16.

Po pár hodinách cesty sa pristavili pri neveľkom domčeku na kraji cesty. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je neobývaný. Bez akýchkoľvek výčitiek a ostychu sa rozhodli ho prehľadať a prípadne tam ostať na noc. Spočiatku ich netrápil fakt, že obývajú dom kohosi, teraz už možno mŕtveho. Boli šťastní, že po celodennej chôdzi si môžu konečne niekde vydýchnuť. Objavili domček málopočetnej rodinky. Mali malé, podľa fotiek nanajvýš tri roky staré dieťa. Valerie by povedala, že si žili pokojným a šťastným životom. O to viac ju začínal ťažiť fakt, že ostávajú v dome, ktorý niekomu patrí. Nepredstavovala si, že prechádzať po izbách malého prízemného domčeka jej spôsobí traumu. Premýšľala nad každým krokom ženy a muža, ktorých videla na fotke, magnetkou pripevnenou na chladničke. Predstavovala si, aký mali život, čo robili, ako si žili. Umárala sa v pesimistických myšlienkach a neuvedomovala si svoje základné životné potreby. Ležala v posteli a plakala. Nedokázala sa zmieriť s hrôzostrašnou myšlienkou, že leží v posteli, kde pred rokom ešte pokojne zaspávala iná žena. Nathan pri nej nebol. Manželskú posteľ v priestrannej izbe obývala sama. No nemohla inak, ako privolať ho k sebe aby jej poskytol určitú psychickú podporu a pomoc. S povoleným uvažovaním si pomaly uvedomovala aj svoje správanie k jedinému človeku, ktorého v tomto hroznom období mala. Ako jediný pri nej stál a vzdal sa toho najdôležitejšieho- svojho národa. Obetoval kvôli nej značnú časť svojho života, pretože nech by si to chcela predstaviť akokoľvek, vedela, že Nathan sa už do prísnych očí svojho otca nikdy nebude môcť pozrieť. Zradil armádneho generála. Zradil otca. Pri tejto myšlienke zaplakala ešte väčšmi a hnevala sa sama na seba, za to, že jej mozog úplne zabudol, čo pre ňu Nathan urobil. Zavolala ho k sebe, aby potlačila nepredstaviteľný smútok a sklamanie zo samej seba.

Neodmietol. Prišiel do izby a manželskú posteľ zdieľal spolu s ňou. Rozprávali sa, aj keď mali predovšetkým oddychovať a spať pred veľmi rýchlo blížiacim sa ránom. Nedokázali to. Pár krát sa ozaj pokúsili privrieť oči, aby aspoň na pár chvíľ dovolili telu oddýchnuť si, avšak neúspešne. Zlý pocit z tmavého pekného, no škaredého miesta so smutnou minulosťou im nedovolil zaspať. Obaja boli príliš citlivý na to, aby dokázali prekonať ten prekliate nepríjemný pocit v obklopení štyroch stien. Pateticky zavádzajúci dôvod ich nepokoja ich oboch mátal až tak, že po dvoch hodinách neustáleho premýšľania a rozprávania sa o živote pôvodných majiteľov domu ich dohnal do spoločného objatia a napokon až k spoločným slzám. Za iných okolností by možno zaspali obaja. Za iných okolností, by sa možno ani jeden z nich nezamýšľal nad osudom ľudí, ktorých ani nepoznali. Za iných okolností by neriešili „hlúpe“ myšlienky o živote iných ľudí, ale tie svoje. No dvaja mladí ľudia so vzťahom k životu k ľudstvu a k radosti a odporom voči tyranii a nezmyselnému zomieraniu, sa nad troma ľuďmi na fotografií nedokázali nezamýšľať. Našťastie sa im napokon podarilo ako- tak zažmúriť oka a aspoň na pár hodín si pospať. Nie však na posteli, no na zemi vedľa nej, zakrytí dekou a tesne blízko pri sebe. Nathan to vzhľadom na okolnosti a situáciu nepovažoval za nič špeciálne. Objímal ju s rovnakou láskou ako pred pár dňami, no s o poznanie väčšou vráskou na čele, neustále mysliac na osud majiteľov domu.

Prebudili sa na ostré slnko, maľujúce zlatou farbou na ich tváre ďalší nový deň. Prvý jarný deň sa ukazoval nádejne. Nenúteným úsmevom privítala Valerie Nathana do nového rána.

„Dobré ráno.“

„Dobré,“ zašepkal ešte neprebudený Nathan.

„Idem sa pozrieť, či je tu niečo na jedenie,“ povedala vstávajúc z podlahy. Nathan nereagoval, len sa prehodil na brucho a pokúšal sa nevšímať si príjemne otravné, takmer teplé lúče slnka. Valerie prechádzala pomaly po celom dome a každým dotykom každého kusu nábytku si pripomínala svoj domov u Valsinarovcov. Mäkké barové stoličky v moderne zariadenej kuchyni jej pripomínali každodenný boj so Suzie o fľašu pomarančového džúsu. V obrovskej televíznej obrazovke videla odraz rozprávok od Disneyho, ktoré každý večer s chuťou a radosťou sledovala so Suzie. V odraze kávovej lyžičky zbadala jej úsmev pri podávaní jej obľúbeného pudingu. No v odraze samotného zrkadla, pri pohľade samej na seba ostala prekvapená. Nepoznala sa. Svoj odraz v zrkadle nevidela takmer rok. Keď sa jej naskytla príležitosť vidieť samú seba, bolo to nanajvýš v odraze zaprášených okien áut, alebo nemocničných dverí. Takmer zabudla na jej farbu vlasov. Dotýkala sa svojej tváre, akoby ani nepatrila jej. Usmiala sa na seba, no pripadalo jej to neprirodzené. Vo svojich očiach, akoby niečo stratila. Videla oči. Bielko, dúhovku a zrenicu, no nič viac. Nepobadala svoju iskru a chuť žiť. Stratila podstatnú časť svojich očí. Pozerala sa na seba, no nevidela sa. Akoby jedným pohľadom do zrkadla, stratila aj posledný dôvod žiť.

Nathan sa prebral a chodbou prešiel až ku kuchyni. Na vysokej barovej stoličke sedela Valerie s rukami zakrývajúcimi si tvár. Zrýchlil krok a zaujímal sa o dôvod jej opakovaných sĺz.

„Valerie, čo sa deje?“

Zničená sama sebou neodpovedala, ba sa na neho ani nepozrela, akoby nebol nič povedal. On však naliehal a opäť ju súril svojimi otázkami.

„Čo vidíš, keď sa na mňa pozrieš?“ opýtala sa napokon, po dlhom naliehaní Nathana.

„Vidím krásnu, zrelú a inteligentnú ženu, ktorá si aj napriek všetkej zlobe sveta, ide za svojim snom a nepopustí, ani keď narazí na problém. To vidím pri každom jednom pohľade na teba,“ odpovedal rozvito. No ona takúto odpoveď ani zďaleka nečakala. Skôr očakávala akúsi kritiku a vyjadrenie nespokojnosti s tým, aká je a za to, čo mu v posledných dňoch nedávala pocítiť. Jej lásku, náklonnosť a vďaku. Prekvapená a očarená Nathanovým šarmom a príjemne sa počúvajúcou odpoveďou, si zotrela slzy z líc rozhodnutá, že aj napriek doterajším chybám, ktoré urobila, sa bude snažiť byť tou najlepšou spoločníčkou. Myšlienka a cieľ dostať sa k Suzie už nebránil jej pocitom voči Nathanovi. Nebola celkom odhodlaná vyjaviť všetky svoje city, no bola presvedčená, že aj napriek jej nepríjemnému jednaniu, jej Nathan odpustí. Svedomie ju však trápilo a aj naďalej sa umárala sama v sebe a v chybách, ktoré urobila. Jej mozgová ústredňa nemala čas a priestor zaoberať sa hlúpou vojnou. Nechcela a bola rozhodnutá sa nezaoberať takou zbytočnosťou. Prvoradí pre ňu sa stali Suzie a Nathan. Netrápila sa vymýšľaním spôsobov, ako ujsť, alebo kam sa schovať. Uprednostnila seba a svoje potreby a pocity. Aj keď v nej vojna zapísala nezabudnuteľné rany a dni trápenia, rozhodla sa ju úplne vyhodiť z hlavy. Nemala v úmysle stratiť aj to posledné, čo jej ostalo. Spoliehala sa na lásku a na jej silu a preto sa nechávala na ďalšej ceste viezť už iba láskou k Suzie a k Nathanovi.

Suzie si opäť na jej obľúbenej parapetnej doske okna v jej izbe vychutnávala príjemné, jarné, teplé lúče slnka s učebnicou v ruke. Znova nepoznala oddych a zábavu. Znova tvrdo zarezávala a vzdelávala sa usilovne ako včielka. Svojimi pokrokmi robila radosť nielen rehoľným sestrám a matke predstavenej, ale hlavne sama sebe. Každý deň povzbudená a plná nových informácií, živo diskutovala o nadobudnutých vedomostiach so Shinou, ktorej jej znalosti pripadali, ako rozprávky na dobrú noc. Nadšene ju denno- denne počúvalo viac a viac detí, až sa v jeden večer zbehli všetci okolo jej postele. Čítala im príbehy z knižiek pre dospievajúcu mládež a im všetky tie príbehy pripadali ako utópia. Cítila sa ako doma. Možno to ani sama nechcela a nechcela si ten pocit nechať až tak veľmi prerásť pod kožu, no zo dňa na deň sa v nej čosi prelomilo. Rozhodla sa venovať svojim záujmom. Bavila ju každodenná práca s literatúrou a čoraz zložitejšou gramatikou a bavila ju práca s jej kamarátmi. Tešila sa snáď viac, ako oni, keď vedela, že im má znova čítať. Ich reakcie jej pripomínali tie jej, keď dielo prvýkrát čítala ona a jej sa to tak neopísateľne páčilo, že každým večerom čítala čoraz rozsiahlejšie úseky. Bola spokojná. Už nevidela za hrubými múrmi kláštora žiadnych vojakov a teda vedela, že sa opäť bude musieť vydať na honbu za jedlom. Už sa nebála. Takúto cestu absolvovala už dvakrát. Vedela však, že táto cesta bude zložitejšia tým, že sa opäť do rovnakého obchodu nebudú môcť vrátiť. Ďalšou predpokladanou hrozbou bol fakt, že vojaci prešli severnejšie a teda znova mohla zavládnuť akási znovu obnovená ekonomika. Teda hrozilo, že obchody už nebudú prázdne, ale bude sa v nich musieť platiť v nehorázne vysokých povojnových cenách. A vzhľadom na to, že mníšky nedisponovali práve najväčším kapitálom hrozilo, že sa k jedlu tak jednoducho nedostane. A práve táto myšlienka, aj keď nebadateľne, no predsa Suzie začínala trápiť. Vedela totiž, že v priebehu zajtrajšieho nanajvýš pozajtrajšieho dňa, bude musieť s rehoľnou sestrou nájsť cestu k jedlu a tým aj k svojmu prežitiu.