13.

Suzie stále sedávala na parapete okna a cez dlhé zimné večery si čítala jeden zo svojich prvých románov. Fascinovaná novou literatúrou, sa od knižiek takmer nepohla. Shina bola so svojou kamarátkou takmer stále, no detské hry a dvor plný snehu ju lákal viac, ako vzdelávanie. Suzie nepoľavila ani keď vídala svojich kamarátov pri veselej hre za oknom jej izby. Väčšinou sa iba pousmiala nad myšlienkou aké by to bolo, keby sa zabávala s nimi, no o pár chvíľ na to, sa už znova venovala svojmu štúdiu. Mala vedomosti štvrtáčky na základnej škole a čítala diela typické pre dospievajúcu mládež. Dokázala chápať súvislosti na úrovni dospievajúceho dievčaťa. Avšak ona to nevnímala. Považovala to za celkom prirodzené vzdelávanie. Matka predstavená však vedela, že ak to pôjde dlhšie takýmto tempom o pár rokov bude mať vedomosti prinajmenšom maturantky. Bola však medzi nimi stále tou najobľúbenejšou. Rada sa zdržiavala aj v kuchyni a vďačne pomáhala pani kuchárke s prípravou rôznych skromných jedál. Potravín ubúdalo, no dokázali to ustriehnuť. Každý sa stravoval tak, aby mal presne toľko, čo potrebuje. No nikto sa nesťažoval. Suzie vedela, že po zime bude musieť znova odísť, hľadať niečo na jedenie, no obávala sa, že tak ďaleko sa jej už ísť neoplatí, pretože keďže je tam život o poznanie pokojnejší, určite si odtiaľ veľa ľudí vzalo, veľa jedla a ak by aj niečo ostalo, riskovali by rôzne choroby, kvôli dátumu spotreby. Snažila sa negatívne myšlienky vypustiť a venovať sa predovšetkým svojmu štúdiu a vzdelávaniu, no neopovrhla svojou Valerie. Spomínala na ňu každý deň a ostatným sa zdalo nemožné, aby po tak dlhom čase vo vojne, ešte mohla žiť. Avšak nechceli jej kaziť ilúzie a stále ju vďačne vypočuli. Sama sa však trápila. Neustále spomínala na pekné časy a na to, aká šťastná bola, keď bola Valerie stále pri nej. Nenechávala si túto spomienku za žiadnych okolností vytĺcť z hlavy a plná energie a odhodlania sa stále venovala tomu, čo jej najlepšie išlo- študovaniu.

Spoločná cesta Nathana a Valerie sa schyľovala k najhoršiemu. Po pár hodinách cesty sa Valerie od bolesti nedokázala hýbať. Zastali a uchýlili sa v malej chatke pri jazere niekoľko kilometrov od „hraníc“. Nechcela byť pre Nathana príťažou, pretože si uvedomovala, ako veľa pre ňu urobil. Postavil sa proti svojej krajine i proti svojej rodine a proti zákonom, len kvôli nej. Postavil sa za ňu, keď to potrebovala a nenechal ju v štichu ani pri samotnom úteku. Jej túžba nájsť Suzie bola tak silná, že sa vzoprela tomu najväčšiemu zlu. A Nathan spolu s ňou. Bola mu vďačná, no nevedela mu to nijako dokázať. Jej hrdosť jej nedovoľovala postaviť sa mu zoči voči a povedať mu, aká vďačná mu je za všetko, čo pre ňu obetoval. Mala pocit, že je bezradná a aj keď stál len niekoľko metrov od nej neprekonala samú seba. Nathan to tušil. Videl na nej ostych a hanblivosť. Odhodlával sa urobiť prvý krok a pomôcť jej pri prekonávaní samej seba, ale aj jeho ego mu zmarilo plány. Svoju cestu s Valerie si predstavoval otvorenejšiu a uvoľnenejšiu. Videl však, že ju trápi bolesť. Netušil, že ide o zlomeninu. Prešiel dosť dlhý čas a nič sa na jej zdravotnom stave nepohlo k lepšiemu. Trpela a trápila sa bodavou bolesťou, ktorá prechádzala celým jej telom pri každom čo i len letmom pohybe. Sedeli v malej chatke určenej pre malú trojčlennú rodinku a keďže našli pár polien dreva, zakúrili si. Cítili sa príjemne aj napriek vedomiu, že sa ohrievajú v dome niekoho, už možno mŕtveho. Neverili v život. Všetko a všetkých skôr považovali za mŕtvych, než by verili, že možno ešte niekde vonku prežívajú. Valerie by kvôli fyzickej nespôsobilosti najradšej ostala pár dní v chate, no zdalo sa jej, že Nathan jej nápadom nie je nadšený. On by bol najradšej tak ďaleko, ako je to možné od všetkých tých zvukov výstrelov a výbuchov, no prekonal svoje pohnútky a ostal pri Valerie, ktorá v kŕčoch prebdela celú noc. Nezažmúril oka ani na sekundu. Rovnako ako ona presedela noci pri ňom, keď s ním bolo najhoršie, nezaspal ani on a celú noc jej hladil chudú ruku. Bol pri nej a pozeral sa na slzy bolesti stekajúce po jej výraznej sánke. Snažil sa vžiť do jej kože,  pomôcť jej, no vedel, že nijako sa mu nepodarí odvrátiť jej bolesť. Ležala v mäkkej posteli prikrytá jemným, ľahkým, no teplým paplónom. No jej bolesť nevykompenzoval ani tento luxus. Hladkala si boľavé, jemne vystupujúce rebro, no všetko jej spôsobovalo muky. Bolela ju hlava a od nespokojnosti sa nevedela nijakým spôsobom poďakovať Nathanovi, ktorý ju celú noc podporoval a prihováral sa jej. Zaujímal sa o ňu a vynechal aj mäkkú posteľ, len aby jej mohol byť nablízku. Jej ruku na boľavom mieste si však hneď všimol, neodolal a dotkol sa toho miesta. Na dotyk nepríjemná, komplikovaná zlomenina posledného z rebier mu nahnala strach do očí i do srdca. Pochopil príčinu Valerinej neutíchajúcej bolesti. Chápal jej neustále krívanie. Uvedomoval si a preciťoval každú slzu jej bolesti. Ani on sa slzám nevyhol. Premáhali ho vlastné omyly. Premýšľal nad udalosťami len pár hodín dozadu. Spomínal na jeho nevrlé odmietnutie a hlúpe vlastenecké názory. Neželal si byť tým, kým bol. Keby to bol vedel, nikdy by ju neodmietol. Aspoň si to myslel. Mohol však veriť svojim myšlienkovým pochodom? Bolo neuveriteľné ako dokázal zmeniť svoje myslenie len kvôli zisteniu, že Valerie má zlomené rebro. Kým to nevedel, zmietol jej návrh zo stola a odmietal sa s ňou na tému 'útek' baviť. Zasiahol až vo chvíli, keď sa jej jeho „kamarát“  chystal vpáliť guľku do hlavy. Čo ak by bolo neskoro? Čo ak by vystrelil? Nedržal by teraz za ruku ženu, ktorá mu už dvakrát zachránila život a neuvedomoval by si to, čo si uvedomuje teraz. Vedel, že je iba vďaka šťastiu stále tu. Aj keď trpí.

Valerie svojim pohľadom naznačovala zvedavosť v Nathaove slzy. Chcela by mu vidieť do hlavy a prečítať si jeho trápenie. Nepremýšľala nad tým, čo on. Uvažovala nad svetlými chvíľkami ich stretnutí. Nechala prúd myšlienok, aby jej obnovil spomienky na jeho obrovský dom a na Brigittu. Na to, ako jej pomohol ujsť zo zlatej klietky. Sústredila sa aj na menej pekný okamih, keď ho videla ležať na nemocničnom lôžku s poranením rebra ale aj na list, ktorý jej poslal, či na stretnutie za ošetrovňou. Zabúdala na bolesť, čo ju ťažila a zameriavala sa na momenty strávené z ním. Na objatia, či teplé dotyky rúk. Možno chcela veľa, no túžila po ďalšom. Po ďalšom duchaplnom objatí, v ktorom sa cítila bezpečne. 

A on takisto po ničom inom netúžil. Chcel ju objať, no bál sa jej reakcie. Jej pohľad bol prísny a priamy. Tušil z neho niečo zlé a bál sa čokoľvek urobiť. Sedel pri nej a aj keď sa obával jej uhrančivého pohľadu, ruku jej z tej svojej nepustil. Prikladal si ju k ústam a bozkával ju.

„Ďakujem, že si pri mne,“ prelomila ticho aj samú seba.
„Nikde by som nebol radšej,“ odpovedal úprimne.

„Neviem ako dlho ťa zdržím, no nerada by som...“

„Pst,“ priložil jej jemne prst na pery, „budeme tu, kým ti znova nebude dobre.“

„Čím som si zaslúžila túto starostlivosť?“ opýtala sa zvedavo, prekvapená z Nathanovej reakcie.

„A čím som si ju zaslúžil ja, keď si mi dvakrát zachránila život?“

Neodpovedala len ticho privrela oči a znova sa v myšlienkach vrátila k času, keď sa rovnako svedomito starala aj ona o Nathana.
„Chcem ťa o niečo poprosiť,“ povedala Valerie.

„O čo?“ so záujmom sa opýtal Nathan.

„Môžeš ma prosím objať? Som unavená a rada by som sa aspoň na pár chvíľ cítila bezpečne,“ nesmelo sa opýtala a červeň jej stúpla do bledých líc.

Ľahol si za ňu a objal ju rukou okolo pása. Hlavou mu prúdilo tak veľa myšlienok, že mal pocit, že má namiesto mozgu rozvodňu elektrickej energie. Nabitú mal každú časť tela a keď doteraz nezaspával  kvôli Valerie, tak teraz nezaspí kvôli láske, ktorá ním lomcuje. Pocit naplnenia a spokojnosti opantávala jeho rozum i srdce. Zabúdal na nepríjemné scenérie odohrávajúce sa za dverami. Nedokázal sa sústrediť na žiadnu myšlienku dlhšie ako minútu. Stále ho napadali ďalšie nové myšlienky, či spomienky. Držal ju okolo pása a aj keď vedel, že to bolo jej prianím, uvedomoval si, že to chcel a potreboval oveľa viac. Počúval jej dýchanie a zabúdal na to svoje. Tesne privinutý k nej cítil v tom tichu, ktoré vládlo v izbe aj tlkot jej srdca. Cítila sa neopísateľne. Bez strachu  zo zatvorenými očami preciťovala moment, akoby bol jej prvý aj posledný. Vychutnávala si príjemné ticho a nechala sa unášať len jeho prítomnosťou. Jej bolesť, akoby zrazu neexistovala. Uvedomovala si svoje bolesti, no strácala kontakt so všetkým pozemským. Zaspávala. Ten pocit jej bol tak cudzí, že ho považovala za umieranie. Nepoznala ticho, kľud a teplé objatie. Zabudla na príjemnú mäkkú posteľ, či na jemný ľahký paplón. Hlavou jej prúdilo tak neskutočne málo myšlienok, že jej pokojný spánok považovala len za akúsi cestu do neba. Nedokázala uveriť, že jediné čo ju robí šťastnou a spokojnou je muž, ktorý leží za jej chrbtom.

12.

Valerie ťažila veľká bolesť a poníženie, ktoré utŕžila pri rozhovore s Nathanom. Snažila sa vyhýbať jeho posteli. Nie preto, že by bola urazená, no preto, lebo bola ponížená a smutná. Vedela, že čo chvíľa Nathan odíde a už ho nikdy neuvidí, pretože ujde, preč od vojny, preč od všetkého čo ju tak zraňovalo. Myšlienka na Suzie ju aj cez bolesť a hanbu hnala vpred. A vidina ružovej budúcnosti jej pomáhala zabúdať na zverstvá, ktoré videla. Nesnažila sa utiecť pred vojnou. Ona chcela utiecť aj sama pred sebou a pred tým, čo cítila k mladému vojakovi na lôžku. Zakaždým, keď prešla okolo jeho postele cítila jemné pichnutie pri srdci od sklamania a bolesti, ktorú jej uštedril. Nemohla však od syna armádneho generála čakať, že pôjde s obyčajnou Angličankou, hľadať jej spriaznenú dušu. Chápala jeho pohnútky, prečo nejsť, no na druhej strane si priala, aby ju sprevádzal. Aby ju sprevádzal až na kraj sveta, ak bude treba. A ani on si neprial nič iné. Takisto v sebe samom zvádzal boje a hádal sa so svojim srdcom a mysľou zároveň. Prial si byť s tou, na ktorej mu najviac záleží, no svoje poslanie považoval v tej chvíli za to najdôležitejšie a preto sa schoval za povýšenecký úsmev a zakryl tým bolesť a sklamanie, ktoré cítil voči sebe samému. Prechádzala okolo neho a ani sa na neho nepozrela. Cítil sa čiastočne ukrivdený, no na druhej strane chápal jej postoj a správanie. Nevládala poriadne stáť na nohách a požiadala o pomoc, ktorú odmietol. Vedel, že by na jej mieste zaujal rovnaký postoj, ak nie horší. Cenil si, že situáciu zvládala hrdo a so cťou. Aj keď hlavu mala takmer stále zvesenú od hanby k zemi, videl v jej očiach silu a odvahu, s ktorou plánuje útek z dokonale stráženého miesta. Vedel, že sa jej to nemôže podariť, no nepovedal jej nič. Cítil sa za to z časti vinný a tušil, že to nebude mať blahodarný efekt, no nechcel do nej zabŕdať, keď videl, ako veľmi je nahnevaná. Ono to však ani zďaleka nebola pravda. Cítila iné pocity ako nenávisť a hnev. Cítila sa bezradná, smutná, zúfalá a opustená. Nevedela vymyslieť ani jednu dokonale prešpekulovanú cestu, ktorou by sa na isto dostala odtiaľ preč. Hútala a premýšľala popri každej činnosti, ktorú robila. Nevnímala okolitý svet. Jej myseľ zamestnávali návaly nápadov a námetov na útek z tohto väzenia. Ani keď pichala injekciu Nathanovi, nepremýšľala nad ničím iným, než nad útekom. Už jeho prítomnosť nepovažovala za nepríjemnú. Postavila sa jemu, aj samej sebe, aby dokázala, že je dosť silná ustáť tlak vojny. Tušila, že jej zmýšľanie a prudké sebavedomie nie je až také dobré, no nechala sa unášať myšlienkami prebiehajúcimi v jej hlave. Bola so sebou spokojná a so vztýčenou hlavou čakala na tmu. Kým však nastala noc, musela ešte cez bolesť a nepríjemnú pichavú ranu ošetriť desiatky zranených o pomoc volajúcich vojakov. Avšak dvadsiatou hodinou večernou, keď slnko bolo už dávno padnuté za obzorom zahájila Valerie svoj, nie celkom premyslený plán. Premáhala sa, aby sa s Nathanom nešla rozlúčiť, no odolala. Nechcela sa s ním dostať do konfrontácie a už vôbec nemohla dopustiť, aby ju čo i len náhodou prezradil. On však prežíval na lôžku muky. Premáhal plač a zúfalstvo ohrýzajúc si suché a už aj bez toho, popraskané pery. Nervozita v ňom kypela. Najradšej by vstal a utekal za tým, čo sa mu pred očami tak rýchlo vzďaľovalo. Išla bez vody, bez jedla a bez čohokoľvek, čo by ju v krutých mrazoch zahrialo. Bol si istý jej neúspechom. Svojou neprirodzenou chôdzou už beztak pútala priveľa pozornosti a aby sa jej podarilo preniknúť cez hraničné body „tábora“ musela by byť nie len veľmi rýchla, ale aj veľmi bystrá a taktiky znalá, čo určite nebola. Nathan si bol vedomý toho, že s ním by sa jej podarilo ujsť, no nemohol a nechcel sklamať svoj národ, svojho otca aj matku a všetkých, ktorí sa na neho v tejto vojne spoliehajú. Aj keď vedel, že najviac sa na neho spoliehala Valerie, prekonal svoju túžbu pomôcť jej, jeho vlasteneckými myšlienkovými pochodmi. A aj keď mu na nej záležalo naozaj až príliš, zostal ležať v posteli. Úplne pokojne, akoby sa nič nebolo stalo. Valerie však sama blúdila tmou a len podľa sluchu sa vyhýbala vojakom. Nebola si istá žiadnym zo svojich krokov, no na každý jeden bola nesmierne hrdá. Odhodlaná spraviť čokoľvek, kráčala čo najrýchlejšie, vzďaľujúc sa od ošetrovne. Od Nathana. Od jej druhého dôvodu jej existencie. Avšak, keď si prezerala kroky za sebou, ktoré už spravila, aby našla Suzie, nečakaný zvrat udalostí ju priviedol tam, odkiaľ pred pár minútami sebavedome odišla. Vojaci ju chytili pár metrov od ohraničenia. Poznala ich a oni poznali ju. Obom zachránila na ošetrovni životy. Jednému ešte na prvom stanovisku a druhému už tu v ošetrovni. Na znak vďaky za jej pomoc, proti nej nevytasili zbrane. No považovala to za väčší trest. V tom momente by si priala všetko, len nie žiť. Priala by si, aby ju zbavili jej veľkého bremena, jej života- jej smrti. Slzy sa jej rozkotúľali po zmrznutej tvári a od nevôle by bola kričala, no nemohla. Veliteľovi sa však nevyhla. Dostáva všetky správy o dezertéroch, ale aj o patetických slúžkach, či hlúpych zdravotných sestrách, ktoré mali chabý pokus uniknúť, pred ich osudom. Nebála sa ho. Vedela, že ju nečaká nič iné ako smrť. Brala to s hrdosťou a nesklonila pred ním hlavu. Pozerala mu do nožom zjazvenej tváre, no necítila strach. Jeho zelené, desivé, mačacie vypúlené oči si premeriavali každý kúsok jej tela, no dlho neprehovoril.

„Čo teraz?“ Valerie odvážne prelomila ticho.

Neodpovedal. Osvetlenie pri ošetrovni mu svietilo do škaredej tváre, ktorá mlčala pohľadom i slovom. Poťahoval zo svojej cigarety tak rýchlo a nervózne, že samotnú Valerie to privádzalo do šialenstva. Po chvíli dal dvom vojakom, ktorí ju našli, gestom znak, aby sa Valerie zbavili. Zodvihli ju zo studenej zeme a ťahali za ošetrovňu, kde bolo ich jedinou úlohou, zbaviť ju života. Vďaka je vďaka, no vlasť je VLASŤ. Ona s však dobrovoľne kľakla tvárou k ošetrovni a čakala na zúfalý výstrel zo zbrane ľudí, ktorým prednedávnom zachránila životy.

„Okamžite s tým prestaňte a zložte zbrane!“ zareval zrazu ostrý mužský hlas.

„Plníme rozkaz nadriadeného, neviem jej nijako pomôcť,“ ospravedlňujúco sa ozval jeden z Valeriných potenciálnych vrahov.

„Môj otec je armádny generál, je to dosť nadriadené postavenie?!“ drzo sa ich pokúšal odbiť, chrániac si svoju Valerie.

„Áno je to pozoruhodné postavenie. Môj otec je multimilionár a poslal ma tu, aby som sa pohral,“ vysmievali ho. Nikto mu neveril. Bolo to aj dostatočne neuveriteľné, že hlava a podstata celej vojny, poslala svojho syna na front. Každému normálnemu človeku by to prišlo priam vtipné. No on si konečne uvedomil, ako málo vo vojne znamená. Nedokázal silou svojho priezviska zachrániť ani jednu osobu. Ani tú, na ktorej mu záležalo najviac. Vojakova ruka, v ktorej držal zbraň sa opäť zodvihla oproti Valerinej hlave. Povýšenecky pozeral na Nathana, akoby mu chcel dokázať, že aj tu vo vojne, kde je každý považovaný za rovnaké nič, on je predsa len niečo významnejšie, ako Nathan.

Vo Valerie to vrelo. Priala si, aby jej život vyhasol čo najskôr so zvukom hlasného výstrelu, no Nathanov hlas ju vábil otočiť sa a utekať k nemu, aj napriek hanbe, ktorú od neho utŕžila. Neprestajná myšlienka na Suzie ju zaslepila najviac. Počas handrkovania a dokazovania vojakov sa Valerie rozhodla rázne konať. Aj cez bolesť a kŕče, ktoré ju neustále sužovali sa rozbehla najrýchlejšie, ako vládala smerom, ktorým šla pred tým. Vedela, že jedine ten môže byť nestrážený. Vedela, že ak ju chytia po druhýkrát, určite ju zabijú namieste, no nedbala. Nemotorným behom sa je podarilo dostať až za hranicu „tábora“. Nebola však sama. Jej trasu kopíroval Nathan. Keď sa obaja stratili v lese z dohľadu nervóznych vojakov Nathan sa osmelil:

„Zvládli sme to.“

„Ďakujem za pomoc pri úteku Nathan. Teraz sa nejako pokús vrátiť späť. Vlasť a povinnosti volajú,“ zdvorilo sa poďakovala a dodala Valerie.

„Myslím, že na návrat je už pozde,“ odpovedal Nathan značne vyvedený z miery.

„Nikdy nie je na nič pozde,“ uvoľnene a potichu prehodila Valerie, skôr sa prihovárajúc sebe, než Nathanovi.

„Som rád, že som sa rozhodol pre teba.“

„To už prečo?“

„Vidina teba v mojej budúcnosti ešte môže byť pozitívna. Vidina vojny v mojom živote už nikdy pozitívna nebude. Vojnu vedie každý sám v sebe. Každý bojuje sám za seba, nie za národ, ktorého vlajku nosí na uniforme. Nikto si nemohol vybrať, či chce skončiť ako vyvrheľ samého seba. Ja som sa rozhodol aj na úkor, pomyselne celej mojej krajiny a som na to hrdý,“ prehlásil a zastal uprostred cesty. Valerie nereagovala na jeho zmysluplné slová. Dva kroky pred ním takisto spomalila a čakala, čo sa bude diať. Nathan k nej podišiel na vlas blízko a objal ju. Objal svoje šťastie. Svoj život. Svoju lásku.

11.

Noc bola dlhá a pre Valerie bezsenná. Nathan zaspal hneď po upokojujúcej injekcii a tabletke proti teplote. Uľavilo sa mu a s rukou v tej Valerinej pokojne zaspal. Valerie trápila neskonalá bolesť a utrpenie. Každou minútou sa cítila horšie. Bolesti neustupovali, ba sa stupňovali. Sama by si zaslúžila zdravotnú starostlivosť. Po dlhej noci bez spánku vstala, aby skontrolovala stav ostatných zranených. Všetci pokojne ležali a väčšina ešte spala. Nathan vyzeral lepšie a teplomer, ktorý mu nenápadne strčila do úst ukazoval „iba“ 38°C. Predsa len bola spokojnejšia a s láskou ho pohladila po líci. Celú noc nezakašľal. Injekcia ho upokojila. Keď sa zobudil, bolo už deväť hodín. Veliteľ si ho nevšimol. Nepovažoval ho za nového. Jeho tvár bral len ako jednu z mnohých.„Valerie,“ zachrapčal a rukou šmátral po vzduchu s nádejou, že tým upúta jej pozornosť.„Kto si, že poznáš jej meno?!“ zvrieskol na neho hlučný, nepríjemný mužský hlas. Bol to veliteľ.„Som len radový vojak, ktorý pozná jej reč. Pomohla mi z najhoršieho a teraz znova potrebujem jej pomoc, mám totiž bolesti,“ všímavo a decentne odbil vyššie postaveného pajáca v uniforme.
„Ona nemá právo nadväzovať akýkoľvek kontakt s kýmkoľvek našej národnosti. Buď hrdý na svoj národ vojak!“ vlastenecky vykríkol na celú ošetrovňu, nečakal na odpoveď a ponáhľal sa vybaviť si s Valerie jeho nespokojnosť. Vyrušil ju pri pichaní infúzie do žily jedného z pacientov s ochorením tuberkulózy. Zdrapil ju za tenkú rúčku a jedným ťahom ju otočil k sebe tvárou v tvár. Uštedril jej ďalšie facky a úmyselne jej päsťou udrel do boľavého miesta na bruchu. Zosypala sa na zem a ležala tam bez známok akejkoľvek fyzickej aktivity. Od bolesti omdlela. Neurobil s ňou nič. Potreboval ju. Vedel, že bez nej by ošetrovňa neustála nátlak a prívaly ďalších zranených. V mdlom stave zostala ležať vyše hodiny. Únava v kombinácii s bolesťou a vyčerpaním skĺbili mdlobu a spánok. Všetci okolo nej chodili, akoby tam ani neležala. Nevšímali si jej bezvedomie. Prechádzali okolo nej, prekračovali ju, keď niekomu zavadzala. Nathan sa na to pozeral. Neudržal sa. Plakal. Infúzia, ktorú mal zapichnutú, mu znemožňovala akýkoľvek pokus vstať a ísť si brániť svoju Valerie. Hlavou mu prúdilo nespočetne veľa myšlienkových pochodov. Bol hrdý na svoj národ, no nenávidel ho. Miloval svojho otca, no nenávidel vojnu, ktorú viedol. Nenávidel všetkých a všetko okolo neho, no miloval Valerie. Vstúpila do jeho srdca nenápadne, ako sivá myška a netúžil po ničom inom, iba jej pomôcť. Nemohol. Nevedel ako. Chtiac nechtiac, počkal kým sa pozviecha a príde k nemu. Nevládna a celkom vyčerpaná, klesla do Nathanovho náručia. Plakala. Trápila sa. Trpela. Mala zlomené posledné rebro, to ktoré sa ešte spolu s jedným nepripája na hrudnú kosť. Cítila každý pohyb, ktorý urobila. Priznať sa by znamenalo zomrieť a to Valerie nemohla dopustiť. Vedela to iba ona a nikomu inému to nepovedala. Cítila, že niečo nie je v poriadku a vedela aj to, že to nie je hladko- svalového pôvodu. Tušila, že ide o kosť, no premýšľala nad puknutým rebrom, nie nad zlomeninou, ktorú jasne cítila aj videla, po pästnom útoku veliteľa.
„Si v poriadku Valerie?“ plačlivo na ňu prehovoril Nathan. „Som v pohode,“ prehodila rýchlo, lebo aj keď rozprávala cítila bolesť. Nathan ju chytil silnejšie za ruku a privinul si ju k sebe na lôžko. Cítila sa príjemne v už vyhriatej posteli, no nemohla si dovoliť oddych. Po pár minútach veľavravného ticha v Nathanovom objatí sa pozviechala a odhodlaná prežiť, sa pustila do svojej práce. Ochromene kráčala pomedzi všetky postele a starala sa o zranených. Každú možnú minútu trávila s Nathanom, ktorého stav sa vôbec nezlepšoval. Podávala mu injekcie, aj antibiotiká proti silnému zápalu, no keďže nemohla výsledky očakávať hneď po pár hodinách, trpezlivo čakala na ďalší vývoj jeho choroby. Pery mal, ako stále suché, popraskané a celé biele. Kropaje potu mu stekali po čele a neprešla by minúta, aby nezakašľal. Valerie kontrolovala jeho teplotu každú hodinu. Nestúpala. Tabletky ju držali na 38°C. Bola spokojnejšia, že jeho liečba prebiehala podľa jej predstáv. Vedela, že pomaly, ale isto sa z toho zápalu dostane. Modlila sa ale, aby to bolo ešte pred príchodom mrazov a zimy, aby sa mu nepohoršilo dýchaním chladného vzduchu. Nathan si jej milé správanie vážil. Už raz sa o neho dobre postarala v nemocnici predtým a vedel, že nikto by to neurobil lepšie než ona. Ďakoval jej za jeho pokroky a uzdravenie. Prežíval s ňou každú minútu, šťastný, že môže byť pri nej a vidieť, ako sa má. Vedel, že niečo nie je v poriadku, no nevedel jej nijako pomôcť. Bola len kosť a koža. Chodila zhrbená pridŕžajúc si zranené rebro. Pomaly sa nedokázala sebestačne ani pohybovať. Podopierala sa o všetko, o čo bolo možné, no jej zlému stavu to nepomáhalo. Vedela, že kosť sa zrastie a bude to dobré, no bola si vedomá aj toho ako dlho bude trvať, kým sa to stane. Uvedomovala si, že bude musieť prejsť ešte mnohými bolestivými dňami, že ešte veľa pacientov bude ošetrovať celá ubolená a zhrbená. Dúfala však, že sa to nezrastie inak, ako by sa malo. S pozitívnou víziou do budúcnosti vykonávala svoju každodennú prácu s o poznanie väčšou radosťou, pretože každý deň vídala Nathana pri nej. Aj keď len na lôžku.
November prišiel rýchlo. Zo stromov popadalo všetko lístie a tenká vrstva snehovej prikrývky zakryla celé okolie. Suzie túto nádheru už dlhé roky dozadu nevidela. Spolu so Shinou sledovali každú vločku padajúcu na zem. Fascinovalo ich to a mali radosť. Dokonca sa aj oni odhodlali vyjsť vonku a užiť si zimné radovánky. Boli čím ďalej, tým viac vyspelé a rozumné. Ďaleko presahovali schopnosti a vedomosti svojich kamarátov, aj keď niektorí boli starší ako oni. Ukážkovo vedeli prečítať akýkoľvek text a hravo počítali príklady pre celý prvý stupeň základnej školy. Tešili sa zo svojho úspechu a považovali ho za veľký krok vpred. Vážili si každú sekundu, ktorú im matka predstavená venovala, aby im porozprávala históriu a ďakovali rehoľným sestrám, že ich zasväcovali do tajov rozprávok a príbehov na dobrú noc. Vybudoval sa medzi nimi úžasný vzťah, sťaby matiek a dcér. Za hrubými múrmi, ktoré ich izolovali od vojnovej „epidémie“, boli šťastné. Nezažívali strach ani úzkosť. Vojna sa stala akoby len televíznym programom za oknom izby. Sledovala výmenu vojakov. Videla zástupy zranených čakajúcich na nákladiak, aby mohli ísť na ošetrovňu. Čakala, že sa v priebehu tých mesiacov niečo zmení, že vojaci pôjdu na sever, ako odišli aj z územia južnejšie. No čakali márne. Vybudovali si pri kláštore stanovisko, akoby čakali, že prítomnosť Boha im v niečom pomôže. Netrápili sa kvôli tomu. Nehnevala ich prítomnosť vojakov. Sústredili sa na to, o čo im najviac išlo. Tešili sa z každého pokroku a dúfali v lepší zajtrajšok.
Raz v noci sa Suzie prebudila celá spotená a vystrašená. Jej sny navštívila Valerie. Už dlho sa Suzie o nej nesnívalo a brala to, ako znamenie. Nespala celú noc a premýšľala nad príčinou zlého sna. Valerie sa objavila uprostred lesa, išla sa po dlhom čase privítať s jej milovanou chránenkyňou a zrazu nič. Valerie vystriedalo prázdne miesto a hlboká tma uprostred lesa. Suzie to vydesilo. Sedela na posteli úplne bez duše. Premýšľala nad svojim zvláštnym snom a znova myšlienkami blúdila k Valerie. Prestávala veriť vo svoj zdravý rozum. Premýšľala, či jej tým snom nechcela naznačiť, že je už mŕtva. Bála sa. Celú noc tíško preplakala objímajúc veľký vankúš. Bola príliš malá na to, aby pochopila význam svojho sna.Ráno bola nesústredená a zaspávala za tanierom raňajok. Z mysle jej Valerie stále nezmizla a už ju to samú veľmi desilo. Spomínala na ňu v dobrom, no nevedela si vysvetliť ten sen, ktorý ju vystrašil. Vedela, že hlavu si láme zbytočne, preto sa len snažila nenápadne zabudnúť na nepríjemné myšlienkové pochody a venovať sa svojim každodenným aktivitám.
Valerie bola ale skutočne v problémoch. Pri každodennej práci sa jej rebro zrástlo zle. Dva mesiace ukrutnej driny na nej boli poznať. Viac už neschudla, lebo nemala z čoho, no jej bolesti neustupovali. Ona ich však už považovala za prirodzené. Svoje nepríjemné zranenie si naplno uvedomovala len, keď bola sama. Nathanov stav sa zlepšil. Nebol ešte celkom vyzdravený, keďže prišiel na ošetrovňu v hodine dvanástej, no ešte pár dní a bude fit. Trápil ju fakt, že ju znova opustí. Zožierala ju myšlienka na Suzie stále viac a viac. Túžba byť opäť s ňou bola väčšia ako čokoľvek iné. Každú noc na ňu čím ďalej, tým intenzívnejšie myslela a premýšľala nad možnosťami, ako ju nájsť. Bola by pripravená na čokoľvek, no nápad, ktorý jej skrsol v hlave považovala za geniálny.
„Nathan prosím, poď so mnou,“ šepkala mu skrčená pri jeho lôžku.„Kam?“ reagoval.„Hľadať so mnou Suzie,“ jednoducho vysvetlila, bez načrtnutia akéhokoľvek plánu.„Zbláznila si sa? Veď nás zabijú,“ prekvapene jej odpovedal.„Potrebujem tvoju pomoc. Bez teba sa mi to samej určite nepodarí. Počkáme na noc a spolu ujdeme z tohto šialenstva,“ vysvetlila mu dodatočne aj svoj plán.
„Nikdy neujdem Valerie!“ doslova na ňu skríkol. Sklonila hlavu, úplne zahanbená.
„Som hrdý na to, že bojujem. Aj keď to tu nenávidím, nedezertujem,“ o čosi milším hlasom jej objasnil. Čakala inú reakciu, no bola pripravená aj na túto variantu. Potichu teda odišla od Nathnovho lôžka, plánovať si svoj útek za svojou milovanou Suzie.

10.

Valerie celé týždne chodievala s túžbou a vierou po zotmení za ošetrovňu. Čakala čím ďalej, tým dlhšie a dúfala, že jej jediný priateľ sa raz objaví. Nestalo sa. Prešiel júl. Prešiel august. Na fronte sa nič nemenilo. Stále bolo s kým bojovať a stále bolo koho ošetrovať. Jej život jej pripadal len ako umelo predlžovaný. Dávali jej najesť, len toľko čo potrebovala, ani trocha naviac. Mala možnosť spať, no len tak dlho, aby to nebolo na jej pomery veľa. Častokrát ani nemala čo robiť a budili ju pár hodín skôr. Nedopriali jej kúsok plnohodnotného spánku, ktorý potrebovala. Cítila sa opustená a cudzia medzi toľkými ľuďmi, z ktorých tri- štvrtine nerozumela. Tí, ktorým ako- tak rozumela hovorili tak slabou angličtinou, že nemala šancu pustiť sa s nimi do rozhovoru. Veliteľ po anglicky vedel, no neprehovoril na ňu v tom jazyku. Naschvál pred ňou rozprával svojou rečou, ktorej nerozumela. Nevedela prísť na to, o čom rozpráva, keď pri nej stál a so skupinkou vyššie postavených vtipkoval. Cítila sa bezvýznamná. Hľadala zámienky na úsmev či pozitívne myšlienky, no nenachádzala svoj význam v ničom, čo robila. Aj keď denne zachraňovala desiatky životov. Stratila vieru vo všetko, čo robila a v čo pretým verila. Suzie sa stal pre ňu už len pojem. Vďaka Nathanovi neprestala veriť, že je nažive, no počas všetkého čo videla a zažila už zabúdala na jej obraz. Blížil sa druhý septembrový týždeň a od siedmeho marca o nej ani nepočula. Neprestávala veriť a dúfať v jej bezpečie, no občas o sebe pochybovala. Strácala sa sama v sebe a častokrát sa hádalo jej srdce s rozumom. Takmer tri mesiace o Nathanovi nepočula ani slova. Nikoho sa na neho neodvážila spýtať, aj keď možno nejaký vojaci by jej s radosťou povedali kde je a čo je s ním. Tvrdohlavosť a strach jej nedovolili. Zo dňa na deň sa pretĺkala s nepokojom a konfliktom sama v sebe. Čas jej prebiehal pomaly. Všímala si každodennú zmenu na počasí, na prírode, na vojakoch, ba aj na veliteľoch. Na každom kúsku jej okolia- jej života pozorovala zmeny. Niektoré boli pomalé, iné rýchle. Na niekom videla dôsledky hladu, na iných dôsledky chorôb. Niektorý zomierali kvôli ťažkým zraneniam, iný kvôli zápalom pľúc, či tuberkulóze. Doba bola pokročilá a všetko sa dalo liečiť. Avšak, len za určitých okolností. Nehygienické prostredie a špina všade okolo, ťažký znečistený vzduch plný popolčeka a iných nebezpečných látok, na liečbu ochorení dýchacích ciest nebol vôbec priaznivý. Čím dlhšie bola medzi vojakmi, tým viac sa bála aj o svoj život. Tých, ktorý trpeli tuberkulózou musela kvôli riziku širokospektrálnej nákazy, „hospitalizovať“ v oddelenej časti ošetrovne vyhradenej pre ňu a ostatných zdravotníkov. Nemohli si však dovoliť ďalšie straty na životoch, kvôli infekcií šíriacej sa všade okolo. Keď sa o nich starala, sama nosila rúško, aby neochorela. Každou stratou života sa trápila. Pacienti s diagnózou- tuberkulóza, väčšinou umierali. Kým ošetrovala a poskytovala starostlivosť v ošetrovni, z tuberkulózy sa dostali dvaja, aj to bolo u nich podchytené ešte v rannom štádiu. Rozširovalo sa to ako mor a Valerie mala zlú predtuchu, že čosi podobné stihlo aj Nathana. Ako každý večer, tak aj dnes sa Valerie po skončení svojej dennej „smeny“,  rozhodla ísť na staré známe miesto za ošetrovňu. Čakala, tak ako každý večer, že sa Nathan objaví, no ako každý večer za posledné tri mesiace, ostala tam sama a smutná. Nadšenie, s ktorým sa tešila každý večer ju pomaly, ale isto opúšťalo. Neprestávala však veriť. V jediné v čo ešte vo svojom živote verila bola Suzie a Nathan. Každý večer sa modlila, aby ju ani jedna, ani druhý nesklamali.

„Uvedomuješ si, koľko je hodín?!“ po prvýkrát sa k nej po anglicky prihovoril, alebo lepšie povedané, na ňu zakričal veliteľ, keď ju skoro ráno našiel spať za ošetrovňou. Kopol do nej, a tým, že vážila s výškou stosedemdesiat centimetrov, len štyridsaťpäť kíl, jej to spôsobilo nevysloviteľné bolesti. Dostala kopanec z celej mužskej sily do vyhladovaného brucha. Zvíjala sa v bolestiach a strachu, čo bude nasledovať. Veliteľ ju doslova dokopal do ošetrovne takým tvrdým spôsobom, že sa pred dverami nedokázala postaviť na vlastné. Doplazila sa k svojej skrinke a napila sa pohár starej zdravotne závadnej vody. Z očí sa jej od bolesti valil vodopád sĺz, no vstala a horko- ťažko si išla po svojom. Všetci zranení to videli, no nemohli jej pomôcť. Pre nich je nepriateľ nepriateľom, aj keď im každý deň obväzuje rany, hojí všetky bolesti a stavia ich opäť na nohy. Nedostala od nich ani jedného milého a upokojujúceho slova. Pracovala. To bolo jej jedinou náplňou práce. Trpieť a počúvať rozkazy toho, kto ju zotročuje.

Suzie so Shinou opäť pokročili a ich vedomosti už presahovali do schopností druhákov na základnej škole. Darilo sa im. Prežívali každý deň s pokojom a radosťou. Suzie sa znova naučila úprimne smiať. Prežívala svoj život vo svojom svete bez starostí. Vojaci sa kláštoru vyhýbali. Nikto nevedel prečo, no šírili sa domnienky, že sa boja Boha. Suzie však tomu neverila. Nemala žiadne vysvetlenie, no vedela, že tí ľudia vonku so zbraňami v rukách sa určite neboja nikoho. Ani Boha. Na svoju milú opatrovateľku nezanevrela. Fotky v mobile jej stále pripomínali jej podobizeň a ona neprestávala dúfať v jej bezpečie. Častokrát pochybovala, no neprestala veriť. Verila v tú silnú ženu, ktorá ju od samého začiatku chcela ochrániť pred vojnou útekom. Verila v jej pevnú vôľu a morálnu silu. A verila aj v jej vynaliezavosť a šikovnosť. Sila vo vojne nestačí. Vedela, že aby žena vo vojne prežila, musí byť aj dostatočne múdra. A aj keď Valerie žiadne vyššie vzdelanie nenadobudla, vedela, že je určite v poriadku.

Matka predstavená s rehoľnými sestrami sa im snažila poskytnúť čo možno najbohatší prídel jedla a starostlivosti, keďže sa jednalo o šesť až osemročné deti. Mali s nimi strpenie a pomáhali im prekonať akúkoľvek prekážku. Suzie a Shinu mali však najradšej. Snažili sa a všímali si veci okolo seba. Náplňou ich života nebola len hra, no záujmy mali omnoho hodnotnejšie do ich budúceho života. Boli hrdé na nich aj samé na seba, že dokázali doviezť tak mladé dievčatá k vzdelaniu a láske k múdrosti.

Valerie od incidentu s veliteľom celé hodiny plakala. Nie preto, že by sa ľutovala. Mala veľké bolesti. Na bruchu sa jej v priebehu pár hodín vytvorila veľká, nepríjemne vyzerajúca modrina. Bola taká chudá, že si dokázala porátať všetky rebrá a tak bolesti prežívala oveľa intenzívnejšie. V každej možnej príležitosti ležala a oddychovala zvíjajúc sa od bolestí pod posteľami pacientov, aby ju veliteľ nevidel. Ignororancia vojakov neprestávalo, aj keď by jej milé slovo pomohlo. Keď musela, horko- ťažko vstávala vymieňať vojakom obväzy, tíšiť ich rany injekciami, alebo prijímať ďalších zranených. Jej spolupracovníci jej zlý stav hneď spozorovali, no vzhľadom na ich hrdosť voči vlastnej krajine, neprejavili voči nej ani kúsok milosrdenstva. Deň sa jej ťahal pomaly ako slimák. Preciťovala každý krok, či prudký pohyb. Na smrť sa však nehodlala vydať a tak pokračovala vo svojej práci. V tom jedinom, čo ju udržiavalo nažive.

Ubolená a značne zranená znova sedela na múriku za ošetrovňou a zúfala si. Kde je? Kde len je Pane Bože! Pýtala sa sama seba a ešte väčšmi sa rozplakala pri myšlienke, že Nathan stále neprišiel. Avšak pri odchode zažila šok. Pri nohách jej kľačal úplne vyčerpaný muž, chudý ako trieska a celý krvavý. Podával jej ruku s hlavou a pohľadom stále pri zemi. Aj keď nevládala ani samú seba, podišla k mladému vojakovi a podvihla mu hlavu.
„Nathan,“ prekvapene vykríkla a v okamihu ho vzala do svojho náručia, akoby necítila svoju bolesť.

„Prepáč, meškám tri mesiace,“ prehovoril na ňu chrapľavým hlasom a jeho suché doráňané pery sa pozdvihli do úsmevu.

„Si blázon. Čo sa ti stalo?“

„Nezvládol som to Valerie. Pozeral som sa na teba každý jeden večer počas tých troch nekonečných mesiacov z dvesto metrovej diaľky a nemohol som k tebe prísť. Velitelia mali podchytenú každú časť nášho stanoviska. Plakal som a zúril zároveň. Valerie, prepáč mi, sklamal som,“ vyrozprával sa jej. Nenávidel a búril sa proti vlastnej krajine. Neznášal ľudí, vojakov, veliteľov, všetkých okolo neho. Okrem Valerie. Pomohla mu, aj keď sama potrebovala pomoc a uložila ho na jedno z troch voľných lôžok v ošetrovni. Umyla ho, očistila a dala mu svoju deku, lebo paplóny boli príliš tenké, aby zahriali. Dala mu zjesť všetko, čo a zvýšilo. Nedbala na pokarhanie od veliteľa. Postarala sa o neho najlepšie ako vedela, no tušila, že Nathanov stav je vážnejší. Dýchal chrapľavo a neprestajne kašľal. Mal zápal pľúc. Choroba na ňom zanechávala znaky. Pochudol, aj keď dostával najesť. Výrazné kruhy pod očami mal, aj keď spával dosť dlho. Známky choroby nepoprel. Valerie vedela, že je najhoršie. Teplota sa mu šplhala na 40°C a prepotené mal celé oblečenie. Akokoľvek sa snažila, nevedela neplakať. Ihneď mu poskytla najlepšiu zdravotnú pomoc, akú vedela. Pichla mu injekciu, a dala tabletku proti vysokej teplote. Sedela pri ňom do rána a držala mu ruku, aj napriek svojej bolesti zotrvávala v bdelom stave a dávala na neho pozor. Nemohla a nechcela dovoliť, aby jej jediný blízky človek prišiel o život pred jej očami. Robila všetko preto, aby to bol znova on. Jej Nathan. 

9.

Matka predstavená bola nadšením bez seba, keď videla tú hŕbu jedla, ktorú dievčatá s rehoľnou sestrou priniesli. Všetky deti sa tešili a skákali od radosti z cukríkov a čokolád, ktoré dostali od Suzie. Avšak dni jej plynuli pomaly. Strávila celé hodiny sedením na parapetnej doske okna, zatiaľ čo iné deti sa vonku len pár vzdušných metrov od nej hrali. Vedela, že to čo videla a zažila ona, možno zažili všetky deti okolo nej, no ona to nedokázala brať na ľahkú váhu. Vzdelávala sa, no občas premýšľala načo. Chcela byť múdra, no nevedela, či sa jej to niekedy zíde. Netušila, či sa peklo za oknom, do ktorého denne dlhé hodiny pozerala, niekedy skončí a dovolí jej presadiť sa. Premýšľala nad významom všetkého okolo nej. Zúfala si a často plakala pri pomyslení na to, čo mala a čo stratila. Na Valerie. Sama pochybovala, či verí, že ešte žije. Premýšľala nad tým, že vo vojne prišli o život stovky, možno tisícky zdatných a silných mužov, tak ako by mala šancu jej útla slabá opatrovateľka. Po nociach ju trápili nočné mory a cez deň myslela na tú krásu, ktorú zažili po ceste do supermarketu. Mohla byť niečo iné, ako zmätená? Predstavovala si život krajší, no neverila v to. Pripadalo jej ako utópia veriť v krajší a znova v ten pekný svet v ktorom žila. No vedela, že všetko, čo sa kedy človeku stane je Božím úmyslom. Svojou ľahkovážnosťou, sebectvom a pokrytectvom priniesli sami ľudia na svet túto skazu. Každý sa za všetkým náhlil. Človek nemal na človeka čas. Takmer nikto vyššie postavený si nevážil svoju rodinu a nedával jej toľko času, koľko by si zaslúžila. Suzie vedela o čom hovorí a každým dňom to ľutovala čoraz viac.

„Pssst, tu som!“ zašepkal mužský hlas, na tmou blúdiacu Valerie. Nereagovala verbálne, iba potichu pricupitala k nemu.

„Ahoj,“ zašepkala a usmiala sa na neho.

„Nevidel ťa nikto?“ opatrne vyzvedal a obzeral sa okolo. Všade bol pokoj. Aspoň v noci. Podal Valerie konzervu mäsa, ktorú dostal na večeru a pobozkal ju na čelo.

„Čo si jedol ty?“ nedalo jej a opýtala sa ho.

„Mal som takú istú,“ klamal dobrosrdečne, no sám sa po namáhavom dni cítil slabý a hladný. Vedel však, že Valerie nejedla dlhšie ako on. Bola chudá a bledá. Nie taká, akú ju spoznal v dome, keď pred ním stála sebavedomá žena s krásnymi plnými perami a sebaistým pohľadom. Namiesto toho sa pozeral na vychudnutú ľudskú trosku, s neistými hrôzou naplnenými očami.

„Ďakujem Nathan, už dva dni som nemala nič jesť,“ priznala a v duchu sa jej zbiehali sliny. Nathan neodpovedal. Prikývol a sledoval strach v jej očiach. Neudržala s ním očný kontakt. Hanbila sa, ako vyzerá. Jeho priamy neústupčivý pohľad jej bol nepríjemný. Keď sa čo i len na chvíľku pozrela do jeho tmavých očí, túžila ho objať. V jeho náručí sa cítila tak bezpečne, akoby žiadna vojna nebola. Rozprávala mu svoje zážitky. Príjemné aj nepríjemné, ktoré za posledných pár dní na nebezpečnom fronte zažila. Snažila sa mu opísať všetko, aby sa poriadne vyrozprávala zo všetkého, čo ju ťažilo. Akonáhle spomenul Nathan Suzie, tvár jej zamrzla v nepríjemnom kŕči. Sklonila zrak k zemi, no nereagovala. Nevedela totiž, čo prvé povedať. Nathan však neupustil a naliehal. Netušila čo s ňou je. No keď sa odhodlala rozprávať o svojich pocitoch, veľmi rýchlo ju presvedčil, že Suzie je v poriadku. Neverila ani sama sebe a hanbila sa, že stratila nádej. Tá jediná jej Suzie neustále pripomínala. Nathan jej ju znova vrátil. Povzbudivé slová jej padli dobre a hneď cítila teplo pri srdci.

Strávila s ním necelú hodinu, no vedela, že je to priveľa. Rozlúčili sa a sľúbili si, že každý večer o takom čase sa tam stretnú. Valerie bežala za svojimi povinnosťami a Nathan čo najnenápadnejšie sledoval chodník, ktorým k ošetrovni prišiel. Celú noc mala Valerie čo robiť. Ležali tam desiatky vážne ranených mužov, ktorí potrebovali každých pár minút pomoc. Najedla sa a po dlhom čase si naplnila žalúdok. V tú noc sa aj dosť dobre vyspala. Na tie pomery bol štvorhodinový spánok luxusom. Psychiku mala nalomenú, no únava jej nedovolila trápiť sa aj popri spánku. Zamyslela sa nad slovami, ktoré jej Nathan hovoril a sama pred sebou sa hanbila za to, ako mohla čo i len na chvíľku o Suzinom zdraví zapochybovať. Pripisovala to za chybu sebe, no ďakovala za človeka, ktorý ju z tohto zlého omylu vyviedol. Stále na neho myslela. Nie preto, že by bola do neho zamilovaná a nevedela sa zbaviť myšlienky na neho. Ale preto, že jediné dobré čo poznala vo vojne, bol on a Suzie. Myslela na jeho bezpečie, keď už od rána počúvala besnú streľbu len neďaleko od nej. Premýšľala kde je, čo robí, či je v poriadku. Popri tom sa venovala ľuďom, ktorí jej pomoc potrebovali. Všetci vedeli, že je Angličanka, no nikto, ani tu ani nikde inde na ňu ani raz nezazrel, samozrejme okrem tých, čo sa každú hodinu prechádzali pomedzi nich a kontrolovali jej prácu. Veliteľ sa do nej od kedy prišla veľmi rád navážal. Posmechoval sa jej, že nie je ich národnosti a cudzím jazykom, pre Valerie neznámym jej podľa iných nadával a robil si z nej srandu. Necítila sa ukrivdená. Vedela, že od ľudí, ktorým pomáha vďaku dostáva a to jej stačilo. Vedomie, že robí svoju robotu správne a dobre. Zachránila mnoho vojakov a netrápila sa ich vlajkou na uniforme. Naučila sa veci brať z pohľadu človeka, nie zvieraťa. Nevyberala si medzi dobrým a zlým, lebo všetko čo bolo okolo nej považovala za zlé a vedela, že stavať sa proti všetkému a všetkým, by ju stálo život.

Celý deň bola netrpezlivá a nevedela sa dočkať večera. Tak veľmi túžila znova objať jej jediného kamaráta. Tak veľmi sa chcela celkom maličká stratiť v jeho objatí a cítiť sa bezpečne. Už sa pretekala s časom, aby čo najskôr zapadlo slnko a na front padla tma. Trvalo to dlho, no dočkala sa. Všetkým svojim pacientom pozapájala infúzie. Ukľudnila a previazala rany. Nechala ich odpočívať a vytratila sa vchodom do hustej tmy. Tentoraz na ňu však nikto nezasyčal. Nathan ju za ošetrovňou nečakal. Hneď, ak si uvedomila, že tam nie je začala v sebe zvádzať boje. Premýšľala nad príčinami, prečo nemohol prísť. Sedela na malom múriku za ošetrovňou, rukami si podopierala hlavu a potichu plakala. Túžila, aby Nathan prišiel. Chcela mu toho za celý deň toľko povedať. Chcela mu na nos zakvačiť kopu bezvýznamných detailov a pocitov a on neprišiel. Neobviňovala jeho. Obviňovala ňou nenávidenú vojnu. Cez tmu ďaleko nedovidela. Iba na malú vzdialenosť sledovala všetko okolo nej. Každý kamienok, či krvou pokropenú zem. Hlavou jej prechádzalo plno príčin Nathanovej neprítomnosti. Možno sa mu niečo stalo. Možno ho zabili. Možno ho niekam zavreli Angličania. A možno len nemôže odísť kvôli veliteľovi a ona sa bojí zbytočne. No beznádej a zúfalstvo ju ovládalo viac a koordinovalo každú časť jej tela aj jej pocity. Nemala na výber, len sa vybrať smerom, ktorým tam prišla. Skľúčená a smutná so zvesenou hlavou kráčala naspäť ešte väčšou tmou ako pred pár minútami. Všade bolo ticho, len kde- tu počula výstrel. Krik sa neozýval krajinou a jej uši si aspoň na chvíľu oddýchli. Aj keby bola slepá, poznala by, že je noc. Už len podľa toho kľudu a pokoja naokolo.

Týrala ju nevedomosť a túžba vedieť, kde Nathan je. Z kroka na krok bola nervóznejšia. Zlé pocity v nej vyvolávali úzkosť. Nevedela ani zaspať. Celú noc, ktorú mohla pokojne oddychovať sa týrala otázkami. Kde je? Prišiel tam potom, ako ona odišla? Zabudol na ňu? Liezla mu na nervy? Nechcel ju viac vidieť? Stalo sa mu niečo? Prevracala sa na starej nepohodlnej posteli celú noc a plakala. Všetky jej myšlienkové pochody smerovali k nemu. Bola možno len paranoidná, no cítila v tom niečo horšie.

Suzie každým dňom viac a viac napredovala. Matka predstavená ju mala zo všetkých najradšej. Oddávala sa výuke a tešila sa na ďalšie pokroky. Čoraz viac dokázala vnímať písmenká v hocijakom texte a dokázala počítať celú malú násobilku. Mala šesť rokov a namiesto základnej školy dostala vzdelanie od múdrej matky predstavenej. Na fakt, že vojna okolo nich zúri si zvykla. Výstrely a krik nepovažovala za nič zvláštne. Okno v jej izbe bez nej na parapetnej doske už ani nebolo oknom. Ostatné deti sa po výučbe stále chodili hrať na dvor pri kláštore a užívali si život v ústraní. Nikto sa nezamýšľal kedy bude koniec, či koniec vôbec bude. Nikoho netrápil fakt, že ich rodiny sú možno ešte stále niekde tam, vonku, a ak áno, tak to nedávali najavo. Shina so Suzie po nociach debatovali a premýšľali o svojich blízkych. Suzie sa dozvedela, že jej kamarátka mala úžasných rodičov. Dávali jej všetko. Všetok čas, všetky peniaze a všetku trpezlivosť, aj keď žili len na okraji mesta v dosť chudobnej štvrti. Shina zas nahliadla do smutného života Suzie. Stále viac sa spoznávali a obľubovali.

Časom začala Shina svoju priateľku nasledovať v učení a poobede spolu sedávali a stále viac a viac sa vzdelávali. Smutne spolu sedávali v okne a sledovali vzdialený front. Často plakali pri spomienke na svojich blízkych. Aj keď veľmi chceli, vedeli, že by bolo zbytočné ich tam ísť hľadať. Chceli by silné a múdre, aby všetkým, na ktorých im záleží mohli nejakým spôsobom pomôcť. Deň čo deň sedávali čím ďalej tým dlhšie, pretože slnko bolo dlhšie na oblohe. Noc sadala na kláštor  až o 21:00. Júlové počasie ju fascinovalo. Každé ráno sa prebúdzala na teplé slnečné lúče a dúfala, že ten ďalší bude lepší. Verila, že ten ďalší jej už konečne umožní stretnúť jej milovanú Valerie. 

8.

Rehoľná sestra s dvoma dievčatkami pomaly a čo najnenápadnejšie prechádzala spustošenou krajinou nevšímajúc si deja okolo nich. Snažili sa vyhnúť akejkoľvek konfrontácií z vojakmi a prejsť popri nich ako šedé myšky. Neboli tak blízko, aby si ich všimli, no aj tak pre istotu nepútali zbytočnú pozornosť. Slnko svietilo a oni mali pred sebou príjemný teplý deň plný chôdze. Prechádzali krajinou a čím viac sa vzďaľovali od kláštora, tým čistejší a príjemnejší vzduch dýchali. Čím ďalej išli, tým viac ľudí videli. Nie vojakov. Obyčajných prostých ľudí, hľadajúcich možno rodinu, možno jedlo, možno seba samých. Sledovali ich pomalú chôdzu a pripadalo im to ako v sne, sledovať pokojne idúcich ľudí nenáhliacich sa pred ničím. Jedni sa pokúšali opraviť si rozbité dvere na dome. Iní zatvárali brány a opravovali autá. Akoby už vojna prešla. Akoby sa každý zbieral na nohy a učil sa žiť odznovu. Počasie bolo celý deň ideálne. Kráčali krajinou a uvedomovali si každú zmenu. Počúvali štebot vtákov a bzučanie hmyzu. Nikde na okolí nebol dym ani zvuk streľby. Nepočuli zvuk áut na cestách a užívali si príjemný pokoj a kľud všade vôkol nich. Nechcelo sa im veriť že tam, odkiaľ už dlhé hodiny kráčali je úplne iný svet. Pochopili, kde je hranica vojny. Tam, kde už nie je vo vzduchu cítiť pušný prach a kde sa človek nebojí šumu kríkov. Tam kde ľudia kráčajú, nebežia. Tam kde nachádzali pokoj oni aj ich duše. Vychutnávali si túto harmóniu a pomaly kráčali pokým im teplé lúče slnka hladili pokožku na rukách. No zvečerievalo sa a k supermarketu im stále chýbala nejaká tá diaľka. Nebáli sa tmy, aj keď Shina občas zaváhala, keď sa prudší vietor oprel do kríkov a tie zašumeli. Suzie ju však pokojne chytila za ruku a usmiala sa na ňu.

„Nemusíš sa báť Shina, je to v poriadku, o chvíľku sme tam.“ A mala pravdu. Prešli ešte pár stoviek metrov a ocitli sa pred ničím nezmeneným, iba tmou poznačeným supermarketom. O niečo smelšie ako minule, sa vybrali k rozbitým dverám.  Prekročili rozbitú dieru v rozbitých sklenených dverách a baterkou v mobile si svietili na jednotlivé oddelenia potravín. Do tašiek nakládli cestoviny, konzervy, nátierky, múku, cukor aj soľ. Dievčatá sa vybrali k oddeleniu sladkostí, keďže deťom v kláštore sľúbili nejaké dobroty. Do svojich tašiek nabrali cukríky, čokolády, bomboniéry aj keksy. Rehoľná sestra však nebola spokojná. Keď si nabrali to obrovské množstvo potravín, ona cítila, že nerobí správne. Avšak kde v šírom okolí by našla obchod, v ktorom by bol nejaký predavač? Všetci ľudia od strachu poodchádzali do úkrytov či domov, keď vojna zasiahla ich podniky. Nemusela očakávať pokarhanie alebo hanbu. Bola to jediná možnosť, ako nezomrieť od hladu.

Kým mohli, prechádzali nočnou krajinou pomaly a vychutnávali si aj cez bremeno ťažkých tašiek v rukách pocit kľudu, pohody a pokoja všade navôkol. Atmosféra, ktorou kráčali im ani nedovoľovala báť sa. Akoby sa s bojiska, ktoré tu predtým bolo, stalo miesto pokoja. Zhlboka dýchali čistý vzduch a počúvali to veľavravné ticho, ktoré im šepkalo náznak lepšej doby. Neboli by uverili, no v tej chvíli sa im to zdalo ako sen. Všetkým trom už postupom času ťažoba tašiek spôsobovala bolesti a spomaľovala aj tú pomalú chôdzu, ktorou šli. Shina navrhla prestávku na oddych, no rehoľná sestra bola zásadne proti. Ona nepociťovala rovnaký pokoj ako Suzie so Shinou. Ticho, ktoré prevládalo navôkol považovala len za ticho pred búrkou a čakala na najhoršie. Vrásky jej bridili tvár pri pomyslení na vojnu a skutočné zlo, ktoré ich čakalo už o niekoľko kilometrov. Dievčatá sa premohli a ťažký náklad niesli so vztýčenou hlavou s pocitom, že nesú záchranu pre ich kamarátov a opatrovateľky.

Valerie svoje pôsobenie v nemocnici už neľutovala. Nebola pre ňu už väzením, ba brala ju už ako samozrejmosť. Podmienky v nej neboli lepšie a nedostávali každý deň konzervy s mäsom, no naučila sa vychádzať so zdravotnými sestrami, ktoré jej pomáhali. Naučila sa brať krv aj pichať infúzie. Dokázala zastaviť krvácanie a ošetriť takmer každé zranenie. Jej pacienti ju nebrali ako položku, no ako jedinú osobu, od ktorej závisí ich zotavenie. Tí, ktorí vedeli po anglicky jej ďakovali a spolupracovali. Tí, anglicky nehovoriaci jej všetko vynahradili úsmevom. Začala sa tešiť, že vo vojne robí čosi užitočné a že tým niekomu pomáha. Nezaujímal ju fakt, že pomáha vojakom s cudzou vlajkou, išlo jej o to, že zachránila človeka. Jej postoj sa úplne zmenil. Začala sa usmievať aj na obyčajných ľudí, nie len na Nathana a pri myšlienke na Suzie. No siedmeho júna prišiel rozkaz a ona spolu s dvoma sestrami musela odísť na front. Tam, kde vojna najviac zúrila. Valerie sa nevzpierala. Nezvádzala boje vo svojom vnútri. Ani tento rozkaz neľutovala. Keď mala byť k svojmu kamarátovi bližšie, tak jedine priamo na fronte. Obálku, ktorú mala poslať po vojakovi otvorila a do listu dopísala:

...7.6 nás poslali do ošetrovne uprostred frontu. 

Nechcela mu tým naznačiť nič, chcela len, aby ho odniekiaľ zďaleka videla, aby sa nemusela báť o jeho život. Obálku strčila nenápadne do rúk muža, ktorý jej ju pred troma dňami dal. Rozlúčila sa s ďalším miestom, ktoré sa vryje do jej pamäte len ako spomienka a nastúpila do ňou nenávideného nákladiaku na cestu, ktorú nepoznala.

Myslela si, ž horšie veci, ako videla doteraz, už vidieť nebude. Po vystúpení z auta zistila, že sa mýlila. Pokiaľ plakala a smútila za smutnými mŕtvymi telami, ktoré už mala možnosť vidieť, nedokázala si predstaviť, akú bolesť spôsobí strata končatiny. Auto zastalo pri obrovskej drevenej budove, provizórne vyrobenej na účely „nemocnice“. Valerie musela všetkými svojimi zmyslami presviedčať svoj žalúdok, aby sa neprevrátil. Všímala si všetko, no nechcela vidieť nič. Videla ruky bez tiel a telá bez nôh. Krvi na zemi, ako vody po daždi. A jej vlhké oči nedobrovoľne sledovali katastrofu, ktorá ju obklopovala. Vošla do ošetrovne s vierou v o niečo lepší pohľad, no márne. Vojaci umierali na stratu krvi. Zdravotníci nestíhali. Ich jedinou úlohou bolo zachrániť život. Nečakala ani chvíľu. Prekonávajúc samú seba, vzala do rúk obväzy a dezinfekčný prostriedok a od jedného k druhému chodila a zaväzovala hlboké rany, z ktorých sa valilo množstvo krvi. Zadržiavala dych, kvôli nepríjemnému zápachu šíriacemu sa všade okolo nej. Snažila sa byť hluchou, aby nepočula náreky a zúfalý krik vojakov od bolesti. Zatvárala oči pred krutou realitou vojny a jej dôsledkov na človeka. Kde človek bez ruky ešte bude užitočný? Nepustia ho už domov? Zničia aj to málo, čo z neho ostane? Trápila sa mnohými otázkami a premýšľala nad významom vojny. Snažila sa nájsť príčinu a človeka, ktorý toto zapríčinil. Mala chuť napľuť tomu človeku do tváre. Nebola zlomyseľná, ale priala mu to, čo zažíva denne desiatky nevinných vojakov. Myslela si, že vojna je zlá a nespravodlivá, no po veciach, ktoré videla tu- priamo na fronte neverila v nič iné než vo vojnu. Nedúfala v lepšie časy. Pohľad na svet jej zastreli ruky bez majiteľov váľajúce sa všade po celom území frontu. Nepredstavovala si už Suzie. Predstavovala si už len jej spomienku. Neverila v jej život. Duša a psychika skolabovali na tomto mieste a práve teraz. Nepripisovala si žiadnu cenu. Jej život bez viery v život jej vlastného zmyslu života dal koniec jej predstavám o lepšom svete. Jediné v čo verila bola vojna. Myšlienky jej zamestnával Nathan a list, ktorý jej poslal. Vedel o čom hovorí keď písal, že vďačí Bohu za svoj život. Ďakoval za to, že ešte nemal to nešťastie stretnúť sa zoči voči zbrani, ktorá by ho bez milosti pripravila o život.

Dni plynuli pomaly. Valerie neverila, koľko vojakov sa denne vystriedalo. Koľko vojakov na lôžku zomrelo. Chcela len chvíľu pokoja. Nemala už dva dni nič v žalúdku. Hlava sa jej točila v jednom kruhu a tlak stále neprechádzal. Pozerala do diaľky, no nevidela nič, čo by chcela. Zmysli jej však otupil pohľad na človeka, stojaceho medzi dverami ošetrovne.

„Nathan!“ vykríkla, rozbehla sa mu oproti a skočila mu do náručia.

„Tak som ťa našiel. Jerry mi dal list, ktorý si mi napísala a nemohol som inak, než sa sem prísť pozrieť,“ povedal so značnou radosťou v hlase a silno ju zovrel v náručí.

Velerina radosť bola neopísateľná. V okamihu sa v nej vystriedali dve rôzne pocity. Akoby Nathan zmenil jej pohľad na tmavý zlý svet. Usmieval sa na ňu a ona vedela, že v tej chvíli, keď ho mala na očiach jej nič nechýbalo.

„Ako si sa sem dostal? Ako si vedel, kde sa ošetrovňa nachádza?“ vypytovala sa zo zvedavosti.

„Denne sem privážajú mojich priateľov a neraz som ich priviezol aj ja. Mrzí ma, že vidíš aj túto ešte mrzkejšiu tvár vojny. Ako to zvládaš?“

„Som na dne. Nedokážem vnímať nič iné, len bolesť týchto ľudí. Zraňuje ma, že ich takto vidím,“ priznala sa s očami plnými sĺz.

Nathan ju vzal do náručia a hladil ju po vlasoch. Bol jej jedinou oporou. Jej jediným priateľom.

„Prosím, sľúb mi, že sa tu ešte ukážeš,“ prosila ho a pozerala sa mu pri tom hlboko do očí.

„To vieš, že áno Valerie,“ milo jej odpovedal a znova si ju k sebe privinul.

Cítila sa dobre v jeho bezpečnom objatí, no kontrola mala prísť čo chvíľa a tak, sa s ním musela nedobrovoľne rozlúčiť. Dohodli sa, že v noci sa stretnú za ošetrovňou, aby mali viac času sa porozprávať. Spokojný Nathan odišiel do pekla, ktorému sa hovorilo front. S dobrým pocitom, že našiel svoju jedinú kamarátku Valerie.

7.

Čas plynul a do nemocnice už neboli privážaní žiadni vojaci. Všade vôkol vládol pokoj a ticho, ktoré boli pre Valerie už neprirodzené. Ich prítomnosť v nemocnici bola zbytočná. Celé hodiny len postávali pri oknách a pozorovali zruinované okolie.  Stále svietilo slnko a zohrievalo krajinu po zime, dlhšej ako zvyčajne. Valerie by rada videla pučať ovocné stromy, no pohľadom nenašla ani jeden, ktorý  by stál s koreňom v zemi. Oči mala od každodenného náreku červené a opuchnuté. Nikto sa o ňu nezaujímal. Všetkým boli je slzy ukradnuté. Po dlhých a vyčerpávajúcich dňoch sa rozhodla dôverovať človeku, ktorý ju zo dňa na deň opustil. Nie dobrovoľne. Povinne. Ešte sa nedostala zo straty Suzie a keď mala pri sebe človeka, ktorému rozprávala o svojich pocitoch a túžbach, z vojenského príkazu odišiel a už ho možno nikdy neuvidí. Vedela, že pre nich čoskoro príde nákladiak a prevezie ich do viac frekventovaného miesta vojny, šíriacej sa ako epidémia.  A jej predtucha bola správna. Pred nemocnicou skutočne o pár hodín parkovalo nákladné auto. S nikým nezachádzali citlivejšie. Aj keď videli, že Valerie je vyčerpaná a krok jej spomaľuje únava a hlad, hnali ju, štuchali a nabádali k rýchlejšej chôdzi po schodoch. Nepovedala ani slovo. Nemo a s privretými očami hádala každý krok. Nikto sa nezapodieval jej stavom. Necítila sa už ani ako človek. Krutosť a nepekné spôsoby vojakom nedovoľovali správať sa k zdravotnej výpomoci, ktorá pomohla zotaviť sa mnohým členom ich národa, pekne a s úctou, ako by si zaslúžila.Ďalšia nekonečná cesta v hlučnom vozidle vo Valerie vyvolala nepríjemné spomienky na prvú cestu v ňom. Keby bola vládala, plakala by. Nemala nikoho. Nemohla sa na nikoho spoľahnúť a sama to nezvládala. Prosila Boha o pomoc a aspoň o malú indíciu týkajúcu sa Suzie, alebo Nathana. Viac ako ju sužovala myšlienka, že nie sú s ňou ju trápila nevedomosť, čo s nimi je. Vedela, že malé šesťročné dievčatko pri podmienkach aké sú, už vôbec nemusí žiť a táto myšlienka ju zvnútra zabíjala. Keby mohla, aspoň by jej zavolala, no jediný mobil, ktorý mala, dala jej. Dúfala, no neverila v jej bezpečie. Zdalo sa jej, že je toho na ňu zrazu priveľa. Viac, ako predtým. Nevidela iných ľudí. Dookola rovnaké tváre spolupracovníčok a pod hrubou vrstvou špiny takmer rovnaké tváre vojakov, ktorí ale nepatrili k jej národu. Už dlho nevidela žiadneho Angličana. Už dlho nepočula rozprávať niekoho čistou angličtinou. Každý, kto vedel, či už Nathan, pár vojakov, alebo zdravotníci, rozprávali o poznanie lámavejšou a neprirodzenejšou rečou ako ona. Dlho nevidela typických starých pánov vo frakoch s paličkami venčiť ich psov. Nevidela ihriská plné detí. Necítila príjemné jarné vône prírody, a to všetko jej zmyslom i telu neopísateľne chýbalo. Dýchala zaprášený špinavý vzduch plný svinstva. Detské ihriská zívali prázdnotou a preliezky boli zničené. Na uliciach nevidela nič okrem odpadkov, starého oblečenia, sem- tam nejakej vojenskej helmy, ktorú vojak stratil pravdepodobne pri prevoze do nemocnice, či papierov, s ktorými sa pohrával silnejší vietor. Nič iné už nepoznala, iba túto spúšť. Teraz, keď si všetko spätne uvedomovala sedela v tme v malom priestore s piatimi ošetrovateľmi a lekárkou. Nevidela ich, len podľa hlasu hádala, kto kde a ako ďaleko od nej sedí. V mysli nevedela prísť na nič pozitívne, aj keď sa už toho smútku a beznádeje, ktorú cítila chcela zbaviť. Nevedela si rozkázať. Nevedela sa v myšlienkach nevracať k Suzie a Nathanovi. Vložila tvár do dlaní a zavrela unavené oči. Pociťovala nepríjemnú bolesť hlavy i celého tela, keď sa nákladiak divoko knísal z jednej strany na druhú. Hlasný zvuk pískajúcich gúm a prudké zabrzdenie napovedalo príchodu na miesto určenia. Už dlho nevidela besniacich vojakov na bojisku. Jediným, čím sa táto vojna líšila od tých v deväťdesiatich rokoch, boli modernejšie a ničivejšie zbrane i výstroj a odolnejší oblek. Význam, príčina i dôsledok ostanú v každej vojne rovnaké. Nie pokrok určuje priebeh a spôsob boja. Sú to ľudia a ich zmýšľanie, ktoré usmernia nesprávne činy k nesprávnym ľuďom tak, aby to prepuklo vo vojnu. S krikom a vulgarizmami si bežali Angličania a cudzinci oproti so zamierenou zbraňou. Nepovažovali sa za rovnakých. Delili sa na dobrých a zlých, no každý národ považoval za dobrých len vojakov so svojou vlajkou na uniforme. Valerie sa prizerala ich primitívnemu zvieraciemu správaniu a nasledovala vojakov do ďalšej neveľkej nemocnice, ktorá však oproti tej prvej bola v kritickom stave. Bála sa vojsť dnu s pocitom, že jej onedlho spadne strecha na hlavu. Múry boli oslabené a trúsila sa z nich omietka. Všetky dvere i okná boli porozbíjané a v celom areály bol veľký prievan. Na lôžkach nariekali ranení a chodba sa stala skladiskom mŕtvych tiel vojakov, ktorí svoje zotavovanie nedocielili. Valerie bola na taký pohľad zvyknutá. Už neplakala, keď videla tú spúšť. Privrela oči, potlačila slzy, prehltla veľkú guču hromadiacu sa v jej hrdle a prekročila päť nehybných tiel, aby nasledovala ostatných. Po dlhej dobe dostala výdatnejšie jedlo. Sedela v sesterskej izbe a pochutnávala si na šťavnatom mäse z konzervy. Zisťovala, že jej nepriatelia sa stávajú jej záchranou, rovnako ako ona sa stáva tou ich. Suzie sa po dvoch mesiacoch naučila excelentne čítať a písať. Nevenovala sa ničomu inému. V každej voľnej chvíľke sedela s čítankou a zošitom na parapete jej obľúbeného okna. U jej kamarátov vrcholila hra na zadnom nádvorí kláštora a sem tam ich zábavky pozorovala kútikom oka. Nezávidela im. Túžila sa stať vzdelanou, slušnou a elegantnou mladou dámou. Vedela, že už naveky bude musieť nosiť čiernobiele mníšske rúcho, no vzdelávanie jej spôsobovalo radosť. V okolí kláštora vládli nepokoje a stále viac a viac hrozil ďalší nával vojakov. Suzie aj popri písaní, čítaní a premýšľaní o vojne, nezabúdala ani na Valerie. Shine i všetkým deťom porozprávala o svojej opatrovateľke všetko. Chválila sa jej láskavosťou a vyzdvihovala jej schopnosť vychádzať s deťmi. Modlila sa ku všetkým Svätým, aby ju znova stretla a objala. Celá jej malá skromná duša netúžila po inom, len presvedčiť osud, aby ich znovu zviedol dohromady.Na prvý júnový deň, bolo počasie až príliš priaznivé. Hra a bláznovstvá detí nemali konca. Aj napriek hlasnej streľbe a kriku sa deti na dvore za kláštorom ohradenom vysokým múrom dobre zabávali. Hoci si uvedomovali vážnosť situácie, v ktorej sa všetci nachádzajú, dokázali nepríjemné pocity a myšlienky ignorovať a žiť tak, ako im osud doprial. A to bolo skutočne dobre. Suzie dostala opateru akú potrebovala. Kašeľ sa vyliečil, na nepríjemné svrbenie hlavy si už ani nespomínala a bola šťastný a spokojna. Jedlo však časom ubúdalo. Aj keď sa sestry starali len o sedem detí, dva mesiace bol dlhý čas a suroviny na prípravu jedla sa minuli. Jediná možnosť, ktorú mali, bola krádež. Matka predstavená s nevôľou zavolala Suzie a Shinu a poslala ich spolu s jednou rehoľnou sestrou do supermarketu, z ktorého priniesli do kláštora nakradnuté jedlo. Nepovažovali to za nijakú zvláštnu výzvu. Na dlhé cesty pešo boli zvyknuté. Vzali veľké tašky a aj pomedzi streľbu a nepokoje sa čo najnenápadnejšie vybrali na dlhú cestu za ich prežitím.  Valerie dostala list od zraneného vojaka, ktorého priviezli do malej nemocnice. Bez opýtania na meno, ju podľa Nathanových opisov spoznal a do ruky jej vtisol malú, od špinavých rúk zašpinenú obálku. Neváhala ani sekundu a bez opýtania bežala do sesterskej izby, prečítať si ho. Drahá Valerie, Dúfam, že tento list sa dostane do Tvojich rúk čo najskôr. Vojna neustupuje, no som rád, že Ti v zdraví môžem napísať. Verím, že je Ti lepšie a že sa čoskoro stretneme. List posielam po priateľovi, tak dúfam, že Ťa nájde. Chcem, aby si vedela, že na Teba stále spomínam a vďaka Tebe moje dni na fronte prebiehajú rýchlo. Pozerám sa na dokaličené, smrťou poznačené telá a ďakujem Bohu, že tu stále som. Odpíš mi ako sa Ti darí a kde si, aby som Ti mohol stále posielať listy. Teším sa na Tvoju odpoveď a dovolím si dúfať, že si na mňa aspoň niekedy spomenieš. NathanSrdce jej poskočilo od radosti a celá sa chvela nadšením z Nathanovej správy. List si zastrčila do vrecka a ponáhľala sa prijať ďalších zranených. Ani popri práci nemohla prestať myslieť na Nathanov list. Jej radosť nebola zapríčinená ani tak tým listom, ako vedomím, že je nažive. Kiežby vedel, ako často ho nosí v mysli. Najradšej by mu to povedala osobne, no nebola na to žiadna príležitosť. Splnila si teda svoju povinnosť a ponáhľala sa napísať mu odpoveď.Drahý Nathan,Som šťastná, že si mi poslal list. Ďakujem Bohu, že na Teba dáva pozor.Je mi tu dobre. Tak ako stále. Chýbajú mi naše rozhovory a náš spoločný smiech. Prosím Ťa, opatruj sa a píš mi najčastejšie ako budeš môcť.Adresu nemocnice nepoznám, tak mi listy posielaj po ostatných vojakoch. Stále Ťa nosím v mysli a nezabúdam.... Valerie Napísala na malý zdrap papiera a vložila ho do rovnakej obálky, v ktorom dostala list od Nathana, pretože v nemocnici nevedela žiadnu inú nájsť. S nádejou v srdci dúfala v lepšie časy. Jediné čo jej k šťastiu chýbalo, boli informácie o Suzie. Neprestala dúfať v jej bezpečie a stále jej venovala všetky svoje modlitby. 

6.

Zatiaľ čo sa Valerie starala o svojho pacienta, Suzie so Shinou vymýšľali plán, kam zo studenej zastávky odídu. Vedeli, že navždy tam ostať nemôžu, pretože hrozba vojakov ich mohla ohroziť každým dňom viac. Suzine ruky na tom boli lepšie. No hlad obe dievčatá sužoval najviac. Shina spomenula opustený supermarket a Suzie zaslepená predstavou jedla, neváhala ani sekundu a nechala sa priateľkou viezť až k veľkému supermarketu, pred ktorým sa len vietor pohrával so starými letákmi. Obloha bola zamračená a schyľovalo sa k dažďu. Suzie posmelila vzdialená streľba. Bola si totiž istá, že k nim teraz nikto nepríde. Potichu sa teda doslova preplazili cez priestranné parkovisko pre minimálne stovku áut a vošli cez rozbité sklenené dvere dnu. Ich prvá cesta viedla k potravinám. Ich hladné žalúdky nevydržali a hneď sa pustili do tvrdých dvojtýždňových rožkov. V oddelení mäsa by už ale zbytočne hľadali čo i len malý plátok šunky. Hladní a vystrašení, no lakomí ľudia si zo všetkého narobili zásoby. Do vreciek nabalili aspoň konzervy s mäsom a rybami, syr a maškrtné detské brušká neobišli ani oddelenie sladkostí. Pri pokladniach si na všetku tú hŕbu jedla vzali tašku a rovnako opatrne ako do supermarketu vchádzali, ho teraz opúšťali. Shina niesla tašku sama, pretože Suzie stále, aj keď menej, trápila bolesť dlaní. Kráčali pustou krajinou pozorujúc domy, okolo ktorých prechádzali. Na väčšine boli porozbíjané všetky okná i dvere. Nasvedčovalo to fakt, že ich nikto neobýva. Im ale prišlo sebecké zabývať sa v dome, už možno mŕtvych majiteľov. Behal im mráz po chrbte z tejto nepríjemnej myšlienky. Pred nimi bol ešte takmer celý deň, no nebáli sa. Boli najedené do sýta a až na Suzin neustály kašeľ a ešte nezahojené dlane, aj pomerne zdravé. Kráčali kamsi do neznáma a netušili, čo ich niekde tam v diaľke čaká. Kráčali popri krajoch oplotení. Pri hlasnejšom zašumení vetra sa od strachu schovávali za kry. Pozorovali zničené a vyblednuté billboardy predstavujúce rôzne reklamy pozdĺž celej cesty. Všade vôkol nich sa šíril nepríjemný zápach pušného prachu a vietor sa pri zemi pohrával s papierikmi od čokoládok a útržkami novín. Prezerali si spustošené mesto a pred nemocnicou, v ktorej bola Shina po zdravotnícke potreby pre Suzie, stálo veľké vojenské auto, ktorého sa dievčatá tak veľmi báli. Suzie nevedela, že pár metrov od nej je v nemocnici zavretá jej milovaná Valerie. Myslela na ňu stále intenzívnejšie a dúfala, že aj po tom čo všetko videla a zažila, sa má aspoň tak dobre ako ona. Priala si ju čo i len na malý moment vidieť. Keby vedela, kde má volať, volala by. No v mobile mala len čísla rodinných príslušníkov.

Obe dievčatá už takmer večer pozastavila monumentálna vysoká a mohutná stavba. Kláštor. Verili, že aspoň tam nájdu pokoj a budú sa môcť uchýliť, hoc len na jednu noc. Suzie teda stlačila drobný gombík na malej škatuľke a spustila tým po celej budove sa šíriaci, návštevu ohlasujúci zvuk. K dverám prišla chudá mníška a prísnym pohľadom si premeriavala ufúľané dievčatá.

„Čo tu chcete?“ nezdvorilo na nich priam vybrechla.

„Potrebujeme úkryt pred chladom a vojakmi, máme tu trocha jedla ak vám to pomôže,“ srdečne ukázali mníške otvorenú tašku plnú konzerv, syra a sladkostí.

„Rýchlo poďte dnu,“ hnala ich dnu mníška, ktorej sa zberali slinky na ukradnuté jedlo v ich taške. Vzala ich k matke predstavenej, aby sa ubezpečila, že v kláštore môžu ostať. Zavalitá matka predstavená deti s radosťou privítala.

„Choď prosím ťa dievčatá umyť a postaraj sa, aby mali všetko, čo potrebujú,“ povedala, celý čas zrak upierajúc na malé ani nie poldruha metra vysoké dievčatá. Ona bez slova prikývla a viedla ich do, nimi dlho nevidenej kúpeľne, vyumývať špinavé telá a hlávky plné nepríjemných vší.  

Nathanovi sa s Valerie spolupracovalo výborne. Obaja si dobre rozumeli a jeho stav bol deň čo deň lepší. Užíval si každú jednu chvíľku v jej spoločnosti a aj to napomáhalo jeho ranám k zaceleniu. Nie len tým fyzickým, ale aj psychickým. Valerie sa v jeho spoločnosti po prvý krát pracovalo v obklopení chladných stien dobre. Cítila sa lepšie. Každý deň mohla niekomu dobrovoľne venovať nejeden úsmev a aj to dopomohlo k regenerácii jej psychiky. Každodenný pohľad na zranených, jej však k polepšeniu neprispieval. Stále bola skľúčená z teroru, ktorý vládol krajine. Stále premýšľala nad Suzie. Premáhalo ju obrovské množstvo otázok, ktoré sa jej týkali. Túžila sa o nej dozvedieť všetko. Trápilo ju, že sa nestihla porozprávať s malou černoškou a bála sa zdôveriť Nathanovi. Verila mu každou hodinou viac, no neprestajne ju trápil fakt, že predsa len patrí k tým, na druhej strane. Nesprával sa tak, no stále k nemu nemala dostatočnú dôveru. Pozorovala ho pri všetkom, čo robil. Pri každom jeho pokroku, či bolesti. Sledovala jeho správanie a vystupovanie. Jeho reč a intelekt. Vedela, že tam nepatrí. Zahrnula by ho do skupiny mladých vysokoškolákov s veľkými ambíciami, ktorým by sa možno naozaj stal. Len nie tu. Len nie teraz.

„Tak čo? Si najedený?“ opýtala sa ho po dennom prídele riedkej zápražkovej polievky. Nathan takmer vybuchol od smiechu.

„Túto otázku si hádam nemyslela vážne,“ chichúňal sa s pohľadom do prázdnej misky. Žalúdok silného muža ako on, sa s malou nádobou polievky neuspokojí. Odo dňa, keď prišiel do nemocnice badateľne schudol. Strava nebola dosť výdatná. Útlej Valerie však ulahodila aspoň raz za deň teplá polievka a z tváre sa jej postupne vytratili aj známky únavy, no Nathana úprimne ľutovala. Vedela, že pre neho nemôže nič urobiť. Keby kradla, potrestali by ju a keby mu dala aj tú jednu misku polievky, ktorú na deň mala, dlho by tak neprežila.

„Nad čím tak tuho premýšľaš?“ opýtaj sa jej znepokojeným tónom. Ona však neodpovedala. Smútila nad jeho osudom, aj osudom iných dobrých vojakov. Po jej odmlčaní sa natiahol a chytil ju za drobnú ruku.

„Som tu Valerie. Povedz mi čo ťa trápi,“ vyzvedal, no s tým najúprimnejším záujmom. Valerie posmelila jeho láskavosť a odhodlala sa mu vyrozprávať všetky príčiny jej smutných očí. Rozprávala dlho a z toho najdlhšie o Suzie. Opisovala mu každú peknú spomienku, čo s ňou mala a on si ju z jej rozprávania obľúbil. Nehodlal sa ju opustiť, no vedel, že skôr, či neskôr bude musieť.  

Suzie a Shine sa darilo dobre. Mníšky im poskytli najlepšiu pomoc akú vedeli a obe mali pocit, akoby sa na nich po dlhej dobe usmialo šťastie. Stať sa mníškami nebolo ich plánom, no jediným spôsobom prežiť. Začali sa priúčať a dostávali vzdelanie ako iné deti. Jedla mali menej, na koľko boli zvyknuté, no zásoby boli príliš malé, na bohatšie porcie. Obe boli spokojné. V kláštore bolo okrem nich ešte asi päť najdúchov z ulice, rovnako bez rodičov. Za svoje prístrešie, čistotu a spokojnosť ďakovali rehoľným sestrám, ktoré im poskytovali nepretržitú pomoc. Učili ich slušnému správaniu a etikete. Učili sa čítať, písať i počítať elementárnu matematiku. Každý večer sa modlili a aj napriek vojne dostávali lásku a nehu od pre nich, dovtedy neznámych žien.

Suzie sa cítila spokojná a po pár týždňoch si už ani nespomenula na bolesť rúk. Stávala sa z nej mladá slušná slečna. Prezeraním fotiek v mobile, každý deň spomínala na Valerie. Neprestávala na ňu myslieť. Trápenie a strach o jej spriaznenú dušu sa stalo pre ňu typickým. Modlila sa za ňu každý deň a hodiny denne bez duše sedávala vo veľkom okne jej izby a pozorovala ulicu. Každých pár dní sa to tam hemžilo nákladiakmi a sem tam zazrela aj vojakov pochodujúcich nevedno kam. Občas jej slzy zarosili oči, no Shina a iní jej rovesníci ju vždy dokázali rozveseliť. Snažila sa zapadnúť a netrápiť sa, no jej viera vo Valerie bola väčšia. Snívala o tom, že za ňou raz príde a objíme ju ako kedysi, pohladí ju po vlasoch a pobozká na čelo ako matka, ktorá to nerobila. Na rodičov v duchu spomínala len veľmi zriedka, aj to im prikladala za vinu, že ju opustili. Premýšľala väčšinou nad tým, či vôbec ešte žijú, či na ňu spomínajú a či im chýba. Z času kým žila doma si neodniesla žiadnu pozitívnu spomienku s nimi. Nechodili s ňou na prechádzky. Nepočúvali jej tajné priania. Jediné čo dokázali, bolo nakúpiť plné auto hračiek a „vykompenzovať“ nimi stratený čas.

„Suzie poď už! Raňajky sú hotové,“ vyrušil ju pri premýšľaní známy hlas. Sedela na svojom obľúbenom mieste v okne a pozorovala oneskorený príchod jari. Nebol obohatený o štebot vtáčikov, no vždy v sebe niesol svoje čaro. Suzie vstala a nasledovala hlas o poschodie nižšie. Každodenné raňajky chlieb s maslom boli pre ňu najlepším jedlom dňa. Chlieb bol totiž každé ráno čerstvo upečený a zvyčajne ešte teplý. Kuchárka v kláštore im zo zvyšnej múky piekla jedlo, ktoré v tomto období ťažko zohnať. Ako vždy, sa dosýta najedli a spolu s rehoľnými sestrami sa pustili do ďalšieho vyučovacieho dňa.

Valerie odchod Nathana späť na front hlboko ranil. Upadla do rovnakého stavu, v akom bola pred jeho príchodom do nemocnice. Jeho zdravotný stav sa však zlepšil a ak nechcel skončiť zastrelený na chodbe, musel poslúchnuť rozkaz a vrátiť sa späť, hájiť svoju vlajku. Do nemocnice prichádzalo čoraz menej zranených, preto Valerie musela rátať s prevozom na viac frekventované miesto vojny. V okolí nemocnice, nevidela už týždne žiadnych živých ľudí. Žila zavretá. Uväznená sama v sebe a v zajatí múrov nemocnice. Všetkých spolupracovníkov, alebo spolutrpiteľov už dôverne poznala, no vojakov pri tom mále času, čo v nemocnici strávili, spoznať nestihla a niektorých ani nechcela. Len Nathan jej k srdcu prirástol najviac a akokoľvek chcela, nedokázala na neho prestať myslieť. Suzie a on boli jediným dôvodom, pre ktorý bola schopná postaviť sa aj z toho dna a žiť. Žiť kvôli nim.