22.

Valerie si vôbec neuvedomovala, že spala. Všetko jej pripadalo tak živé a skutočné, že pohľad do Nathanových očí jej pripomínal skôr nebo, ako realitu. Stále ustráchaná a zmätená sa na neho usmiala.

V zápätí však všetko pominulo. Stála pred ňou obrovská bariéra postavená z ľudí, názorov a dvoch rôznych krajín. Čo potom, keď sa postaví na nohy? Znova odíde, alebo sa bude do konca života schovávať v dome? Uvedomila si to aj Valerie, že Nathan z kraja musí odísť. Nie kvôli ostatným, ale najmä kvôli sebe. Obdivovala ho za jeho statočnosť a odvahu postaviť sa ľuďom iba kvôli nej, no odmietala sa obávať o jeho zdravie aj naďalej. Veľmi dobre už dopredu vedela, čo bude robiť. Ťažkou témou zatiaľ nechcela Nathana otravovať, no v hlave spriadala plán, ako ho prinútiť, aby ju vzal so sebou. Uvedomovala si, že stojí proti rovnako tvrdohlavej osobe, ako je ona sama a preto si v hlave pripravila viac argumentov na obhajobu jej rozhodnutia odísť z krajiny s ním. Avšak, keď sa na neho pozrela, verila si čím ďalej, tým menej. Pozeral sa na ňu pohľadom, ktorým jej jasne naznačoval jeho náklonnosť a potrebu ochraňovať ju. Cez jeho prísne oči sa ťažko sústreďovala na opakovanie argumentov „prečo odísť“. Čím dlhšie na ňu pozeral, tým menej si verila. No v ten deň už s tou témou nezačala. Bála sa, že by ju odmietol tak, ako naposledy. To by ťažko znášalo aj to jej malicherné, drobné sebavedomie. Otrasená preto ležala stále na posteli a jediné čo si potichu užívala, boli pohľady jej najmilšieho, ktorými jej vysielal nekonečnú energiu a lásku. Boli len nepatrný kúsok od seba, no paradoxne ani jeden nevládal vstať a podísť k tomu druhému. Valerina obnovená zlomenina rebra ju trápila viac ako v čase, keď ho mala zlomené prvýkrát  a Nathanov zaplnený diagnostický formulár im neumožňovali tesný fyzický kontakt a široká polička, na ktorej boli nemocničné pomôcky tomu vôbec nepomáhala.

„Ľúbim ťa,“ podvečer prelomil ticho Nathan. Valerie deprimovaná a milo prekvapená neváhala, a hneď mu pohotovo odpovedala vetou s rovnakým významom. Načiahla ruku k jeho posteli a dúfala, že keď on natiahne tú svoju, budú sa môcť aspoň chytiť. Nathanova rozšírená zlomenina ľavej ruky im to však nedovolila. Ruka jej sklamane ovisla z postele a opäť ju ovládli pochmúrne myšlienky. Mrzel ju Nathanov stav, obviňovala sa, že svojou nezodpovednosťou ho priviedla k tomu stavu, no na druhej strane bola vďačná, že jej táto udalosť vrátila Nathana. Nepriala si nič iné, iba byť s ním. Hlúpy zamilovaný rozum konal skôr, ako myslel. Chcela skončiť svoje trápenie, chcela prestať myslieť na to, že ju Nathan opustil. Pustila sa do rozbúreného davu hlupákov, ktorí takmer pripravili o život ju aj jej lásku, avšak bez toho, aby si uvedomila, že on ju tam nenechá zomrieť. Riskovala jeho život, len aby mohla byť s ním, no necítila sa ako sebec. Prečo? Veď zamilovaní ľudia sú predsa tými najväčšími sebcami. Vravia ako veľa by urobili pre toho druhého, no aj keď už urobia niečo, čo poteší toho druhého, vždy to robia najmä pre seba. Obeť nemožno nazývať obeťou, kým z nej ťažia obaja. Obeta je dômyselne premyslené slovo s hlbokým významom, ktorého odkaz pochopí len málokto. Valerie sa zamýšľa, no nepremýšľa. Skúša hľadať príčiny jej konania, no popletená dievčenská hlava iba tápa v prázdne nepochopenia.

Nathanovi sa pri pomyslení na osobu ležiacu vedľa neho hrnuli slzy do očí. Nespoznával svoje správanie a v telesnej schránke silného muža sa schovával ako slimák v ulite sám pred sebou a pred nepriaznivou realitou prebiehajúcej vojny. Zakaždým, keď čo i len na sekundu zahliadli jeho oči Valerie, ovládol ho zvláštny pocit smútku a beznádeje. Nedokázal žiť bez nej, no nemohol žiť s ňou. Nemohol napochodovať do sídla jeho otca a nemohol ju predstaviť rodine, nemohol sa s ňou ukázať ani pred akýmkoľvek vojakom jeho národnosti.  Nezáležalo mu ani na sebe tak veľmi ako na nej. Chcel s ňou ostať, no nevedel ako. Hlavou mu prebiehali desiatky nezmyselných plánov, ako ju dostať do svojej rodnej krajiny, no kým vojna neskončí, nikdy nebude úplne v bezpečí.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa v pekné slnečné augustové ráno Suzie svojej Valerie.

„Ako keby ma prešiel kombajn,“ s úškrnom jej odpovedala a rukou ju pritisla k sebe. Dievčatko ju vrúcne objalo a posmelilo v liečbe bozkom na líce.

„Valerie, ja som chcela prísť k vám, ale otec...“

„Pst maličká,“ prerušila ju Valerie a ostražito nakukla na chodbu, aby sa uistila, že ju nikto nepočul.

„Nič sa nestalo, nelám si s tým hlavu, podstatné je, že sme teraz tu a že sme v poriadku,“ utľapkávala Valerie. Suzie aj napriek jej inteligencií ešte nedokázala pochopiť rozhodnutia jej otca. Ani Valerie sa celkom nestotožnila s jeho rozhodnutím nechať ich napospas noci a neošetrených na dvore, no chápala, že to urobil kvôli zachovaniu dobrého mena. Dokázala si predstaviť, ako veľa obetoval kvôli vojne a keď našiel svoju dcéru, nechcel pútať zbytočnú pozornosť. Dnu ich taktiež priniesli rehoľné sestry. Pán Valsinar si nedovolil riskovať svoju povesť a nepomohol im. A ani teraz, keď už druhý deň ležia v posteli, ho ešte nevideli. Očividne sa stretom s nimi vyhýba, pretože obaja tušia, že predmetom jeho návštevy by bol vážny rozhovor o ich odchode, pretože si zjavne znepokojený, neprial ich nebezpečnú prítomnosť. Ak ich ktokoľvek uvidí, spustí nekonečnú spŕšku urážok a pravdepodobne aj útokov na dom, či na jeho obyvateľov. Obom pomaly začalo dochádzať, že ani Valerie po jej bezhlavom útoku na spoluobčanov nie je v dome vítaná.

Po čase sa stav Valerie začal rapídne zlepšovať. Nathan pomaly zabúdal na zlomeniny a čím boli ďalej od bolestí a chorôb, tým bližšie boli k odchodu. Zatiaľ čo Valerie vymýšľala spôsoby, ako sa pripojiť k Nathanovi, pán Valsinar mal vo veci už dávno jasno. V dome viac nechcel ani ju. Keď sa to dozvedela Suzie, dlho s otcom nehovorila a izolovala sa aj od ostatných kamarátov a rehoľných sestier. Potrebovala len mať istotu, že Valerie pri nej ostane navždy. So slzami v očiach jej však každý večer naznačovala viac a viac nevyhnutnosť jej odchodu z domu. Drobné dievčatko, ktoré všetky najhoršie okamžiky jej života prežilo práve s Valerie, má byť zrazu od nej nekonečne ďaleko. Valerie však nemohla inak. Dni prebiehali až priveľmi rýchlo, aby si uvedomovala jej pomalé odchádzanie a odcudzenie. Rehoľné sestry, na základe rozkazov pána Valsinara, eliminovali návštevu ich izby a boli čím ďalej, tým viac sami. Spočiatku si súkromie vychutnávali, no keď ich prestala navštevovať Suzie, obaja posmutneli. Nenudili sa, pretože stále mali o čom hovoriť, no samota im neprospievala. Valerie už bola schopná sa postarať o Nathana sama a to bolo dôvodom, prečo k nim už takmer nikto nechodil. Stali sa cudzincami vo vlastnom dome. Rehoľné sestry s nimi prehadzovali čoraz menej slov. Posledné dni im už nosili jedlo bez priania dobrej chuti.

Nathan to prežíval ešte horšie ako Valerie, pretože on bol naozajstným cudzincom a príčinou všetkého zlého. Často po nociach plakával pod paplónom aby ho Valerie nemohla započuť. Čím ďalej, tým viac sa tešil, kedy bude môcť odísť po svojich z tohto väzenia, v podobe luxusného majestátneho domu. Nech ho Valerie upokojovala akokoľvek, nedokázal sa odpútať od pocitu cudzinca a nepriateľa. Dochádzalo mu, že s Valerie bude šťastný len ďaleko odtiaľto a rovnako ďaleko aj od jeho krajiny a čím viac plynul čas, tým viac plánov sa mu rodilo v hlave, ako odísť so svojou láskou a začať nový život. Inde. Preč od vojny a od všetkého, čo ju pripomínalo. Bol si vedomý toho, že to bude mať možno až katastrofálny dopad na Valerinu psychiku, no nemohol sa prizerať na jej čím ďalej, tým smutnejšiu tvár, iba preto, že kedysi jej priatelia sú jej teraz neznámymi. Nathan už počítal dni do jeho vyzdravenia, aby sa mohol zodpovedne postarať o jeho milovanú Valerie.

„Je načase si pohovoriť,“ začal hneď zostra pán Valsinar ráno presne 4.10. Valerie sa do očí tlačili slzy, pretože veľmi dobre vedela, čo bude nasledovať. Je to sotva pár dní, čo sa Nathan vyzdravel. Od osudného incidentu sú to dva mesiace a Nathanove bolesti ani teraz nie sú stopercentne zahojené.

„Na základe udalostí, ktoré sa tu udiali, by bolo veľmi nebezpečné, keby ste sa obaja naďalej zdržiavali v dome. Myslím, že najlepšie bude, ak nebudete ohrozovať ani dom, ani obyvateľov v ňom a dobrovoľne odídete,“ prísne a bez akýchkoľvek emócii povedal Suzin otec. Valerie sa neovládla a hasne vzlykla. V Nathanovi vrelo. Podišiel k Valerie a objal ju najsilnejšie ako dokázal, aby zakryl svoju nervozitu. Suzin otec bez slova opustil izbu a oni obaja ešte v tú hodinu opustili dom zadným vchodom. Bez rozlúčky so Suzie a ostatnými. Vzali si so sebou všetky veci a obaja so značnými emóciami opúšťali ich, doteraz, jediné útočisko. Valerie s plačom a Nathan s nervozitou v celom tele, no obaja odhodlaný na dlhú cestu nevedno kam.