17.

Valerie bežali dni veľmi pomaly. Každý deň okupovala spolu s Nathanom iný dom. Zakaždým prežívali to isté. No na všetko sa zvyká. Vedela, že ešte pár domov a bude to považovať za normálne. Aj keď už všetko v jej živote bolo nenormálne. Vzťah s Nathanom utužila a zblížila sa s ním najviac, ako to kamarátstvo umožňovalo. Stále nebola celkom odhodlaná urobiť prvý krok a tak naďalej mlčala, tváriac sa ako jeho kamarátka. A on tiež prežíval muky v jej spoločnosti. Najprv sa musel naučiť sebakontrole, keď každý večer zaspával s ňou v náručí a neskôr sa musel ovládať aj pri jej len letmom dotyku. Cítil, akoby ním prešla neexistujúca energia za každým, keď sa naňho čo i len pozrela. Avšak, chvíle s ňou si nadovšetko vážil a bol vďačný za čokoľvek, keď mohol byť pri nej a vidieť ju kedykoľvek chcel.

V apríli, keď jar už naplno rozkvitala v celej svojej kráse, dorazili k obrovskej budove s majestátnym krížom na vrchole. Kláštor. Potešení a posmelení myšlienkou na bezpečie, nezaháľali a hneď zazvonili. Otvoriť prišla matka predstavená.

„Dobrý deň, prosím vás, chceli by sme tu pár dní prečkať. Hľadáme malé dievčatko a na ceste sme už veľmi dlho. Prosíme o jednu noc,“ prosila takmer na kolenách Valerie. Matka predstavená si nepríjemným a prísnym pohľadom prezerala neznáme postavy stojace pred jej kláštorom, no nakoniec jej dobrosrdečnosť nedovolila poslať ich preč. Unavená Valerie netušiac, že Suzie sa nachádza pár miestností od nej, sa uložila do postele a pokojne, bez akéhokoľvek strachu, alebo pochybnosti zaspala. Už nemala dôvod k strachu. Územie, kde kláštor ležal, už bolo úplne bez známok akéhokoľvek okupovania vojakmi a prostredie kláštora a prítomnosť Boha, nasiaknutá v každom kúsku múru okolo nej, jej dodával pocit bezpečia a chýbajúcu energiu. Pokojne sa odovzdávala do milých a príjemných rúk noci s neprekonateľne dobrým pocitom bezpečia.

Suzie večer trávila na parapete okna. Stále sa spamätávala zo šoku, ktorý zažila pri hľadaní potravín. Minula všetko. Dokopy 300 libier za pár kíl múky, dve kilá cukru a soli, pár balíkov cestovín, tucet konzerv s mäsom, pár balíčkov pudingu a niekoľko čokolád. Ceny rapídne stúpli a to, za čo by bežný človek pred viac ako rokom nakúpil plné auto potravín, si teraz mohli dovoliť jedlo sotva na mesiac. Bola rozčúlená a smutná. Chcela pomôcť, no krajina spamätávajúca sa po vojne je výrazne poznačená krízou a inými finančnými problémami. Čítala si knihu a premýšľala nad Valerie. Nedokázala na ňu zabudnúť. Nedokázala na ňu minútu nemyslieť. Prežívala peklo odohrávajúce sa v nej. Mala strach, že všetko, čo bolo sa znova vráti. Bála sa, aj keď prebývala v Božom chráme. Nedodávalo jej energiu toto posvätné miesto. Tušila, že to nekončiace zlo sa ešte vráti. A čím viac na to myslela, tým viac sa uzatvárala sama do seba. Bez ohľadu na Shinu, ktorá sa každým dňom cítila osamelejšia. Možno by sa v skutočnosti dokázala správať inak. Keby nebola žiadna vojna. Možno by nebola taká ustráchaná. Možno by sa Shine dokázala venovať viac. Možno by ju nikdy nespoznala. Čo priniesla vojna Suzie? Shinu. Milujúce rehoľné sestry a dobrosrdečnú matku predstavenú a pár iných detí. Čo jej vzala? Domov. Lásku. Rodičov, aj keď ich už dávno pred vojnou stratila. Zázemie. Budúcnosť. Valerie. Každou minútou, o ktorú bola staršia, vnímala podnety v okolia vážnejšie. Toto sedemročné dievča si dokázalo uvedomiť, čo za zlo dokáže vojna spôsobiť, čo dokáže a čo nedokáže. Kiežby nemala túto schopnosť vnímania. Kiežby nebola primúdra na svoj vek. Kiežby nemala „až“ sedem rokov.

Valerie sa zobudila veľmi neskoro. Na pravý obed. Slnko už bolo vysoko na oblohe a príjemne zohrievalo celú izbu. Zvyknutá na Nathanovu prítomnosť sa vydesila, keď ho v izbe nevidela. Až keď si uvedomila, na akom mieste sa nachádza, upokojila sa a znova sa odovzdala do rúk temného, mäkkého, teplého paplóna. Nie však nadlho. Po chvíli vstala a pomaly prechádzala po izbe a obdivovala dosť starý nábytok, pokrytý hrubým nánosom prachu. Odovzdávala sa teplým slnečným lúčom, rovnako ako Suzie na rovnakom mieste, štyri miestnosti o nej. Na malú chvíľu sa ich myšlienky spojili v jednu neuveriteľnú poklonu prírode a jej kráse, ktorú obe po dlhom čase mohli obdivovať. Valerie smelo vykročila smerom do kuchyne, túžiac, čo i len po suchom zvyšku chleba. Dostala viac, ako čakala. Naložili jej na tanier tri naberačky krupice. Pri stole sa stretla s Nathanom a spoločne si vychutnávali teplé raňajky. Suzie sa však nemohla vyhnúť bezprostrednému stretu s Valerie. Vošla do kuchyne. Valerie vedela o koho ide, no Suzie si akosi nedokázala spočiatku vyjasniť, kto je žena upierajúca na ňu zrak. Alebo iba nedokázala vyjadriť svoj pocit ničím iným, iba mlčaním. Valerie považovala dievčatko iba za vidinu, no s pár sekundovým opozdením si obe uvedomili, čo jedna pre druhú znamenjú. Valerie nechala na stole svoj tanier a bez ostychu sa rozbehla oproti Suzie. Zovrela ju v náručí a v okamihu mala pocit naplnenia. Radosti. V tej chvíli bola odhodlaná ku všetkému. Svoje drobné dievčatko opäť držala v náručí a nehodlala ho nikdy opustiť.

Bola to ona. Valerie. Suziným malým telom prešlo milión motýľov a od potešenia, čo vidí sa jej úsmev pohral s perami. Prvé chvíle v jej náručí považovala za čosi, čo sa nedeje. Nevedela sa sústrediť na ten silný stisk. Bolo vôbec možné takéto niečo? Pýtala sa sama seba zmätená, no potešená. Žena, ktorá jej mysli nedala za posledných trinásť mesiacov pokoj ani na jedinú sekundu, ju zrazu stískala v príjemnom objatí. Od samého šťastia sa rozplakala. Valerie jej malé guľaté slzy zotrela dlaňou a sama pár vyronila. Vnorila hlavu do jej dlhých plavých vlasov a privrela oči. Taká spokojná a naplnená nebola už neskutočne dlho. Nepremýšľala nad ničím, len nad tým útlym stvorením v jej náručí. Stále sa na ňu pozerala, aby sa presvedčila, že sa jej to nesníva. Po pár minútach dojemného privítania, Valerie zoznámila svoju Suzie s Nathanom. Bol rovnako užasnutý, ako Valerie, keď ju s rovnakým nadšením objímal.

„Tak ťa konečne spoznávam, mladá slečna,“ povedal jej a neskrýval radosť. Z jednej strany kvôli Suzie a z druhej strany kvôli Valerie. Tušil, že to budú jediné osoby, ktoré na svete má a bude mať.

„Aj ja ťa rada spoznávam,“ ticho zašepkala a doširoka sa usmiala.

„Moja princezná,“ dodala Valerie pevne ju stískajúc v náručí. Suzie tesne pritisnutá k Valerie, hrdo zoznamovala všetkých svojich kamarátov s jej najmilšou druhou mamičkou. Shina bola nadšená. Rozprávala im o svojej dlhej a nie vždy príjemnej ceste. Rozprávala im o svojich pocitoch a o slzách, ktoré vyronila kvôli Suzie. Nathan ju počúval s rovnakým nadšením, ako ostatných sedem detí. Rehoľné sestry stáli vo dverách a tvárili sa, že nepočúvajú, no pritom horeli zvedavosťou, čo sa ďaleko za múrmi kláštora dialo. Matka predstavená bola smutnejšia, ako pred ich príchodom, pretože vedela, že po tomto milom nájdení, Suzie z kláštora určite odíde. Nič si nepriala viac, ako to, aby ostala s ňou. Jej obľúbená Suzie.

Po dlhých rozpravách o Valeriných príhodách sa všetci pozde v noci rozhodli ísť do postele. Valerie samozrejme so Suzie a s Nathanom. Ten spal síce na zemi, no vôbec mu to nevadilo. Bol spokojný a šťastný už len z myšlienky, že jeho Valerie našla to, čo tak veľmi dlho chcela. Lebo čo chcela Valerie, to si prial aj on. A ona bola naozaj najšťastnejšia. V náručí držala svoje druhé ja a vedela, že ich už nikto nikdy nerozdelí. Držala ju pevne, no nie tak, aby to bolo nepríjemné. Pozerala na zem do Nathanových očí poznačených tmavou miestnosťou, ktorú osvetľoval iba úzky mesiac v tvare písmena C a pekné jasné nebo plné hviezd. Plné hviezd, ktoré videla aj v jeho očiach. Usmiala sa na neho, rozhodnutá povedať mu všetko, čo k nemu cíti. Do rána je však ešte dlhá doba a vedela, že to, čo teraz považuje za správne, zajtra tak nebude. Len ležala, sledovala ho a pomaly zaspávala. On spať nedokázal. Jej pohľad mu zmenil pohľad na spánok. Načo spať, keď sa môžem pozerať na jej dokonalosť? Pýtal sa sám seba a hlavu si podoprel vtedy, keď ona posledný krát prižmúrila oči. Priblížil sa k posteli a prizeral sa dvom dievčatám, ktoré sa stali súčasťou jeho života. Chtiac, či nechtiac sa stal ich otrokom, ich pánom, ich milovníkom. Bol odhodlaný spraviť pre nich všetko, čo budú chcieť a potrebovať. Naraz chcel a veril v pokojný život niekde na okraji mesta, kde vojna už nikdy nepríde. Chcel a bol rozhodnutý povedať Valerie čo k nej cíti a byť už navždy s ňou. Vedel však, že zajtra ráno, toho nebude schopný a všetky plány a sny, ktoré mu práve behali v mysli sa skôr nesplnia, ako splnia. Úsmev mu zmrzol na tvári a tá jeho hrdosť, ktorá by nezniesla odmietnutie radšej ďalej mlčala sama v sebe. Uzavretá a tichá. Vrátil sa na matrac trocha ďalej od postele a zaspal. S nepríjemným, no o to silnejším pocitom zbabelosti a lásky.