokáže odolať. Strávila s ním dni a noci. Poznala jeho detstvo, dospievanie, dokonca jeho rodičov. Bola ochotná pripustiť, že sa za krátky čas stal súčasťou jej života. Rovnako, ako sa ňou stala Suzie, pred takmer štyrmi rokmi.

Nathan ticho sedel v tmavom rohu izby na posteli, rukami si zvieral kolená a premýšľal. Neprehovoril na Valerie. Premáhala ho akási hanblivosť. Cítil sa ako malý zamilovaný školáčik. Avšak na ťahanie dievčaťa za vlasy, bolo už pozde. Premýšľal, a ani nevedel o čom. Predmetom myšlienkových spletí bola Valerie, no nevedel sa sústrediť ani na jednu konkrétnu myšlienku. Sedel len 3 metre od nej, nenápadne sledoval každý  jej pohyb, no prekonať a povedať jej čo cíti sa nedokázal. Stále stroskotal pri predstave, ako by sa cítil, keby mu Valerie neodpovedala tak, ako by chcel on. Bol príliš hrdý na to, aby dokázal čeliť potupe a odmietnutiu. Valerie však vedela, že keby sa k čomukoľvek odhodlal, neodmietla by ho. Podobné myšlienkové pochody sa premávali aj v jej hlave. Považovala za neprípustné, aby ona vyznávala mužovi lásku. V podstate ani nevedela, ako na to. Vzťah nikdy nemala. Stále bola zaneprázdnená milou činnosťou- staraním sa o Suzie. Nechcela a nepotrebovala vo svojom živote muža a pred začiatkom vojny a pri jej negatívnom pohľade, by si nebola ani pomyslela, že na takom škaredom mieste, ako je vojna, nájde niekoho pre ňu tak dôležitého. Chcela, aj nechcela sa tomu brániť. Chcela všetok svoj čas venovať hľadaniu Suzie, no ten muž ležiaci na posteli oproti nej, jej všetky plány maril. Suzie bola prioritou číslo jedna. Neodpustila by si, keby na ňu čo i len jednu hodinu nepomyslela, no obviňovala sa, že jej rozum zaneprázdňuje aj ktosi iný. Hnevala sa sama na seba a tvár sa jej pritom mračila. Nathan si myslel, že je to kvôli jeho priamym pohľadom, no skutočnú pravdu nedokázal vyčítať z jej nahnevaných očí. Či chcel, alebo nie, musel uhnúť pohľadom. Nevydržal sa pozerať do tak zamračenej tváre. Premýšľal. A premýšľal viac ako obvykle, nad príčinou jej hnevu a sám sa trápil a týral tichom, ktoré vládlo všade okolo neho.

„Nie si hladná?“ nevydržal a bezpredmetne prerušil ich mlčanie.

„Myslím, že nie Nathan,“ skrátka odpovedala Valerie a ďalej sa venovala svojmu premýšľaniu. Nathan sa však nevzdal a v pokuse o rozhovor pokračoval.

„Nechceš sa ísť niekam prejsť?“

„Je zima a od zajtra sa podľa mňa poprechádzam dosť,“ trocha nevrlo a otrávene mu znova uštedrila nepríjemnú odpoveď. Vedel, že sa opýtal úplnú hlúposť, no nevedel prísť na nič rozumnejšie ako na návrh na prechádzku. Sklonil teda hlavu a ľahol si na posteľ, chrbtom k Valerie, s úmyslom oddýchnuť si. Neurazil sa, iba sa cítil ponížený. Na nevrlé správanie totiž nebol zvyknutý.

Valerie ho však nenechala v pomykove a priľahla si k nemu na posteľ. Úplne bez slova. Bez akéhokoľvek zaváhania sa Nathan otočil tvárou k nej. Dýchali rovnaký vzduch a rozdiel medzi nimi sa dal porátať v centimetroch na jednej ruke. Privinul si jej útle telo k sebe a ona sa úplne stratila v jeho objatí. Bola by za takto prežitý zvyšok života dala všetko na svete. Nepremýšľala. Vznášala sa vďaka motýľom v celom jej tele. Líca jej pokreslili rumence hanblivosti. Bola taká nevinná...

Nathan stratil reč aj tep. Nedokázal uveriť do akej bezprostrednej blízkosti Valerie sa dostal. Objímal ju a dlane, ktorými ju držal okolo  pása mal úplne spotené. Racionálne premýšľanie odložil bokom a riadil sa tým jediným, čo fungovalo a bilo pre Valerie. Bozk. Dotkol sa jej mäkkých pier ľahko ako pierko a trocha silnejšie si ju privinul k telu. Obdivoval dokonalosť jej pier tými svojimi a premeriaval si každú časť jej tela.

Opantaný myšlienkou na Valerie a rozospatý, si však po pár hodinách spánku uvedomil, že to bol len sen a žena po ktorej tak bezvýhradne túžil, stále sedela na vedľajšej posteli za jeho chrbtom.