20.

Leto vrcholilo a nikde na okolo neboli už dlhé týždne žiadne stopy po vojne. Všetko sa vracalo do normálu. Autá, ktoré po ceste prechádzali, boli iba osobné a jediný hluk, ktorý existoval, bola detská radosť prejavovaná krikom a smiechom. Za domom, kde nikto nič z cesty nemohol vidieť, nafúkol pán Valsinar spolu s Nathanom pre deti veľký bazén, aby horúce letné dni mali o čosi radostnejšie. Valerie medzi časom prebrala úlohu gazdinej. Starala sa o chod domácnosti, o jedlo, o poriadok, no o výchove detí nemohla ani rozmýšľať. Každá jej prosba vychovávať deti, bola bez debaty zmietnutá zo stola. Stretávať sa s nimi ale mohla. Vzťah detí k nej sa vylepšil vďaka Suzie. S radosťou si vychutnávala teplé letné dni za domom v bazéne z deťmi pri hrách a zábave. Nathan nemohol byť šťastnejší. Spokojnosť mu priam vyžarovala z usmiatej tváre. Každý deň prerozprával minimálne hodinu s Valerie a videl na vlastné oči, ako sa jej stav výrazne zlepšil. Negatívne myšlienky vyhodila z hlavy, aj keď je svedomie jej nedalo pokoj a sem tam sa v noci prebudila na rovnaký strach naháňajúci a dych berúci sen s Nathanom. On bol vak stále pri nej. Stále ju podporoval a zlepšoval jej náladu. Ani na chvíľu sa počas všetkých tých dlhých dní nevzdialil na viac ako desať metrov. Od neobvyklých letmých dotykov to prerástlo k nežným objatiam a spontánnemu držaniu rúk kedykoľvek počas dňa. Jeden druhému dôverovali najviac a okrem lásky, ktorá nimi lomcovala, bol ich vzťah dôležitejší. Boli si navzájom súrodencami, rodičmi aj priateľmi. Rozhodnutí jeden pre druhého urobiť kedykoľvek a čokoľvek za akýchkoľvek okolností. Ani jeden z nich to nepovedal nahlas a neprejavili to ani pred ostatnými, no ich pomaly sa vyvíjajúci  vzťah začínal naberať rýchly spád. Delili sa o maličkosti, chodili spolu všade a v noci zdieľali už dlhší čas rovnakú posteľ. Aj nezainteresovaným osobám došlo, že medzi nimi je viac než priateľstvo. A mohli to riešiť. Mohli sa o tom rozprávať. Mali obrovské množstvo času na špekulácie a domnienky. Nikto sa nemusel zrazu zaujímať o strach o svoj život. Nikto nemusel riešiť, kam sa pred kým schovať. Začínal to byť dokonalý život v dokonalej spoločnosti. Už ani príroda okolo nevyzerala byť poznačená vojnou. Znova začínali ožívať rádiové stanice a televízne kanály vysielali základné správy z Británie. Podľa reportérov bol na tom najhoršie sever. Vojaci prechádzali krajinou ako mor a ničili, pustošili všetko, čo im prišlo pod ruku. Nikto si nedokázal vysvetliť, ako môže byť niekto tak sebecký a pripraviť o zázemie, o domov a vo väčšine prípadov aj o život, celkom nevinných obyčajných ľudí, pokojne žijúcich vo svojich príbytkoch. Nikto by nebol čakal, že po roku už po vojne nebude ani chýru. Keď si Valerie spomenie na svoje pôsobiská, na svoje skúsenosti a nepríjemné zážitky, túži stále plakať. Nikoho nepoznala a každého si pamätala, akoby bol jej blízky. Stále, keď mala čistú myseľ si spomenula na každú tvár, ktorú videla. Na každú tvár a na každé oči, ktorým privierala ťažké viečka poznačené smrťou. Nechcela to späť. Chcela iba vedieť, čo je zo všetkými, ktorí prežili. Kde sú? Či prežili. Jeden z vojakov, ktorých ošetrovala, proti nej zodvihol zbraň s úmyslom zabiť ju. Nebol by sa zľutoval a doráňané ruky, ktoré ošetrovala a o ktorých zlomeniny sa starala, by boli stlačili spúšť. Zachránil ju. Nathan, ktorému aj ona neraz pomohla z najhoršieho. A najdôležitejšou vecou, ktorú pre neho urobila bola, že mu pomohla nájsť samého seba a podstatu jeho ja. Zhodil uniformu a spolu s vlajkou jeho vlasti ju hodil do ohňa. Neľutoval to. Myslel na svoju rodinu a neraz sa pristihol pri slzách, keď myslel na svoj domov, no zakaždým sa pozbieral na nohy a šiel za svojím snom, ktorý stál zavše len pár krokov od neho.

„Ideš prosím ťa do obchodu? Zabudla som kúpiť cukor,“ poprosila Valerie Nathana predtým ako chcela napiecť palacinky. Neváhal, aj keď dovtedy nikdy v obchode nebol.

„Idem,“ odpovedal a v okamihu opustil dom. Obchod sa nachádzal neďaleko a preto mu cesta netrvala dlho. Nerátal však s tým, že malichernosť, ako je neanglický prízvuk, vyvolá v predavačovi taký amok. Nathan nebol Angličan a každý to spoznal. Nielen že nedostal cukor, no odišiel z obchodu po štyroch. Partia štyroch na mol opitých mužov mu dopomohli k odreninám po celom tele. Naspäť prišiel hlučne tlmočiac sa popri stene do kuchyne, zatiaľ čo mu krv stekala z mnohých rozseknutých rán na tvári. Valerie sa zhrozila a sama takmer odpadla od strachu. Avšak naučená pracovať v najbrutálnejších podmienkach si zachovala chladnú hlavu a aj keď bola ovládaná zvedavosťou a strachom, ošetrila mu nadobudnuté rany. Keď sa po chvíli spamätal, jediné čo potreboval, bola ona. Objal ju bez zbytočných komentárov a zotrval v jej náručí až dovtedy, kým ho poprosila, aby jej všetko vysvetlil. Sedel na stoličke zhrbený a ubolený, pozeral jej do očí a začal:

„Som cudzinec, ktorého národ zničil vašu krajinu. Nikdy sa tu neusadím. Nemôžem ísť ani do obchodu. Ja...,“ urobil dlhú a výraznú prestávku, akoby tým chcel niečo nepriamo naznačiť. No po chvíli odmlky opäť pokračoval.

„Mal by som odísť Valerie,“ povedal, alebo skôr zaplakal Nathan. Nechcel, no dal najavo svoje puto k Valerie. V tej danej chvíli si ani on sám nevedel predstaviť, ako by od nej odišiel. Ako by mohol kľudne žiť, keby nemal istotu, že je v bezpečí. Avšak neopúšťal sa dlho, aby ho Valerie nemusela ľutovať. Bol si istý svojou silou a hrdosťou a svoje pocity si radšej nechával pre seba. Strach o Valerie bol však silnejší. Nedokázal si ani na chvíľu predstaviť byť bez nej.

„Si blázon?!“ výrazne zvýšila hlas Valerie a tým ho vytrhla z negatívnych myšlienok o budúcnosti.

„Ty nikam nepôjdeš, aspoň bezo mňa nie,“ dokončila značne nahnevaná. Nathan v nej nechcel vyvolať negatívne pocity, no uvedomoval si, že svojou prítomnosťou na ňu a na celý dom pritiahne iba zbytočnú pozornosť a mnoho vecí to skomplikuje.

„Nie je výhodou mať doma človeka s dresom nepriateľa,“ skonštatoval a sklonil hlavu.
„Ak chceš ochrániť mňa aj všetkých ostatných, tak jedine som mnou. Nedovolím, aby si niekam šiel sám,“ hrdo a rozvážne vyhlásila Valerie a postavila sa do pozoru, akoby sa hlásila do vojenskej služby.

„Ak niekam pôjdem, ty nepôjdeš Valerie!“ zahlásil prísne Nathan a Valerie sa a malú chvíľu ocitla v rozpakoch, pretože nevedela ako to myslí. Sklonila hlavu a pokúšala sa prísť na to, prečo ju Nathan so sebou nechce. V rýchlosti prijala túto informáciu ako fakt, že o ňu, ako o ženu nemá záujem. Bez slova odkráčala z miestnosti značne urazená a ponížená, aj keď v skutočnosti nemala byť prečo. Jediné, čo Nathan chcel, je ochrániť všetkých v dome. Bol dosť inteligentný na to, aby vedel, že keď tie štyri psi vytriezvejú, okamžite rozhlásia všade do okolia, že sa v tomto dome nachádza nepriateľ. Nechcel si ani predstaviť, čo za opletačky a problémy by z toho ešte mohli byť.

Valerie sedela na parapete a veľkým oknom sledovala jasnú nočnú oblohu. Bola rada, že Nathan ešte nie je v izbe. Hanbila sa a bála, čo si o nej vôbec myslí. Mala pochybnosti o všetkom čo mali spoločné a nežné objatia a teplé dotyky rúk považovala len za hru. Neprávom sa cítila oklamaná. Nathan však pozbieral odvahu a vošiel k nej do izby.

„Nemyslel som to tak, ako si to pochopila,“ začal potichu šepkať do tmy. V izbe vládlo hrobové ticho.

„Chcem ťa ochrániť. Ako to môžem urobiť, keď som tvoj nepriateľ?“ položil jej rečnícku otázku, na ktorú nečakal odpoveď, no ona odpovedala.

„Nie si môj nepriateľ. Nikdy si nebol. Dal si mi sveter, keď som ho potrebovala a bola mi zima. Pomohol si mi utiecť. Nie si a nikdy si nebol mojim nepriateľom,“ priznala a obrátila sa k nemu tvárou, aj keď mu do nej nevidela. Podišiel bližšie a chytil ju za ruky.

„Mám silnú potrebu chrániť ťa. Nemôžem dovoliť, aby ťa niekto našiel so mnou,“ obraňoval sa a kládol medzi nich neviditeľnú bariéru. Pustila mu ruky a oni ako bez života padli k telu. Znova sa otočila k oknu a po líci jej stekala nepatrná slza. Nezavzlykala. Nechcela, aby vedel, že plače kvôli nemu. Sadol si na posteľ a zhlboka sa nadýchol.

„Som zbabelec a sebec. Mesiace v sebe schovávam pocity najväčšej a najúprimnejšej lásky k tebe. Nechcem ťa stratiť. Nechcem prísť aj o nádej, že si v poriadku,“ odhodlal sa a prekonal svoje ego. Prelomil ľady vo svojom vnútri a od hanby mu horela červená tvár. Cítil sa ako prváčik v škole.

Valerie sa plná prekvapenia otočila smerom k Nathanovi, ktorý sa vnáral do temnôt svojich dlaní, len aby nemusel okúsiť hanbu a odmietnutie, ktorého sa bál. Pristúpila k nemu bližšie a každý zreteľnejší zvuk jej krokov mu dodávali viac a viac nádeje, že odpoveď nebude negatívna. Tvár však z dlaní vynoril, až keď bola Valerie úplne blízko. Nezmohla sa na slová. Odpoveďou sa mu stali slzy, ktoré jej stekali po lícach a jemná dlaň, ktorá mu hladila doráňanú tvár. Nijaká situácia nebola tak úžasná, ako tá v ten večer a v tú hodinu. Nikomu z nich sa nechcelo zbytočne premýšľať. Obaja zrazu pochopili, čo navzájom pre seba znamenajú. Opreli si čelo o čelo a vychutnávali si moment absolútneho pokoja. Nathan zodvihol hlavu a zapozeral sa aj cez tmu na svoju lásku.

„Ľúbim ťa,“ ticho pošepol, no pritom tak hlasno, že tichá melódia jeho úprimného vyznania sa niesla celou miestnosťou. Alebo to Valerie len tak pripadalo, keď hľadala v tme lesk jeho mokrých očí. Hľadali seba, svoje oči, no jediné čo v tej chvíli našli, bol tichý ľahký bozk a v ňom čistú mladú nevinnú lásku.