14.

Ráno sa obaja uspokojení po dobrom spánku zobudili do veľmi chladného rána. Všade okolo chaty sa rozprestierala hrubá biela snehová prikrývka. Nathan bol hore prvý a priniesol drevo do krbu. Sledoval Valerine pokojné snívanie a čím ďalej, tým viac si uvedomoval, akú veľkú lásku k nej cíti. Nebol si ale istý, či rovnakú náklonnosť cíti aj ona k nemu a opýtať sa bál. Mlčal a nehodlal sa jej o čomkoľvek zmieniť. Len sedel v tureckom sede a díval sa na jej pomaly a pokojne dvíhajúce sa telo pri každom nádychu. Dokázal by sedieť celé hodiny a nezamestnávať sa ničím iným, no Valerin spánok nebol večný. Zívnutím sa prebudila a natiahla sa. Prvé čo uvidela, bol pohľad jej najmilšieho. Nemo na ňu pozeral neurčitým pohľadom.

„Dobré ráno,“ povedala ešte zaspatým hlasom.

„Dobré aj tebe,“ odpovedal o čosi prebratejšie Nathan.

„Po dlhej dobe nám obom dobre padol zaslúžený oddych,“ skonštatovala a držala ruku na zle zrastajúcom sa rebre.
„Stále ťa to bolí?“ starostlivo sa zaujímal Nathan.

„Po tomto výdatnom spánku, je to neporovnateľné so včerajšou bolesťou. Dúfam že čoskoro budem fit, aby som mohla ísť hľadať moju malú,“ jemne pokrčila pery do úsmevu pri pomyslení na Suzie.

Zvyšok dňa sa niesol v kľudnej nálade. Chladnička a skrine boli plné jedla, tak ani nehladovali. Obaja mali pocit, že sa na nich konečne usmialo šťastie. Celý deň strávili rozprávaním a vzájomným spoznávaním. Nathan jej porozprával všetky príhody z detstva a obaja sa cítili, akoby boli o minimálne dvesto rokov v minulosti. Televízia nefungovala, rádio nechytalo žiaden signál a všetky spotrebiče rezignovali po prvom spustení. Moderná doba a technický pokrok priniesli tak veľa spôsobov a možností ako zabiť voľný čas a pritom vo vojne, ktorá je rovnaká teraz, bola rovnaká pred dvesto rokmi a bude rovnaká aj o ďalších pár storočí, všetko skolabovalo. Technika nefunguje a nič, čo kedysi bývalo samozrejmosťou, teraz nie je prístupné. Malé deti, ktoré sa odvracali jedno od druhého chrbtom s mobilom v ruke, pretože boli lenivé prehodiť čo i len slova, sú teraz nútené držať pri sebe. Neexistuje virtuálna komunikácia. Každý sa spolieha sám na seba. Nikto nepotrebuje notebooky, mobily, DVD- prehrávače, MP3 prehrávače, či herné konzoly. Každý sa sústredí na to, ako prežiť. Luxus, v ktorom sa nejedno malé dieťa nechalo rozmaznávať, je teraz tabu.  Človek človeka pozná iba vtedy, keď sa jedná o jeho prosperitu. Je na čase uvedomiť si vážnosť svojich rozhodnutí a zamerať sa na dôležitejšie veci. Na žitie.

Suzie už dlhé zimné dni pripadali ako večnosť. Dennodenne sa neúnavne venovala svojmu štúdiu, no pohľad z okna bol už príliš rovnaký. Stále sneh, stále chlad, stále mrazom poozdobované okná. Čím viac sa snehu hromadilo, tým viac bolo práce. Nevyhla sa jej ani Suzie. Každý deň deti zametali dvor od hrubej snehovej prikrývky. Väčšina pomáhať odmietala. Už ani ich nebavila namáhavá práca s ťažkým snehom. Rehoľné sestry boli zúfalé, pretože nátlak siedmych unudených detí, bol príliš veľké sústo  aj pre nich. Suzie sa snažila pomáhať koľko len mohla, no to bolo málo. Z tváre sa jej vytrácal úsmev a čím ďalej, tým menšiu mala chuť do zložitej práce. Nebavilo ju pozerať sa cez zarosené okno na ulicu, kde sa neustále premávali autá s vojakmi. Nebavilo ju tráviť hodiny upratovaním prebytočného snehu. Nebavila ju táto rutina. Chcela už niečo iné. Čakala na zázrak. Čakala a neprestajne verila vo Valerie.

Nathan spolu s Valerie ostali na chate ešte niekoľko dní. Zohrievali sa. Zberali energiu na ďalšiu cestu. Valerie sa veľmi polepšilo. Zlomenina ju stále trápila, no už podstatne menej. Chladné počasie neustupovalo, ba sa stupňovalo. Vonku mrzlo čoraz viac a oboch ovládal strach z toho, čo ich na ťažkej ceste čaká. Boli si vedomí, že kdekoľvek môžu stretnúť vojakov a tak ľahko prísť o život, no obaja boli presvedčení, že tomu chcú spolu čeliť. Valerine sny sa stali aj Nathanovými a so všetkým odhodlaním prijímal výzvy, ktoré ho s ňou spájali.  Hnala ho vpred myšlienka, že raz možno zaujme jej pozornosť a bude schopná ho vnímať aj inak, ako kamaráta. Ona ho už tak však brala, iba on to nevedel. Za každým tajuplným pohľadom, či úsmevom sa skrývala jej nevinná láska k nemu. Nechápal reči jej očí, teda nerozumel ani jej citom. Nesnažila sa ho opantávať zvodnými a koketnými pohľadmi, ako to všetky ostatné ženy v minulosti na Nathana skúšali. Bola iná. Svoje pocity prejavovala tým najneočakávanejším spôsobom. Nijako. Bola uzavretá sama v sebe, spútaná nevýslovnou láskou a obdivom k človeku, ktorý bol zaškatuľkovaný, ako nepriateľ jej národa. Nepovažovala sa za vlastenca a nebila sa s hrdosťou do pŕs za svoj národ, no Nathan bol pre ňu niečo, na čo nikdy v živote nedosiahne. Považovala ho za omnoho inteligentnejšieho a vyspelejšieho. Brala ho ako autoritu. Ako syna armádneho veliteľa, ktorého sa tak veľmi bála. Považovala ho za čosi viac, než v skutočnosti bol. Nemohla a nechcela si pripustiť, že jej srdce ovládol práve tento muž, no každým dňom, hodinou či minútou sa presviedčala o tom, že mu nedokáže odolať. Strávila s ním dni a noci. Poznala jeho detstvo, dospievanie, dokonca jeho rodičov. Bola ochotná pripustiť, že sa za krátky čas stal súčasťou jej života. Rovnako, ako sa ňou stala Suzie, pred takmer štyrmi rokmi.

Nathan ticho sedel v tmavom rohu izby na posteli, rukami si zvieral kolená a premýšľal. Neprehovoril na Valerie. Premáhala ho akási hanblivosť. Cítil sa ako malý zamilovaný školáčik. Avšak na ťahanie dievčaťa za vlasy, bolo už pozde. Premýšľal, a ani nevedel o čom. Predmetom myšlienkových spletí bola Valerie, no nevedel sa sústrediť ani na jednu konkrétnu myšlienku. Sedel len 3 metre od nej, nenápadne sledoval každý  jej pohyb, no prekonať a povedať jej čo cíti sa nedokázal. Stále stroskotal pri predstave, ako by sa cítil, keby mu Valerie neodpovedala tak, ako by chcel on. Bol príliš hrdý na to, aby dokázal čeliť potupe a odmietnutiu. Valerie však vedela, že keby sa k čomukoľvek odhodlal, neodmietla by ho. Podobné myšlienkové pochody sa premávali aj v jej hlave. Považovala za neprípustné, aby ona vyznávala mužovi lásku. V podstate ani nevedela, ako na to. Vzťah nikdy nemala. Stále bola zaneprázdnená milou činnosťou- staraním sa o Suzie. Nechcela a nepotrebovala vo svojom živote muža a pred začiatkom vojny a pri jej negatívnom pohľade, by si nebola ani pomyslela, že na takom škaredom mieste, ako je vojna, nájde niekoho pre ňu tak dôležitého. Chcela, aj nechcela sa tomu brániť. Chcela všetok svoj čas venovať hľadaniu Suzie, no ten muž ležiaci na posteli oproti nej, jej všetky plány maril. Suzie bola prioritou číslo jedna. Neodpustila by si, keby na ňu čo i len jednu hodinu nepomyslela, no obviňovala sa, že jej rozum zaneprázdňuje aj ktosi iný. Hnevala sa sama na seba a tvár sa jej pritom mračila. Nathan si myslel, že je to kvôli jeho priamym pohľadom, no skutočnú pravdu nedokázal vyčítať z jej nahnevaných očí. Či chcel, alebo nie, musel uhnúť pohľadom. Nevydržal sa pozerať do tak zamračenej tváre. Premýšľal. A premýšľal viac ako obvykle, nad príčinou jej hnevu a sám sa trápil a týral tichom, ktoré vládlo všade okolo neho.

„Nie si hladná?“ nevydržal a bezpredmetne prerušil ich mlčanie.

„Myslím, že nie Nathan,“ skrátka odpovedala Valerie a ďalej sa venovala svojmu premýšľaniu. Nathan sa však nevzdal a v pokuse o rozhovor pokračoval.

„Nechceš sa ísť niekam prejsť?“

„Je zima a od zajtra sa podľa mňa poprechádzam dosť,“ trocha nevrlo a otrávene mu znova uštedrila nepríjemnú odpoveď. Vedel, že sa opýtal úplnú hlúposť, no nevedel prísť na nič rozumnejšie ako na návrh na prechádzku. Sklonil teda hlavu a ľahol si na posteľ, chrbtom k Valerie, s úmyslom oddýchnuť si. Neurazil sa, iba sa cítil ponížený. Na nevrlé správanie totiž nebol zvyknutý.

Valerie ho však nenechala v pomykove a priľahla si k nemu na posteľ. Úplne bez slova. Bez akéhokoľvek zaváhania sa Nathan otočil tvárou k nej. Dýchali rovnaký vzduch a rozdiel medzi nimi sa dal porátať v centimetroch na jednej ruke. Privinul si jej útle telo k sebe a ona sa úplne stratila v jeho objatí. Bola by za takto prežitý zvyšok života dala všetko na svete. Nepremýšľala. Vznášala sa vďaka motýľom v celom jej tele. Líca jej pokreslili rumence hanblivosti. Bola taká nevinná...

Nathan stratil reč aj tep. Nedokázal uveriť do akej bezprostrednej blízkosti Valerie sa dostal. Objímal ju a dlane, ktorými ju držal okolo  pása mal úplne spotené. Racionálne premýšľanie odložil bokom a riadil sa tým jediným, čo fungovalo a bilo pre Valerie. Bozk. Dotkol sa jej mäkkých pier ľahko ako pierko a trocha silnejšie si ju privinul k telu. Obdivoval dokonalosť jej pier tými svojimi a premeriaval si každú časť jej tela.

Opantaný myšlienkou na Valerie a rozospatý, si však po pár hodinách spánku uvedomil, že to bol len sen a žena po ktorej tak bezvýhradne túžil, stále sedela na vedľajšej posteli za jeho chrbtom.