21.

Ráno bolo všetko iné ako predtým. Vstali spolu do sychravého rána na hlasný krik pred domom. Obaja vedeli, že Nathanova identita neostane dlho utajená, no neočakávali, že blázniví, zmyslov zbavení ľudia napochodujú pred dom hneď v nasledujúce ráno. Ak sa mali vyhnúť konfliktom, tak Nathan musel okamžite odísť preč z domu. Strachom a nenávisťou ovládaní ľudia, by urobili pre záchranu svojich životov všetko. Nathan si v rýchlosti nahádzal veci do ruksaka a rýchlou chôdzou schádzal schodmi dolu. Valerie rozhodnutá urobiť všetko preto, aby Nathan nikam neodišiel, nasledovala jeho rýchle kroky až k zadným dverám, cez ktoré sa zatiaľ žiadny rozzúrený človek nepredieral dnu. Suzie s otcom pochopili situáciu a Nathanovi na jeho rozhodnutie odísť, iba prikývli hlavou. Valerie ho s hlasným plačom presviedčala, aby nikam nešiel. Márne. Bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby ochránil ju, aj samého seba. Podišiel k nej a ostatní pochopili, že majú odísť. V predsieni zadného vchodu ostali sami. Valerie stíchla a zadívala sa Nathanovi do smutnej plačlivej tváre.

„Neodíď odo mňa, prosím,“ prosila ho a tvár jej znova pokropili slzy.

„Nezvládnem to bez teba,“ povedal jej Nathan a vložil tvár do jej hustých vlasov. Zaplakal. Prvý krát veľký silný muž zaplakal od zúfalstva a smútku.

„Vezmi ma zo sebou Nathan,“ navrhla mu stále uplakaná.

„Nemôžem Valerie. Ľúbim ťa. Nesmieš byť v nebezpečí. Potrebujem sa dostať niekam, kde budú naši vojaci. Pôjdem domov a budem v bezpečí, ale ty nie,“ stále s nárekom v hlase jej objasňoval situáciu. Ibaže ona sa nedala odbiť.

„Počkaj Nathan, iba chvíľku,“ najrýchlejšie ako vedela utekala do izby zabaliť pár vecí na cestu. Vrátila sa k dverám, no Nathan tam nebol. Odišiel. Odišiel bez rozlúčky. Odišiel sám. Zhodila tašku, ktorú držala a vybehla vonku. Šialení ľudia vykrikovali a besneli po cudzincovi v dome, no Nathana nevidela. Vyšla pár metrov za dom a obzerala sa do diaľky, no Nathan nikde nebol. Plakala a hlasno nariekala skľúčená, opustená, celkom maličká na chodníku za domom. Dookola si prehrávajúc jeden jediný bozk, ktorý od neho dostala, vstala a vybehla oproti besným bláznom jej národnosti, nahlas vykrikujúcim: „Hovädo zabijeme ťa.“ Rozzúrená a smutná vbehla do davu mlátiac, búchajúc do každého, kto jej prišiel pod ruku. Bila a udierala každého hlupáka, ktorému kedysi vravela spoluobčan, dokým vládala. Žiadna akcia však neostane bez reakcie. Všetci tí nahnevaní ľudia sa pustili do drobného chudého dievčaťa, ktoré bolo rozhodnuté urobiť čokoľvek, aby sa pomstilo za stratu milovanej osoby.

Videl to a nemohol ostať stáť schovaný za rohom. Riskujúc vlastný život rozbehol sa do davu ľudí, ktorí si priali jeho smrť, nájsť mladú dobitú Valerie. Ležala tam, zo zavretými očami. Po lícach jej stekali kvapky krvi z rán na hlave a rukami si zvierala miesto, kedysi zlomeného rebra. Tlak ľudí bol však priveľký a cestu k nej mu zmarili ľudia túžiaci po smrti nepriateľa. Predstavoval si smrť takto jednoducho? Ležal len niekoľko metrov od nej, no nedokázal pomôcť ani sebe. Muži ho mlátili, kopali do neho a ženy stáli okolo a povzbudzovali ich hlasnými výkrikmi. Už nebol pri vedomí. Príliš mnoho nôh do neho koplo a príliš veľa rúk si odrelo hánky na jeho tvári.

Velerie o vedomie prišla iba na pár minút, no keď precitla a uvedomila si, že pozornosť ľudí nepatrí jej, ale človeku ležiacemu opodiaľ, celá dolámaná a značne ubolená z množstva úderov, vstala, alebo lepšie povedané, pokúsila sa o to a odplazila sa k jej najdrahšiemu. Ľudia od neho už odchádzali v domnienke, že po takom množstve utŕžených úderov, to nemohol prežiť. Zopár žien ešte ostalo pozorovať situáciu, aby sa uistili, že nežije, no po desiatich minútach Valerinho márneho pokusu ho oživiť, už aj posledné zbytky tyranov odišli po svojom. Nevedela ho priviezť späť. Niekoľko krát zopakovala resuscitáciu, no nereagoval. Dýchal tak pomaly, že jej pripadalo akoby nevydychoval, iba zo seba vytláčal posledné zbytky čohosi mŕtveho, studeného ako ľad. Tvár celú od krvi mu utierala vreckovkou a stále dookola sa pokúšala priviezť ho k životu. Suzie s pánom Valsinarom stáli vo dverách, no nepomohli. Suzie sa trhala, aby mohla pomôcť, no zdravá ruka jej otca, ju za žiadnu cenu nechcela pustiť. Prísnym pohľadom si premeriaval okolie, no aj keď naokolo už nikto nebol, neprišiel im obom na pomoc. Valerie teda naučená z ošetrovne, prekonala samú seba a hranice svojej únosnosti a ťažkého, mohutného chlapa oblapila okolo pása a odplazila sa s ním k len pár metrov vzdialenému domu. Nevládala a kŕčovitá bolesť v hrudi jej bránila zhlboka sa nadýchnuť. Sedela na schodoch za bránou. Už v bezpečí. Položila si Nathanovu hlavu na kolená a ticho plakala.

„Nemôžeš ma opustiť, bez teba to nezvládnem,“ zopakovala mu slová, ktoré jej povedal predtým, ako odišiel z domu. Ískala mu vo vlasoch a každú boľavú časť jeho hlavy obdarila bozkom. Objímala ho a chránila, aj keď vedela, že ochránil on ju. Neustále sa mu prihovárala a nedočkavo očakávala ďalší mŕtvy výdych z jeho úst. Bolo to, to jediné, čo jej dávalo istotu, že srdce jej lásky a teda jej srdce, ešte stále bije.

Vydýchol a nadýchol sa. Tak živo. Valerie s nádejou ožila a utrela si slzavú tvár. Opuchnuté zbité oči nevládal celkom otvoriť, no bol nažive. Bol už podvečer, keď sa prebral. Celý deň s ním Valerie sedela na schodoch pred domom. Počas celého dňa sa žiaden zvedavec neprišiel ubezpečiť, či je Nathan skutočne mŕtvy.

„Valerie,“ povedal chrapľavým hlasom a pritom mierne odhalil krvou zaliate zuby.

„Som tu Nathan,“ prehovorila ticho k nemu a tichá malá slza z jej očí mu kvapla do tmavých vlasov.

„Smrť bolí,“ pošepol a pokúsil sa zodvihnúť ruku, aby ju pohladil. Neúspešne. Nevládal. Chytila mu bolesťou ochabnutú ruku a priložila si ju na líce.

„Nikdy ma neopusť prosím,“ zaplakala hlasnejšie a pobozkala ho, na krvou zašpinené čelo. Cez husté mihalnice sa mu preryla drobná slza.

„Nikdy,“ pošepol tak, aby to mohla počuť iba ona.

„Ľúbim ťa Nathan,“ povedala mu cez slzy a strach.

V tú noc spali obaja pred domom na schodoch. Všetci ostatní sedeli dnu, pozorovali ich spoza okien, no nepomohli. A Valerie v tú noc ďakovala Bohu, že je august.

Ráno sa však našla na posteli. Zdesená a dezorientovaná sa pokúšala vstať, no bolesťou priviazaná k lôžku nevládala napnúť svalstvo na bruchu a hrudi. Neliečená zlomenina rebra opäť bolela. V izbe bola sama, no krikom si privolala spoločnosť. Rehoľná sestra v okamihu pribehla, pripravená splniť akékoľvek jej želanie.

„Kde je Nathan?!“ spýtala sa prísne, so zvýšeným hlasom. Rehoľná sestra cúvla o krok dozadu.

„Je pri ňom lekár. Vo vedľajšej izbe,“ placho odpovedala.

„Prosím, chcem byť s ním,“ orodovala za seba, za neho, i za ich obojstrannú potrebu byť si stále na dosah. Rehoľná sestra Valerie vyhovela. Pomohla jej postaviť sa a horko- ťažko sa premiestniť na posteľ do vedľajšej izby. Nathan spal, keď ho lekár vyšetroval. Valerie pripadal dokonalo. Ležiac na lôžku iba necelý meter od neho, pozorovala jeho pomalé, no pravidelné dýchanie. Sledovala a skúmala hĺbku jeho poranení na hlave. Do žily mu tiekla darovaná krv z transfúzneho vrecka, pretože stratil obrovské a až životu nebezpečné množstvo svojej vlastnej. Bála sa o neho a modlila sa, aby sa čo najskôr prebral. Skôr, ako zaspí ona.

Pripadala mu úžasná, keď spí. Hlavou otočenou smerom k nej, uväznenou v nepríjemnom, pohyb obmedzujúcom nemocničnom golieri, mu behalo tisíc spomienok na to, ako ju videl spať. Pousmial sa nad každou, tou úžasnou predstavou. Ľúbil ju a nechcel nikdy prestať. Dýchala pomerne dosť rýchlo a nepravidelne. Vraštila obočie a kývala hlavou zo strany na stranu.

„Prosím vás, rýchlo príďte,“ zvolal Nathan, najhlasnejšie, ako vládal. Rehoľná sestra, akoby stála za dverami, za pár sekúnd vošla do izby. Valerie zmátaná zlými snami sa hmýrila v posteli, akoby naznačovala boj. Bola vystrašená z incidentu zo včera. Rehoľná sestra ju pokojne prebudila a ona stále vydesená a spotená, splašene dýchala, schovaná celá pod paplónom, aj keď videla, že Nathan je už hore.

Vyliezla odtiaľ až po pár minútach regenerácie svojej psychiky. Bol to len sen. Bol to iba sen. Opakovala si stále v duchu, pri spomienke na prestrelené brucho jej milovaného.

„Bol to len sen,“ zopakoval nahlas Nathan a usmial sa na ňu.

„Dúfam, že len sen,“ povedala bez úsmevu, v tvári poznačená úzkosťou a zúfalstvom.

„Iba hlúpy sen láska,“ zopakoval jej znovu a prinútil ju, opätovať mu jeho úsmev.

20.

Leto vrcholilo a nikde na okolo neboli už dlhé týždne žiadne stopy po vojne. Všetko sa vracalo do normálu. Autá, ktoré po ceste prechádzali, boli iba osobné a jediný hluk, ktorý existoval, bola detská radosť prejavovaná krikom a smiechom. Za domom, kde nikto nič z cesty nemohol vidieť, nafúkol pán Valsinar spolu s Nathanom pre deti veľký bazén, aby horúce letné dni mali o čosi radostnejšie. Valerie medzi časom prebrala úlohu gazdinej. Starala sa o chod domácnosti, o jedlo, o poriadok, no o výchove detí nemohla ani rozmýšľať. Každá jej prosba vychovávať deti, bola bez debaty zmietnutá zo stola. Stretávať sa s nimi ale mohla. Vzťah detí k nej sa vylepšil vďaka Suzie. S radosťou si vychutnávala teplé letné dni za domom v bazéne z deťmi pri hrách a zábave. Nathan nemohol byť šťastnejší. Spokojnosť mu priam vyžarovala z usmiatej tváre. Každý deň prerozprával minimálne hodinu s Valerie a videl na vlastné oči, ako sa jej stav výrazne zlepšil. Negatívne myšlienky vyhodila z hlavy, aj keď je svedomie jej nedalo pokoj a sem tam sa v noci prebudila na rovnaký strach naháňajúci a dych berúci sen s Nathanom. On bol vak stále pri nej. Stále ju podporoval a zlepšoval jej náladu. Ani na chvíľu sa počas všetkých tých dlhých dní nevzdialil na viac ako desať metrov. Od neobvyklých letmých dotykov to prerástlo k nežným objatiam a spontánnemu držaniu rúk kedykoľvek počas dňa. Jeden druhému dôverovali najviac a okrem lásky, ktorá nimi lomcovala, bol ich vzťah dôležitejší. Boli si navzájom súrodencami, rodičmi aj priateľmi. Rozhodnutí jeden pre druhého urobiť kedykoľvek a čokoľvek za akýchkoľvek okolností. Ani jeden z nich to nepovedal nahlas a neprejavili to ani pred ostatnými, no ich pomaly sa vyvíjajúci  vzťah začínal naberať rýchly spád. Delili sa o maličkosti, chodili spolu všade a v noci zdieľali už dlhší čas rovnakú posteľ. Aj nezainteresovaným osobám došlo, že medzi nimi je viac než priateľstvo. A mohli to riešiť. Mohli sa o tom rozprávať. Mali obrovské množstvo času na špekulácie a domnienky. Nikto sa nemusel zrazu zaujímať o strach o svoj život. Nikto nemusel riešiť, kam sa pred kým schovať. Začínal to byť dokonalý život v dokonalej spoločnosti. Už ani príroda okolo nevyzerala byť poznačená vojnou. Znova začínali ožívať rádiové stanice a televízne kanály vysielali základné správy z Británie. Podľa reportérov bol na tom najhoršie sever. Vojaci prechádzali krajinou ako mor a ničili, pustošili všetko, čo im prišlo pod ruku. Nikto si nedokázal vysvetliť, ako môže byť niekto tak sebecký a pripraviť o zázemie, o domov a vo väčšine prípadov aj o život, celkom nevinných obyčajných ľudí, pokojne žijúcich vo svojich príbytkoch. Nikto by nebol čakal, že po roku už po vojne nebude ani chýru. Keď si Valerie spomenie na svoje pôsobiská, na svoje skúsenosti a nepríjemné zážitky, túži stále plakať. Nikoho nepoznala a každého si pamätala, akoby bol jej blízky. Stále, keď mala čistú myseľ si spomenula na každú tvár, ktorú videla. Na každú tvár a na každé oči, ktorým privierala ťažké viečka poznačené smrťou. Nechcela to späť. Chcela iba vedieť, čo je zo všetkými, ktorí prežili. Kde sú? Či prežili. Jeden z vojakov, ktorých ošetrovala, proti nej zodvihol zbraň s úmyslom zabiť ju. Nebol by sa zľutoval a doráňané ruky, ktoré ošetrovala a o ktorých zlomeniny sa starala, by boli stlačili spúšť. Zachránil ju. Nathan, ktorému aj ona neraz pomohla z najhoršieho. A najdôležitejšou vecou, ktorú pre neho urobila bola, že mu pomohla nájsť samého seba a podstatu jeho ja. Zhodil uniformu a spolu s vlajkou jeho vlasti ju hodil do ohňa. Neľutoval to. Myslel na svoju rodinu a neraz sa pristihol pri slzách, keď myslel na svoj domov, no zakaždým sa pozbieral na nohy a šiel za svojím snom, ktorý stál zavše len pár krokov od neho.

„Ideš prosím ťa do obchodu? Zabudla som kúpiť cukor,“ poprosila Valerie Nathana predtým ako chcela napiecť palacinky. Neváhal, aj keď dovtedy nikdy v obchode nebol.

„Idem,“ odpovedal a v okamihu opustil dom. Obchod sa nachádzal neďaleko a preto mu cesta netrvala dlho. Nerátal však s tým, že malichernosť, ako je neanglický prízvuk, vyvolá v predavačovi taký amok. Nathan nebol Angličan a každý to spoznal. Nielen že nedostal cukor, no odišiel z obchodu po štyroch. Partia štyroch na mol opitých mužov mu dopomohli k odreninám po celom tele. Naspäť prišiel hlučne tlmočiac sa popri stene do kuchyne, zatiaľ čo mu krv stekala z mnohých rozseknutých rán na tvári. Valerie sa zhrozila a sama takmer odpadla od strachu. Avšak naučená pracovať v najbrutálnejších podmienkach si zachovala chladnú hlavu a aj keď bola ovládaná zvedavosťou a strachom, ošetrila mu nadobudnuté rany. Keď sa po chvíli spamätal, jediné čo potreboval, bola ona. Objal ju bez zbytočných komentárov a zotrval v jej náručí až dovtedy, kým ho poprosila, aby jej všetko vysvetlil. Sedel na stoličke zhrbený a ubolený, pozeral jej do očí a začal:

„Som cudzinec, ktorého národ zničil vašu krajinu. Nikdy sa tu neusadím. Nemôžem ísť ani do obchodu. Ja...,“ urobil dlhú a výraznú prestávku, akoby tým chcel niečo nepriamo naznačiť. No po chvíli odmlky opäť pokračoval.

„Mal by som odísť Valerie,“ povedal, alebo skôr zaplakal Nathan. Nechcel, no dal najavo svoje puto k Valerie. V tej danej chvíli si ani on sám nevedel predstaviť, ako by od nej odišiel. Ako by mohol kľudne žiť, keby nemal istotu, že je v bezpečí. Avšak neopúšťal sa dlho, aby ho Valerie nemusela ľutovať. Bol si istý svojou silou a hrdosťou a svoje pocity si radšej nechával pre seba. Strach o Valerie bol však silnejší. Nedokázal si ani na chvíľu predstaviť byť bez nej.

„Si blázon?!“ výrazne zvýšila hlas Valerie a tým ho vytrhla z negatívnych myšlienok o budúcnosti.

„Ty nikam nepôjdeš, aspoň bezo mňa nie,“ dokončila značne nahnevaná. Nathan v nej nechcel vyvolať negatívne pocity, no uvedomoval si, že svojou prítomnosťou na ňu a na celý dom pritiahne iba zbytočnú pozornosť a mnoho vecí to skomplikuje.

„Nie je výhodou mať doma človeka s dresom nepriateľa,“ skonštatoval a sklonil hlavu.
„Ak chceš ochrániť mňa aj všetkých ostatných, tak jedine som mnou. Nedovolím, aby si niekam šiel sám,“ hrdo a rozvážne vyhlásila Valerie a postavila sa do pozoru, akoby sa hlásila do vojenskej služby.

„Ak niekam pôjdem, ty nepôjdeš Valerie!“ zahlásil prísne Nathan a Valerie sa a malú chvíľu ocitla v rozpakoch, pretože nevedela ako to myslí. Sklonila hlavu a pokúšala sa prísť na to, prečo ju Nathan so sebou nechce. V rýchlosti prijala túto informáciu ako fakt, že o ňu, ako o ženu nemá záujem. Bez slova odkráčala z miestnosti značne urazená a ponížená, aj keď v skutočnosti nemala byť prečo. Jediné, čo Nathan chcel, je ochrániť všetkých v dome. Bol dosť inteligentný na to, aby vedel, že keď tie štyri psi vytriezvejú, okamžite rozhlásia všade do okolia, že sa v tomto dome nachádza nepriateľ. Nechcel si ani predstaviť, čo za opletačky a problémy by z toho ešte mohli byť.

Valerie sedela na parapete a veľkým oknom sledovala jasnú nočnú oblohu. Bola rada, že Nathan ešte nie je v izbe. Hanbila sa a bála, čo si o nej vôbec myslí. Mala pochybnosti o všetkom čo mali spoločné a nežné objatia a teplé dotyky rúk považovala len za hru. Neprávom sa cítila oklamaná. Nathan však pozbieral odvahu a vošiel k nej do izby.

„Nemyslel som to tak, ako si to pochopila,“ začal potichu šepkať do tmy. V izbe vládlo hrobové ticho.

„Chcem ťa ochrániť. Ako to môžem urobiť, keď som tvoj nepriateľ?“ položil jej rečnícku otázku, na ktorú nečakal odpoveď, no ona odpovedala.

„Nie si môj nepriateľ. Nikdy si nebol. Dal si mi sveter, keď som ho potrebovala a bola mi zima. Pomohol si mi utiecť. Nie si a nikdy si nebol mojim nepriateľom,“ priznala a obrátila sa k nemu tvárou, aj keď mu do nej nevidela. Podišiel bližšie a chytil ju za ruky.

„Mám silnú potrebu chrániť ťa. Nemôžem dovoliť, aby ťa niekto našiel so mnou,“ obraňoval sa a kládol medzi nich neviditeľnú bariéru. Pustila mu ruky a oni ako bez života padli k telu. Znova sa otočila k oknu a po líci jej stekala nepatrná slza. Nezavzlykala. Nechcela, aby vedel, že plače kvôli nemu. Sadol si na posteľ a zhlboka sa nadýchol.

„Som zbabelec a sebec. Mesiace v sebe schovávam pocity najväčšej a najúprimnejšej lásky k tebe. Nechcem ťa stratiť. Nechcem prísť aj o nádej, že si v poriadku,“ odhodlal sa a prekonal svoje ego. Prelomil ľady vo svojom vnútri a od hanby mu horela červená tvár. Cítil sa ako prváčik v škole.

Valerie sa plná prekvapenia otočila smerom k Nathanovi, ktorý sa vnáral do temnôt svojich dlaní, len aby nemusel okúsiť hanbu a odmietnutie, ktorého sa bál. Pristúpila k nemu bližšie a každý zreteľnejší zvuk jej krokov mu dodávali viac a viac nádeje, že odpoveď nebude negatívna. Tvár však z dlaní vynoril, až keď bola Valerie úplne blízko. Nezmohla sa na slová. Odpoveďou sa mu stali slzy, ktoré jej stekali po lícach a jemná dlaň, ktorá mu hladila doráňanú tvár. Nijaká situácia nebola tak úžasná, ako tá v ten večer a v tú hodinu. Nikomu z nich sa nechcelo zbytočne premýšľať. Obaja zrazu pochopili, čo navzájom pre seba znamenajú. Opreli si čelo o čelo a vychutnávali si moment absolútneho pokoja. Nathan zodvihol hlavu a zapozeral sa aj cez tmu na svoju lásku.

„Ľúbim ťa,“ ticho pošepol, no pritom tak hlasno, že tichá melódia jeho úprimného vyznania sa niesla celou miestnosťou. Alebo to Valerie len tak pripadalo, keď hľadala v tme lesk jeho mokrých očí. Hľadali seba, svoje oči, no jediné čo v tej chvíli našli, bol tichý ľahký bozk a v ňom čistú mladú nevinnú lásku.

19.

Suzine nočné mory pominuli, no vo Valeriných snoch sa objavovali čoraz častejšie a čoraz živšie. Každú noc sa jej sníval rovnaký sen. Kľačala uprostred davu ľudí. Nevedela čo sú to za ľudia, ani prečo tam stále stoja. Videla seba kľačiac pri Nathanovom prestrelenom tele. Slzy sa jej valili na jeho zakrvavený fľak na bruchu a kričala. Kričala a prosila o pomoc, no nikto ju nepočul. Každý sa radoval a jasal, kričal a tešil sa. Nevedela prečo. Videla iba jeho a seba a počula zvuky. Každú noc v priebehu dvoch týždňov sa budila a chodila sa do Nathanovej izby skontrolovať, či je v poriadku. Kiežby vedel, čo k nemu cíti. Kiežby sa odhodlala mu to povedať. Každú noc po nepeknom sne pri pohľade na pokojne spiaceho Nathana sa vracala spokojná do svojej postele a do rána sa modlila za zdravie jeho a všetkých v dome. Známky únavy a nepokojného spánku na nej zanechali badateľné znaky. Výrazné kruhy pod očami dokázala každé ráno zakryť mejkapom, no zničený výraz pri jej zamyslených myšlienkach Nathana privádzal do vnútorného napätia. Každý deň, keď ju videl takú utrápenú, sa jej mohol opýtať na dôvod jej nepokoja. No neurobil to.

Valerie si vzala do starostlivosti všetky deti a venovala sa im ako učiteľka, tak aj ako vychovávateľka. Učila ich to, čo vojna naučila ju. Byť ostražitý, v každom prípade opatrný a vždy pripravený na nečakaný útok. Vychovávala z nich uvedomelých mladých ľudí. Nevedela si ani predstaviť, ako dlho vojna ešte potrvá, preto považovala za povinnosť vychovať ich k pozornosti a opatrnosti. Nie však k strachu. Každý deň ich učila, ako sa nebáť a ako si ísť za svojim cieľom aj napriek nepriaznivej dobe. Učila ich k základným znalostiam zo základnej školy a pri ich každodennom pokroku vedela, že onedlho zo všetkých tých siedmych detí budú inteligentní mladí ľudia.

Deti to však brali inak. Aj keď ich po tom, čo videli nelákala hra, neustála výchova k poznaniu vojny ich nebavila. Považovali to za povinnosť vzdelávať sa, no sedem- osem ročné deti nefascinoval svet neprávosti a zloby. Každý deň dookola počúvať Valerie, permanentne so slzami v očiach, hovoriacu o nespravodlivosti, o boji, o smrti, toho sa deti pomaly začínali báť, skôr než by si z toho mali vziať príklad k poznaniu. Nijaké z tých malých, meter päťdesiat vysokých detí, okrem Suzie, našťastie nemalo možnosť okúsiť horkú chuť vojny, no Valerie a jej čierne myšlienky a nepríjemné sny doháňali priam k šialenstvu. Po dlhých dňoch uzavretá v dome, ale aj sama v sebe začínala podliehať paranoji. Šírila jej pesimizmus aj medzi deti a tým čoraz menej pútala ich pozornosť pri výuke.

„Valerie, čo to s tebou je?“ opýtal sa vydesene pán Valsinar hneď po tom, ako jedno malé dievčatko prišlo s plačom k nemu do izby obviňujúc Valerie z nevhodnej výučby. Bolo to s ňou čoraz horšie a neuvedomovala si to ona, no všetci okolo nej. Na otázku neodpovedala, iba potichu vstala a odkráčala do svojej izby, aby sa mohla znova pokojne vyplakať. Neničila ju samotná vojna. Ničili ju jej neustále pretrvávajúce pesimistické myšlienky o Nathanovi. To, čo by odporúčala sebe, vnucovala malým nezrelým deťom, ktorým takto detailné opisy jej skúseností z vojny, iba ubližovali. Upadala do čoraz väčšej psychózy a neodškriepiteľne potrebovala pomoc.

Nathana jej stav ničil, no nevedel čo sa jej odohráva v mysli. Celú noc nespal a túžil aspoň po krátkom rozhovore s ňou. A odhodlal sa. Vošiel k nej do izby, no vydesil sa z toho, čo videl. Sedela. Sedela a pozerala sa do okna. Kývala sa dopredu a dozadu, ako psychiatrickí pacienti, a nariekala. Pripadal si ako v zlom horore. Celú izbu pokrývala tma, iba malý svit mesiaca vytváral obrys jej postavy. Podišiel k nej, aj keď mal značný strach. Chytil ju za plece a zrazu, akoby všetko pominulo. Mal pocit, akoby z nej všetku zlú energiu vysával. Otočila sa k nemu a objala ho. Rozplakala sa s veľkým nárekom. Po pár minútach plaču na ramene človeka, ktorého najviac potrebovala sa upokojila a sadla si spolu s ním na posteľ. Rozprávala. A rozprávala do rána. A on s ňou ostal. Počúval ju so záujmom a s potešením, že jej to pomôže. Potrebovala všetko zlé zo seba dostať von. O zlom sne mu však nepovedala. Ale mala. To jediné jej spôsobovalo strach so spánku. Bála sa v noci zažmúriť oka, aby sa nemusela uprostred noci zobudiť so strachom v celom tele a preto len sedela na parapete okna a počítala hviezdy. Od tej noci, k nej Nathan chodil stále. Každý večer tak, ako ona chodila čakať jeho za ošetrovňu. Bol tam a bol tam pre ňu. Odhodlaný spraviť čokoľvek, čo ju spraví šťastnou. Neočakával a nechcel od nej nič. Nepreciťoval tak ani lásku k nej. Iba tam chcel byť pre ňu a dostať ju z toho. A podarilo sa mu to. Spočiatku, prvé noci boli aj pre neho extrémne zložité, pretože spával sotva dve hodiny, aj to počas dňa, pretože celé noci trávil s ňou. Valerie dištancovali od detí, pretože vyzerala, akoby vstala z hrobu. Bola uzavretá v izbe, akoby bola infikovaná smrteľnou chorobou. Ani to na ňu nevplývalo pozitívne. Celé hodiny trávila premýšľaním a nárekmi. No on tu bol stále pre ňu. Držal ju v náručí bez slova aj niekoľko hodín, bez pocitu znudenia, či nezáujmu. Naopak. Užíval si chvíle, keď ju držal v náručí, pretože vedel, že to nemusí byť navždy. Sedeli na posteli a ona sa mu otvárala čoraz viac. Stal sa jej najlepším priateľom, bratom, otcom a láskou v jednom okamihu. Neustále jej šepkal do ucha: „Ochránim ťa, ochránim ťa,“ a ona v to verila a po dlhej dobe bdenia, konečne zaspala v jeho bezpečnom náručí, pod jeho ochrannými anjelskými krídlami s vierou, že práve on je jej anjel strážny. Spala dlho. A on bol stále s ňou. Stále ju držal najsilnejšie a najtesnejšie ako vedel. Posieval bozkami jej čelo a vlasy, pohládzal jej chrbát. Bol jej. Iba jej. Jej otrok, jej pán, jej milovník.

Spala pokojne a dlho. Už zabudla na ten príjemný pocit, keď bol vankúš jej priateľom a prikrývka jej kamarátkou. Zabudla na ten pocit, zaspávať v objatí Nathana. Po celú noc spala kľudne  nerušene, bez zlých snov a nočných môr. A aj keď sa zobudila skôr, ako si to Nathan všimol, nechala sa obdarúvať množstvom bozkov. V domnienke, že Nathan nevie, že je hore sa k nemu ešte väčšmi pritisla a pokojne ležala so zatvorenými očami a s miernym úsmevom na tvári pokojná a spokojná, zmierená s tým, že pokoj nájde iba u neho. Už nepociťovala úzkosť a strach a uvedomovala si, akú traumu spôsobila deťom pri opisoch jej nepríjemných zážitkov a bola si vedomá, že si musí napraviť renomé.

Vstala a obliekla sa do novej kože. Poprosila Nathana, aby si preniesol veci a pomohla mu preniesť posteľ do jej izby. Rozhodne vykročila o chodbe, no reakcia detí nebola taká, akú čakala. Počas jej neprítomnosti prebrali jej výučbu rehoľné sestry, ktoré si deti značne obľúbili. Suzie jediná prišla k Valerie so záujmom o to, čo sa jej stalo. Ostatné deti sa na ňu pozerali bez záujmu a bez vôle s ňou ďalej spolupracovať. Po rozhovore s pánom Valsinarom, Valerie pochopila, že už medzi deťmi nie je žiadaná a bude lepšie, ak si nájde iné záujmy. Poznačená vlastným osudom, vyšla z pracovne smutná a skleslá. Suzie bola jej jediným prianím za celých trinásť mesiacov a teraz sa s ňou nemá stretávať? Obetovala príliš veľa, aby sa toho vzdala.

„Prepáč mi to,“ povedala malej Suzie, kým jej sedela na kolenách.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ opýtalo sa na oplátku dievčatko. Ono nepovažovalo konanie Valerie za nesprávne. Aj ona toho trocha z pravej tváre vojny videla a pocítila na vlastnej koži, preto nepovažovala za chybu alebo zavinenie Valerine konanie.

„Nemala som sa správať tak sebecky. Myslela som iba na seba a na svoje problémy. Trápi ma veľmi veľa vecí. Tvoj otec. Ty. Osud nás všetkých...“

„Pst, prerušila ju Suzie s malým prštekom na jej perách, „nič si neurobila zle. Väčšina z tých detí nestihlo vidieť aká je vojna v skutočnosti. To čo si rozprávala ty, pre nich bolo ako hororové rozprávanie o niečom neskutočnom. Nevedia, že sa to skutočne stalo. Mysleli si, že si iba vymýšľaš, aby sa báli. Pokúšala som sa im to vysvetliť, no nie sú na ten fakt ešte pripravené.“

Valerie bola pokojnejšia, no stále nie úplne spokojná. Nechcela ich zmysly nabúrať tak, aby z nej mali strach. Podarilo sa jej niečo, čo si nepriala. Silno objala Suzie a pobozkala ju na čelo.

„Mám ťa rada maličká,“ povedala jej potichu.

„Ja teba tiež mami,“ odpovedala, vlepila jej veľkú pusu na líce a pomaly disciplinovane odkráčala k ostatným.

„Neskôr sa uvidíme,“ dodala ešte Valerie a s neopísateľným pocitom, ktorý v nej vyvolalo slovo mama, odišla k Nathanovi. Prekvapená a unesená z faktu, že pre Suzie plní úlohu jej vlastnej matky, Nathanovi rozprávala o všetkých jej pocitoch, ktoré sa v jej vnútri bili. Mala chuť plakať, skákať, kričať, bežať od samého nadšenia a plná lásky k malému stvoreniu menom Suzie Valsinarová. 

18.

Ako obaja predpokladali, ráno v tomto prípade nebolo múdrejšie večera. Pri raňajkách sa venovali všetkému, len nie sebe navzájom. Valerie bola stále unesená prítomnosťou Suzie a Nathan sa rozprával s ostatnými deťmi. Vládla medzi nimi mŕtva komunikácia. Jeden na druhého neustále mysleli a kde- tu sa na seba navzájom pozerali, no k slovu nebol odhodlaný nikto. Akoby jeden o druhom vedeli, čo sa im obom noc predtým odohrávalo v mysliach. Valerie svoj záujem zakrývala úspešne. Tak, že Nathan nepobadal ani len malý záujem z jej strany. No on sám to zakryť nedokázal. Červeň mu prechádzala lícami pri každom postrehnutom pohľade, ktorý na neho uprela. Chcel, no nevedel sa ovládať. Dokázal všetko. Bol silný a inteligentný. Muž ako má byť, no s obrovskou hrdosťou, ktorou prichádzal o všetky, eventuálne pekné momenty s Valerie.

Suzie sa slovami ťažko popisoval pocit, ktorý ju ovládal. Vo Valerinom náručí sa znova cítila jedinečná. Zvyčajný rituál s učebnicami a písankami, na ten deň nechala tak a rozradostená sa rozhodla celý deň počúvať Valerine zážitky a skúsenosti. A bol to pekný plán, kým sa všetko naraz nepokazilo. Obrnené vozidlá s veľkým rámusom zaparkovali pred kláštorom a Valerie jej nepríjemné spomienky prinútili panikáriť. V okamihu našla Nathana a navrhla rýchly odchod z kláštora. Tušila, že prítomnosť vojakov neveští nič dobré. Rehoľné sestry spolu s matkou predstavenou pokojne sedeli v kuchyni, ničím neznepokojené, presvedčené, že keď sa doteraz nikto nepokúsil napadnúť kláštor, tak teraz sa takisto nič nestane. Valerina zlá predtucha bola však pravdivá. Hlučné búchanie a neustále zvonenie na zvonček kláštora, prinútil aj rehoľné sestry s matkou predstavenou k panike. V rýchlosti zbalili do tašiek jedlo a vyviedli všetkých zadným východom vonku, z areálu kláštora. Potichu a čo najrýchlejšie sa osem detí, Valerie s Nathanom a štyri pomocníčky Boha, plazili popri hrubom múre, čo najďalej od znova začínajúceho a nikdy nekončiaceho pekla. Suzine oči však pokropili slzy, keď pár metrov za sebou videla ležať jej najlepšiu priateľku, malú černošku Shinu. Zasiahla ju guľka vojaka, ktorý si ich všimol. Nemohla zastaviť. Nemohla svoju kamarátku odniesť preč. Museli ujsť a neobzerať sa za seba. Museli sa schovať pred tými zvieratami. Vojakov sa striasli až v lese. Nathan sa hnal k neobývanej chatrči uprostred lesa, ktorá kedysi slúžila ako poľovnícka chatka. Nahnal do nej dvanásť ľudí. Okrem Shiny si zlá, krutá a nespravodlivá vojna vzala aj matku predstavenú, ktorá sa pri telíčku malej černošky zastavila. Bez výčitiek tých krutých sebcov, prišli o život dve ženy. Najmladšia a najstaršia. Suzie sedela v rohu skrčená a zlomená s očami plnými sĺz. Valerie jej nevedela pomôcť. Tak, ako to nedokázala ani pred trinástimi mesiacmi, keď im bombardovali dom. Prišla k nej a vzala ju do náručia s domnienkou, že to teraz bude to jediné vhodné riešenie a liek na jej zlomené srdiečko. Suzie sa úplne maličká vnorila do Valerinho láskyplného náručia a neprestajne plakala. Premýšľala nad všetkým, čo s malou Shinou zažila. Nad tým, ako sa spoznali a čo všetko sa o sebe dozvedeli. Koľko pre ňu urobila a čo pre ňu riskovala. Mihnutím oka bola jej priateľka preč. Odišla. Sama a opustená. Možno za svojimi rodičmi. Spomienka na jej nevládne telo prevŕtané guľkou zo zbrane toho zvieraťa, čo si vraví človek, jej nedala pokoj. Keby bola zastala a šla za ňou. Keby bola niečo urobila. Keby bola vtedy s ňou. Neprestajný prúd sĺz nie a nie utíchnuť. Držala ju osoba, ktorá jej chýbala viac, ako rok a opustil ju človek, ktorý s ňou celý ten rok strávil. V jeden deň má všetko, na druhý príde o značnú súčasť jej života. Matka predstavená, ktorá ju tak milovala a tak dobrosrdečne sa o ňu starala, tu nie je. Nestihla sa jej za to všetko ani poďakovať. Kam má strčiť hlavu, aby na to nemyslela? Kam sa má schovať, aby pred tým ušla? Čo má spraviť, aby to všetko už prestalo? Chcela tak veľa? Malé sedemročné dievčatko, ktorého život už nikdy nebude rovnaký stále sedelo v rohu izby. Tak ticho. Tak smutne. V náručí ženy, ktorá by pre jej šťastie urobila čokoľvek, no nevedela ako.

Hodiny sa vliekli ako slimák na suchu. Nathan sa v strachu o životy dvanástich ľudí, neodvážil opustiť chatrč, aby na seba nepútali zbytočnú pozornosť. Čo mohol robiť? Sedel vedľa Valerie a pokúšal sa akýmkoľvek spôsobom upokojiť neprestajne plačúcu Suzie. Obaja boli pri nej a sústredili sa na  bolesť v jej srdci, no smrť dvoch osôb, jej najbližších bola pre ňu nezvládnuteľná situácia. Rehoľné sestry ich odchod takisto poznačil a ostatných šesť detí tiež neostali pokojné. Avšak, nedalo sa nič urobiť. Nervózny Nathan obhrýzajúc si nechty sedel pri svojich dievčatách a sledoval pri tom obraz za oknom. Nič sa nedialo a preto sa naraz rozhodol všetkých zmobilizovať k odchodu, aj keď ho stále ovládal strach. Nemal plán, teda netušil kam pôjdu, no sedieť a smútiť mu pripadalo zbytočné vo chvíli, keď sa vojna opäť vrátila. Väčšina zo strachu ísť odmietala. U detí to bolo pochopiteľné, no rehoľné sestry s jeho návrhom tiež nesúhlasili. Silná, no stále smutná Suzie sa pozviechala a s rukou v tej Valerinej a stála prvá pred dverami. No po Nathanovom objasnení, už všetci pochopili, čo bude pre nich najlepšie a ustráchaní sa postavili za Suzie. Opatrne a pomaly sa vzďaľovali od chatrče, no sledovali každý podozrivý jav okolo nich. Našťastie, nič sa nestalo. Asi po dvoch kilometroch cesty sa im podarilo nájsť vlakovú stanicu. Potešení a v o niečo pozitívnejšej nálade si chceli kúpiť lístky. Nemali však za čo. Nikto žiadne peniaze nemal. Vedeli, že sa odtiaľto potrebujú dostať čo najskôr, no rovnako rýchlo, ako sa úsmev dostal do ich tvárí, tak rýchlo z nich aj vymizol.

„Ja toto miesto poznám,“ povedala Suzie „sme predsa doma.“

Valerie sa rozhliadla dookola a pokúsila sa zdemolovanému prostrediu prirovnať pôvodný stav. Rýchlo sa rozbehla za roh, odkiaľ videla supermarket, pred ktorým žobrala starenka s vnučkou. Vrátila sa s úsmevom a objala Suzie.

„Sme doma,“ zopakovala jej.  Nikto však nechápal. Nerozumeli tomu, že pred trinástimi mesiacmi tu Valerie a Suzie žili. Všetci smelo vykročili známym smerom do veľkého domu Valsinarovcov.  Dom bol opravený. Žiadna stopa po streľbe, či znak, žeby bol niekedy poznačený vojakmi. Zjavne bol obývaný. Suzie ostala nemo stáť, keď videla na dvore zaparkované otcove auto. Nevedela, či sa má tešiť, alebo má byť nahnevaná, že sa ju nepokúsil nájsť. Zmätená, no odhodlaná vošla dnu. Všade bolo ticho a ona sa začínala báť, že tu jej otec predsa len nebude. Opatrne a pomaly prechádzala po chodbe, ktorú dôverne poznala a ku ktorej sa jej viazali predovšetkým spomienky na naháňačky s Valerie. Vošla cez kuchyňu až do obývačky, kde v kresle videla sedieť známeho človeka bez pravej ruky. Sedel takmer chrbtom k nej, no rozpoznala ho. Zabudla na hnev a výčitky a rozbehla sa k nemu, potešená, že ho vidí. Očividne prekvapený a vyvedený z miery neveriac svojim vlastným očiam sa postavil a privinul si svoju dcéru najsilnejšie, ako to jednou rukou dokázal. Jeho tvár bola jasne poznačená vojnou. Zjazvené líca jej spočiatku naháňali hrôzu, no s vedomým, že je to jej otec, sa mu najlepším možným spôsobom venovala. Do priestrannej obývacej miestnosti pozvala ostatných jedenásť ľudí. Valerie pána veľmi dobre poznala a okamžite mu vďaka nadobudnutým schopnostiam z ošetrovní, správne ošetrila zranenie po strate ruky. Nepýtala sa na príčinu jeho trápenia, no dokázala si predstaviť akým spôsobom k nemu prišiel. Podľa čerstvosti rany, Valerie pochopila, že sa to stalo len pred pár hodinami.

Večer už prišiel rýchlo a každé dieťa spolu s rehoľnými sestrami dostalo izbu, aby sa mohli pokojne vyspať. Valerie s Nathanom ostali hore, aby sa mohli porozprávať so Suzinym otcom. Navzájom sa oboznámili s ich osudmi za posledný rok. Pán Theodor Valsinar prišiel domov hneď večer v deň nástupu vojny a svoj dom si pomaly opravil do pôvodného stavu. Žil tam tak, že o tom nikto nevedel. K stretu s ľuďmi prichádzal iba keď hľadal potraviny a odtiaľ mu ostali aj nepríjemné jazvy z bitiek o jedlo. No v ten istý deň, keď vojaci opäť zaútočili na kláštor, zaútočili aj na túto oblasť. A stačil jeden dobre mierený výstrel vojaka obďaleč a ostal nevládne ležať na chodníku svojho domu, avšak bez ruky. Zasiahla ho zbraň, ktorú sám navrhol a skonštruoval, ešte ako hlavný riaditeľ firmy na ich výrobu. Extra silná a veľká, špeciálne rýchlo navrhnutá guľka, ktorá ho za okamih pripravila o ruku. Stálo ho to veľa vnútornej aj vonkajšej sily, pozbierať sa z chodníka a na zranenie si priložiť uterák na zastavenie krvácania. Valerie ho s obdivom počúvala a z očí sa jej od ľútosti valili prúdy sĺz. Smutná a poznačená osudom jej nadriadeného, sa po dlhom rozhovore odhodlala ísť spať. Uprostred zaspávania sa však prebudila na hlasný krik so Suzinej izby. So zatvorenými očami kričala do tmy a prevaľovala sa v posteli. Valerie si nedokázala a nechcela predstaviť, čo sa jej mohlo snívať, no vyslobodila ju z tej nočnej mory a Suzie opäť spočinula v jej náručí. Nie celkom upokojená a zmierená so svojim životom, no vo Valerinom náručí. Na mieste, kde jedine sa cítila bezpečne.