21.

Ráno bolo všetko iné ako predtým. Vstali spolu do sychravého rána na hlasný krik pred domom. Obaja vedeli, že Nathanova identita neostane dlho utajená, no neočakávali, že blázniví, zmyslov zbavení ľudia napochodujú pred dom hneď v nasledujúce ráno. Ak sa mali vyhnúť konfliktom, tak Nathan musel okamžite odísť preč z domu. Strachom a nenávisťou ovládaní ľudia, by urobili pre záchranu svojich životov všetko. Nathan si v rýchlosti nahádzal veci do ruksaka a rýchlou chôdzou schádzal schodmi dolu. Valerie rozhodnutá urobiť všetko preto, aby Nathan nikam neodišiel, nasledovala jeho rýchle kroky až k zadným dverám, cez ktoré sa zatiaľ žiadny rozzúrený človek nepredieral dnu. Suzie s otcom pochopili situáciu a Nathanovi na jeho rozhodnutie odísť, iba prikývli hlavou. Valerie ho s hlasným plačom presviedčala, aby nikam nešiel. Márne. Bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby ochránil ju, aj samého seba. Podišiel k nej a ostatní pochopili, že majú odísť. V predsieni zadného vchodu ostali sami. Valerie stíchla a zadívala sa Nathanovi do smutnej plačlivej tváre.

„Neodíď odo mňa, prosím,“ prosila ho a tvár jej znova pokropili slzy.

„Nezvládnem to bez teba,“ povedal jej Nathan a vložil tvár do jej hustých vlasov. Zaplakal. Prvý krát veľký silný muž zaplakal od zúfalstva a smútku.

„Vezmi ma zo sebou Nathan,“ navrhla mu stále uplakaná.

„Nemôžem Valerie. Ľúbim ťa. Nesmieš byť v nebezpečí. Potrebujem sa dostať niekam, kde budú naši vojaci. Pôjdem domov a budem v bezpečí, ale ty nie,“ stále s nárekom v hlase jej objasňoval situáciu. Ibaže ona sa nedala odbiť.

„Počkaj Nathan, iba chvíľku,“ najrýchlejšie ako vedela utekala do izby zabaliť pár vecí na cestu. Vrátila sa k dverám, no Nathan tam nebol. Odišiel. Odišiel bez rozlúčky. Odišiel sám. Zhodila tašku, ktorú držala a vybehla vonku. Šialení ľudia vykrikovali a besneli po cudzincovi v dome, no Nathana nevidela. Vyšla pár metrov za dom a obzerala sa do diaľky, no Nathan nikde nebol. Plakala a hlasno nariekala skľúčená, opustená, celkom maličká na chodníku za domom. Dookola si prehrávajúc jeden jediný bozk, ktorý od neho dostala, vstala a vybehla oproti besným bláznom jej národnosti, nahlas vykrikujúcim: „Hovädo zabijeme ťa.“ Rozzúrená a smutná vbehla do davu mlátiac, búchajúc do každého, kto jej prišiel pod ruku. Bila a udierala každého hlupáka, ktorému kedysi vravela spoluobčan, dokým vládala. Žiadna akcia však neostane bez reakcie. Všetci tí nahnevaní ľudia sa pustili do drobného chudého dievčaťa, ktoré bolo rozhodnuté urobiť čokoľvek, aby sa pomstilo za stratu milovanej osoby.

Videl to a nemohol ostať stáť schovaný za rohom. Riskujúc vlastný život rozbehol sa do davu ľudí, ktorí si priali jeho smrť, nájsť mladú dobitú Valerie. Ležala tam, zo zavretými očami. Po lícach jej stekali kvapky krvi z rán na hlave a rukami si zvierala miesto, kedysi zlomeného rebra. Tlak ľudí bol však priveľký a cestu k nej mu zmarili ľudia túžiaci po smrti nepriateľa. Predstavoval si smrť takto jednoducho? Ležal len niekoľko metrov od nej, no nedokázal pomôcť ani sebe. Muži ho mlátili, kopali do neho a ženy stáli okolo a povzbudzovali ich hlasnými výkrikmi. Už nebol pri vedomí. Príliš mnoho nôh do neho koplo a príliš veľa rúk si odrelo hánky na jeho tvári.

Velerie o vedomie prišla iba na pár minút, no keď precitla a uvedomila si, že pozornosť ľudí nepatrí jej, ale človeku ležiacemu opodiaľ, celá dolámaná a značne ubolená z množstva úderov, vstala, alebo lepšie povedané, pokúsila sa o to a odplazila sa k jej najdrahšiemu. Ľudia od neho už odchádzali v domnienke, že po takom množstve utŕžených úderov, to nemohol prežiť. Zopár žien ešte ostalo pozorovať situáciu, aby sa uistili, že nežije, no po desiatich minútach Valerinho márneho pokusu ho oživiť, už aj posledné zbytky tyranov odišli po svojom. Nevedela ho priviezť späť. Niekoľko krát zopakovala resuscitáciu, no nereagoval. Dýchal tak pomaly, že jej pripadalo akoby nevydychoval, iba zo seba vytláčal posledné zbytky čohosi mŕtveho, studeného ako ľad. Tvár celú od krvi mu utierala vreckovkou a stále dookola sa pokúšala priviezť ho k životu. Suzie s pánom Valsinarom stáli vo dverách, no nepomohli. Suzie sa trhala, aby mohla pomôcť, no zdravá ruka jej otca, ju za žiadnu cenu nechcela pustiť. Prísnym pohľadom si premeriaval okolie, no aj keď naokolo už nikto nebol, neprišiel im obom na pomoc. Valerie teda naučená z ošetrovne, prekonala samú seba a hranice svojej únosnosti a ťažkého, mohutného chlapa oblapila okolo pása a odplazila sa s ním k len pár metrov vzdialenému domu. Nevládala a kŕčovitá bolesť v hrudi jej bránila zhlboka sa nadýchnuť. Sedela na schodoch za bránou. Už v bezpečí. Položila si Nathanovu hlavu na kolená a ticho plakala.

„Nemôžeš ma opustiť, bez teba to nezvládnem,“ zopakovala mu slová, ktoré jej povedal predtým, ako odišiel z domu. Ískala mu vo vlasoch a každú boľavú časť jeho hlavy obdarila bozkom. Objímala ho a chránila, aj keď vedela, že ochránil on ju. Neustále sa mu prihovárala a nedočkavo očakávala ďalší mŕtvy výdych z jeho úst. Bolo to, to jediné, čo jej dávalo istotu, že srdce jej lásky a teda jej srdce, ešte stále bije.

Vydýchol a nadýchol sa. Tak živo. Valerie s nádejou ožila a utrela si slzavú tvár. Opuchnuté zbité oči nevládal celkom otvoriť, no bol nažive. Bol už podvečer, keď sa prebral. Celý deň s ním Valerie sedela na schodoch pred domom. Počas celého dňa sa žiaden zvedavec neprišiel ubezpečiť, či je Nathan skutočne mŕtvy.

„Valerie,“ povedal chrapľavým hlasom a pritom mierne odhalil krvou zaliate zuby.

„Som tu Nathan,“ prehovorila ticho k nemu a tichá malá slza z jej očí mu kvapla do tmavých vlasov.

„Smrť bolí,“ pošepol a pokúsil sa zodvihnúť ruku, aby ju pohladil. Neúspešne. Nevládal. Chytila mu bolesťou ochabnutú ruku a priložila si ju na líce.

„Nikdy ma neopusť prosím,“ zaplakala hlasnejšie a pobozkala ho, na krvou zašpinené čelo. Cez husté mihalnice sa mu preryla drobná slza.

„Nikdy,“ pošepol tak, aby to mohla počuť iba ona.

„Ľúbim ťa Nathan,“ povedala mu cez slzy a strach.

V tú noc spali obaja pred domom na schodoch. Všetci ostatní sedeli dnu, pozorovali ich spoza okien, no nepomohli. A Valerie v tú noc ďakovala Bohu, že je august.

Ráno sa však našla na posteli. Zdesená a dezorientovaná sa pokúšala vstať, no bolesťou priviazaná k lôžku nevládala napnúť svalstvo na bruchu a hrudi. Neliečená zlomenina rebra opäť bolela. V izbe bola sama, no krikom si privolala spoločnosť. Rehoľná sestra v okamihu pribehla, pripravená splniť akékoľvek jej želanie.

„Kde je Nathan?!“ spýtala sa prísne, so zvýšeným hlasom. Rehoľná sestra cúvla o krok dozadu.

„Je pri ňom lekár. Vo vedľajšej izbe,“ placho odpovedala.

„Prosím, chcem byť s ním,“ orodovala za seba, za neho, i za ich obojstrannú potrebu byť si stále na dosah. Rehoľná sestra Valerie vyhovela. Pomohla jej postaviť sa a horko- ťažko sa premiestniť na posteľ do vedľajšej izby. Nathan spal, keď ho lekár vyšetroval. Valerie pripadal dokonalo. Ležiac na lôžku iba necelý meter od neho, pozorovala jeho pomalé, no pravidelné dýchanie. Sledovala a skúmala hĺbku jeho poranení na hlave. Do žily mu tiekla darovaná krv z transfúzneho vrecka, pretože stratil obrovské a až životu nebezpečné množstvo svojej vlastnej. Bála sa o neho a modlila sa, aby sa čo najskôr prebral. Skôr, ako zaspí ona.

Pripadala mu úžasná, keď spí. Hlavou otočenou smerom k nej, uväznenou v nepríjemnom, pohyb obmedzujúcom nemocničnom golieri, mu behalo tisíc spomienok na to, ako ju videl spať. Pousmial sa nad každou, tou úžasnou predstavou. Ľúbil ju a nechcel nikdy prestať. Dýchala pomerne dosť rýchlo a nepravidelne. Vraštila obočie a kývala hlavou zo strany na stranu.

„Prosím vás, rýchlo príďte,“ zvolal Nathan, najhlasnejšie, ako vládal. Rehoľná sestra, akoby stála za dverami, za pár sekúnd vošla do izby. Valerie zmátaná zlými snami sa hmýrila v posteli, akoby naznačovala boj. Bola vystrašená z incidentu zo včera. Rehoľná sestra ju pokojne prebudila a ona stále vydesená a spotená, splašene dýchala, schovaná celá pod paplónom, aj keď videla, že Nathan je už hore.

Vyliezla odtiaľ až po pár minútach regenerácie svojej psychiky. Bol to len sen. Bol to iba sen. Opakovala si stále v duchu, pri spomienke na prestrelené brucho jej milovaného.

„Bol to len sen,“ zopakoval nahlas Nathan a usmial sa na ňu.

„Dúfam, že len sen,“ povedala bez úsmevu, v tvári poznačená úzkosťou a zúfalstvom.

„Iba hlúpy sen láska,“ zopakoval jej znovu a prinútil ju, opätovať mu jeho úsmev.