15.

Zima ustúpila a postupne sa začali dni stávať kratšími. Čím ďalej, tým skôr slnko vychádzalo a Suzie so Shinou sa od radosti takmer zbláznili. Boli nevýslovne spokojné a šťastné, že snehu z dvora postupne ubúdalo. Suzie dokonca od samého šťastia oželela aj učebnice a vybehla s kamarátmi vonku, kde príjemne rozvoniaval príchod jari. Akoby zmizla tyrania a zlo. Zrazu bolo všetko krajšie. Suzie jar milovala. Ako každé dieťa, očakávala svoj veľký sviatok. Bolo to sotva pár dní, čo oslávila svoje siedme narodeniny. Neprebehli však podľa jej predstáv. Neustále ju v myšlienkach sprevádzala Valerie a čím viac jej chýbala, tým viac sa trápila. Vojaci ustupovali na sever. Nemali tu už koho pripraviť o život. Kláštor sa postupne oslobodzoval od nátlaku vojakov a rehoľné sestry s matkou predstavenou každý večer zbožne kľačali pred oltárom a ďakovali Bohu za slobodu. Pochopiteľne, jedlo už nemali. Jedli posledné zbytky z toho, čo Suzie priniesla. A aj keď nátlak vojakov ustupoval, vedeli, že ešte pár dní potrvá ich obliehanie. Mali však jedla sotva na dva dni. Matka predstavená nechcela dovoliť, aby deti živorili od hladu. Bola by pre nich obetovala aj samú seba. Osvojila si ich, akoby boli jej vlastné a dávala im všetku starostlivosť a lásku, ktorú mohla. Oči jej zmáhala vlna sĺz okorenená bolesťou a sklamaním, aj napriek pozitívnej vidine do budúcna. Nechcela dopustiť, aby ju deti opustili, no musela rátať s tým, že keď vojna skončí, každý pôjde svojim smerom. Deti boli jej svetom. Vedela, že aspoň o nich sa zodpovedne postarala aj pod nátlakom a hrozbou vojny. Nemohla však proti ich vôli nič urobiť. Dvaja súrodenci si už plánovali kam pôjdu. Suzie však na odchod nepomýšľala. V kláštore sa cítila dobre. Teplo domova jej vynahradil oltár a modlitby. Naučila sa vážiť si drobnosti jednoduchého sveta a zatiaľ čo v minulosti mala okolo seba nespočetne veľa vymožeností, teraz mala k dispozícií iba učebnice, pero a papier. Svet, v ktorom mohla a mala všetko jej chýbal, no nedalo sa to porovnať s túžbou opäť vidieť Valerie. Rodičia ju rozmaznávali najmodernejšími technickými vymoženosťami. Dávali jej všetko. Mobily, tablety, notebooky, počítače a k nim množstvo hier. No nedali jej lásku. A aj keď by si to mnoho detí v jej veku ani nevšimlo, jej pozornosť rodičov chýbala. Potrebovala sa cítiť v bezpečí a chcela sa stratiť v ich náručí, keď vojna zasiahla do ich životov, no ona odišla preč s očami plnými sĺz a s nepeknými spomienkami. Stále sa jej pri tejto myšlienke vynoria v očiach slzy. Chce, no nevie nič urobiť. Uvedomuje si súvislosti na oveľa vyššej úrovni, ako jej kamaráti a občas sa sama seba pýta, či je to dobré. Či by nechcela byť aspoň pár hodín v tele niekoho bezstarostného. Či by sa aspoň na pár minút nemohla cítiť nespútaná svojim vlastným smútkom.

Cesta Nathana a Valerie bola omnoho jednoduchšia, keď sneh povolil. Báli sa, že tá zima bude trvať azda až do apríla. Valerinu zlomeninu už časom pripomínal iba nápadný výbežok na mieste zle zrastenej zlomeniny. Bolesti pociťovala iba pri zohnutí, či pri náhlych pohyboch tela. Oddych urobil svoje. Vyzerala lepšie. Pribrala pár kíl a výrazné črty lícnej kosti sa stali nenápadnými. Kráčala krajinou obdivujúc vône končiacej zimy. Započúvala sa aj do príjemného štebotu prvých jarných vtákov. Nič by jej nepripomínalo vojnu, keby nebola zažila, to čo zažila. Nathan bol na tom po psychickej stránke horšie. Ničili ho jeho vlastné city. Za posledné dni nepobadal od Valerie žiaden milý, či prívetivý akt. Bola nevrlá, nespokojná s ničím, čo povedal. Preto len nemo pozoroval svoje kroky za ňou. Nedokázal sa zmieriť s jej postojom voči nemu. Cítil sa pre ňu bezvýznamný. Chcel pohnúť jej mysľou a prinútiť ju k nejakému prejavu priateľstva, no nič sa mu nedarilo. Stále pokladala všetko za dôležitejšie, ako venovať sa práve jemu. Pravda však bola ukrytá inde. Iba sa bránila jeho vnútornej sile. Keby sa nechala zmiasť jeho šarmom, vedela, že by mohlo dôjsť k niečomu, čomu chcela z celého srdca predísť. Vyhýbala sa stretom s ním, lebo bola presvedčená, že inak by nemusela zvládnuť svoje pocity a mohla by pustiť uzdu tam, kde musí byť pevne zatiahnutá. Nemala v pláne rozrušovať sa pocitom lásky, aj keď vnútorne ju celú opantávala. Jej jediným cieľom bolo dostať sa čo najrýchlejšie a najjednoduchšie k Suzie a tohto cieľa sa nemienila vzdať. Kráčala vpred v Nathanovom svetri, ktorý jej podaroval a nenasledovala nič. Išla prázdnou tichou krajinou pokojným a pomalým krokom. Nepokladala za nevyhnutné utekať pred niečím. Tak si len nemo vychutnávala príjemný príchod jari s myšlienkami neustále patriacimi Suzie. Nathan čím ďalej, tým viac premýšľal nad dôvodom jeho úteku. Zamýšľal sa nad príčinami jeho nevôle ostať tam, v besniacej vojne. Ostatných vojakov takmer nepoznal a ak poznal, netrvalo dlho a prišli o život. Každý mu pripadal cudzí. Čím ďalej tým viac sa cítil stratený a opustený. Premýšľal nad tým, prečo ho vlastná rodina poslala do toho pekla, keď dobre vedela, čo sa tam vonku deje. Nespájal si to z ničím a nepripisoval chybu rodičom. Pripisoval chybu svojmu vlastnému národu. Nevedel za čo bojuje. Nevidel na konci svojho nedobrovoľného zabíjania nič, čomu by mohol byť na konci vďačný. A v najneočakávanejšej chvíli jeho zmysly i všetko ostatné ovládla Valerie. Nedokázal sa na svet pozerať cez tmavé okuliare. Vďačil jej za život. Uvedomoval si, že každý ďalší krok, ktorý spraví, bude kvôli nej. Nemal a nechcel za nič iné bojovať. Jeho vojna začala, no nikto nezostane porazený. Začala sa vojna a boj o Valerine srdce. Bol si vedomý, že to nebude jednoduché a že sa môže kedykoľvek niečo nepríjemné prihodiť. Že ho môže odmietnuť a už nikdy nebude dosť smelý pozrieť sa jej do očí, no bol ochotný tomu čeliť. Po všetkej tej bolesti, ktorú videl aj zažil už nebol ochotný bojovať bez príčiny. Búril sa proti svojmu vlastnému národu a či chcel, alebo nie, aj jeho národ sa búril proti nemu.

„Čosi som začula,“ pošepkala čo najtichšie vystrašená Valerie.

„Poď bližšie,“ preľaknuto povedal Nathan a roztvoril náruč. V oboch sa stupňoval strach, keď začuli nepriateľský rozhovor neďaleko nich.
„Sú to anglický vojaci Nathan, nie je sa čoho báť,“ skonštatovala po chvíli počúvania, zabúdajúc na Nathanovu národnosť.

„Myslím, že ja osobne sa mám čoho báť,“ prehovoril značne v pomykove.

„Neuvedomila som si, prepáč,“ ospravedlnila sa Valerie, celá červená od zahanbenia.

Potichu sa snažili vyhnúť konfrontácii z vojakmi. Márne. Valerie zbadal vojak na obchôdzke. Podľa reči rozpoznal, že ide o Angličanku, no pre Nathana pochopenie nemal. Nezaujímali ho vysvetlenia o jeho pomoci. Riadil sa neprepisovateľnými pravidlami vojny: „Zabiť každého, kto nie je anglickej národnosti.“ Netúžila sa dostať do stretu s Nathanovými odporcami už len preto, že ak sú odporcami jeho, stávajú sa aj jej odporcami. Chtiac- nechtiac sa vzbúrila proti vlastnému národu a jeho zákonom. A tak zatiaľ čo sa vojak zaoberal Nathanom, dala mu znamenie na útek a kým si zmätený odporca vôbec všimol unikajúci pár, dávno boli schovaní v kroví. Zvykli si na útek. Unikali pred vlastným národom, akoby bol cudzí a báli sa svojich vlastných spoluobčanov, ktorý vymenili spravodlivosť a česť za uniformu- znak tyranie. Unikanie bola ich jediná možnosť ako prežiť. Už sa neobávali, že prídu o život. Strach v nich vyvolával pocit, že sa znova dostanú tam, kde sa im obom všetko prežívalo ťažšie. Už netúžili po ničom inom, iba konečne natrafiť na nejakú budovu, do ktorej by sa mohli schovať pred nástrahami vojakov a pred ich sebeckosťou. Dlhé hodiny však kráčali len prázdnou zdemolovanou krajinou, ktorej jediným znakom života boli vtáky posedávajúce, alebo sem tam prelietavajúce z konára na konár zničených stromov. Vládlo bezvetrie a preto sa len ťažko dala identifikovať prítomnosť nepriateľa. Necítili žiadne pachy pušného prachu, či dymu a len sotva započuli nejaký zvuk. Desil ich akýkoľvek znak nebezpečenstva. Prisatý jeden na druhom postupovali sledujúc každý ker, či strom bez obdivu a bez vychutnávania si príjemného slnka. Modlili sa a dúfali, že čoskoro nájdu niečo, do čoho sa budú môcť aspoň na pár hodín prichýliť a znova sa zbaviť pocitu úzkosti a bezbrannosti. Aj keď Nathan mal pri sebe zbraň, nehodlal sa ju použiť, či už proti nepriateľovi, alebo proti nepriateľovi s vlajkou jeho národa na uniforme. Chcel celé svoje ja venovať Valerie. No tušil, že on nie je to, po čom túži. Neustále jej myšlienky a túžby patrili Suzie. Zaujímala sa o ňu až nápadne priveľmi. Nerozprávala o ničom a o nikom inom a Nathan sa cítil ukrivdený. Zožierala ho bolestivá nevedomosť a nekonečná láska, kvôli ktorej by spravil čokoľvek, čo by dokázal. Valerie sa ale každým ďalším krokom viac a viac venovala premýšľaniu o Suzie. Bola voľná, no netušila, kam má ísť a kde ju má hľadať. Už aj chcela, no nevedela sa Nathanovi venovať. Zmárala ju bezútešná myšlienka na Suzie a čím viac sa vzďaľovala od tábora, tým viac túžila po tom, mať ju v náručí. Nevnímala však smútok v Nathanových očiach.