19.

Suzine nočné mory pominuli, no vo Valeriných snoch sa objavovali čoraz častejšie a čoraz živšie. Každú noc sa jej sníval rovnaký sen. Kľačala uprostred davu ľudí. Nevedela čo sú to za ľudia, ani prečo tam stále stoja. Videla seba kľačiac pri Nathanovom prestrelenom tele. Slzy sa jej valili na jeho zakrvavený fľak na bruchu a kričala. Kričala a prosila o pomoc, no nikto ju nepočul. Každý sa radoval a jasal, kričal a tešil sa. Nevedela prečo. Videla iba jeho a seba a počula zvuky. Každú noc v priebehu dvoch týždňov sa budila a chodila sa do Nathanovej izby skontrolovať, či je v poriadku. Kiežby vedel, čo k nemu cíti. Kiežby sa odhodlala mu to povedať. Každú noc po nepeknom sne pri pohľade na pokojne spiaceho Nathana sa vracala spokojná do svojej postele a do rána sa modlila za zdravie jeho a všetkých v dome. Známky únavy a nepokojného spánku na nej zanechali badateľné znaky. Výrazné kruhy pod očami dokázala každé ráno zakryť mejkapom, no zničený výraz pri jej zamyslených myšlienkach Nathana privádzal do vnútorného napätia. Každý deň, keď ju videl takú utrápenú, sa jej mohol opýtať na dôvod jej nepokoja. No neurobil to.

Valerie si vzala do starostlivosti všetky deti a venovala sa im ako učiteľka, tak aj ako vychovávateľka. Učila ich to, čo vojna naučila ju. Byť ostražitý, v každom prípade opatrný a vždy pripravený na nečakaný útok. Vychovávala z nich uvedomelých mladých ľudí. Nevedela si ani predstaviť, ako dlho vojna ešte potrvá, preto považovala za povinnosť vychovať ich k pozornosti a opatrnosti. Nie však k strachu. Každý deň ich učila, ako sa nebáť a ako si ísť za svojim cieľom aj napriek nepriaznivej dobe. Učila ich k základným znalostiam zo základnej školy a pri ich každodennom pokroku vedela, že onedlho zo všetkých tých siedmych detí budú inteligentní mladí ľudia.

Deti to však brali inak. Aj keď ich po tom, čo videli nelákala hra, neustála výchova k poznaniu vojny ich nebavila. Považovali to za povinnosť vzdelávať sa, no sedem- osem ročné deti nefascinoval svet neprávosti a zloby. Každý deň dookola počúvať Valerie, permanentne so slzami v očiach, hovoriacu o nespravodlivosti, o boji, o smrti, toho sa deti pomaly začínali báť, skôr než by si z toho mali vziať príklad k poznaniu. Nijaké z tých malých, meter päťdesiat vysokých detí, okrem Suzie, našťastie nemalo možnosť okúsiť horkú chuť vojny, no Valerie a jej čierne myšlienky a nepríjemné sny doháňali priam k šialenstvu. Po dlhých dňoch uzavretá v dome, ale aj sama v sebe začínala podliehať paranoji. Šírila jej pesimizmus aj medzi deti a tým čoraz menej pútala ich pozornosť pri výuke.

„Valerie, čo to s tebou je?“ opýtal sa vydesene pán Valsinar hneď po tom, ako jedno malé dievčatko prišlo s plačom k nemu do izby obviňujúc Valerie z nevhodnej výučby. Bolo to s ňou čoraz horšie a neuvedomovala si to ona, no všetci okolo nej. Na otázku neodpovedala, iba potichu vstala a odkráčala do svojej izby, aby sa mohla znova pokojne vyplakať. Neničila ju samotná vojna. Ničili ju jej neustále pretrvávajúce pesimistické myšlienky o Nathanovi. To, čo by odporúčala sebe, vnucovala malým nezrelým deťom, ktorým takto detailné opisy jej skúseností z vojny, iba ubližovali. Upadala do čoraz väčšej psychózy a neodškriepiteľne potrebovala pomoc.

Nathana jej stav ničil, no nevedel čo sa jej odohráva v mysli. Celú noc nespal a túžil aspoň po krátkom rozhovore s ňou. A odhodlal sa. Vošiel k nej do izby, no vydesil sa z toho, čo videl. Sedela. Sedela a pozerala sa do okna. Kývala sa dopredu a dozadu, ako psychiatrickí pacienti, a nariekala. Pripadal si ako v zlom horore. Celú izbu pokrývala tma, iba malý svit mesiaca vytváral obrys jej postavy. Podišiel k nej, aj keď mal značný strach. Chytil ju za plece a zrazu, akoby všetko pominulo. Mal pocit, akoby z nej všetku zlú energiu vysával. Otočila sa k nemu a objala ho. Rozplakala sa s veľkým nárekom. Po pár minútach plaču na ramene človeka, ktorého najviac potrebovala sa upokojila a sadla si spolu s ním na posteľ. Rozprávala. A rozprávala do rána. A on s ňou ostal. Počúval ju so záujmom a s potešením, že jej to pomôže. Potrebovala všetko zlé zo seba dostať von. O zlom sne mu však nepovedala. Ale mala. To jediné jej spôsobovalo strach so spánku. Bála sa v noci zažmúriť oka, aby sa nemusela uprostred noci zobudiť so strachom v celom tele a preto len sedela na parapete okna a počítala hviezdy. Od tej noci, k nej Nathan chodil stále. Každý večer tak, ako ona chodila čakať jeho za ošetrovňu. Bol tam a bol tam pre ňu. Odhodlaný spraviť čokoľvek, čo ju spraví šťastnou. Neočakával a nechcel od nej nič. Nepreciťoval tak ani lásku k nej. Iba tam chcel byť pre ňu a dostať ju z toho. A podarilo sa mu to. Spočiatku, prvé noci boli aj pre neho extrémne zložité, pretože spával sotva dve hodiny, aj to počas dňa, pretože celé noci trávil s ňou. Valerie dištancovali od detí, pretože vyzerala, akoby vstala z hrobu. Bola uzavretá v izbe, akoby bola infikovaná smrteľnou chorobou. Ani to na ňu nevplývalo pozitívne. Celé hodiny trávila premýšľaním a nárekmi. No on tu bol stále pre ňu. Držal ju v náručí bez slova aj niekoľko hodín, bez pocitu znudenia, či nezáujmu. Naopak. Užíval si chvíle, keď ju držal v náručí, pretože vedel, že to nemusí byť navždy. Sedeli na posteli a ona sa mu otvárala čoraz viac. Stal sa jej najlepším priateľom, bratom, otcom a láskou v jednom okamihu. Neustále jej šepkal do ucha: „Ochránim ťa, ochránim ťa,“ a ona v to verila a po dlhej dobe bdenia, konečne zaspala v jeho bezpečnom náručí, pod jeho ochrannými anjelskými krídlami s vierou, že práve on je jej anjel strážny. Spala dlho. A on bol stále s ňou. Stále ju držal najsilnejšie a najtesnejšie ako vedel. Posieval bozkami jej čelo a vlasy, pohládzal jej chrbát. Bol jej. Iba jej. Jej otrok, jej pán, jej milovník.

Spala pokojne a dlho. Už zabudla na ten príjemný pocit, keď bol vankúš jej priateľom a prikrývka jej kamarátkou. Zabudla na ten pocit, zaspávať v objatí Nathana. Po celú noc spala kľudne  nerušene, bez zlých snov a nočných môr. A aj keď sa zobudila skôr, ako si to Nathan všimol, nechala sa obdarúvať množstvom bozkov. V domnienke, že Nathan nevie, že je hore sa k nemu ešte väčšmi pritisla a pokojne ležala so zatvorenými očami a s miernym úsmevom na tvári pokojná a spokojná, zmierená s tým, že pokoj nájde iba u neho. Už nepociťovala úzkosť a strach a uvedomovala si, akú traumu spôsobila deťom pri opisoch jej nepríjemných zážitkov a bola si vedomá, že si musí napraviť renomé.

Vstala a obliekla sa do novej kože. Poprosila Nathana, aby si preniesol veci a pomohla mu preniesť posteľ do jej izby. Rozhodne vykročila o chodbe, no reakcia detí nebola taká, akú čakala. Počas jej neprítomnosti prebrali jej výučbu rehoľné sestry, ktoré si deti značne obľúbili. Suzie jediná prišla k Valerie so záujmom o to, čo sa jej stalo. Ostatné deti sa na ňu pozerali bez záujmu a bez vôle s ňou ďalej spolupracovať. Po rozhovore s pánom Valsinarom, Valerie pochopila, že už medzi deťmi nie je žiadaná a bude lepšie, ak si nájde iné záujmy. Poznačená vlastným osudom, vyšla z pracovne smutná a skleslá. Suzie bola jej jediným prianím za celých trinásť mesiacov a teraz sa s ňou nemá stretávať? Obetovala príliš veľa, aby sa toho vzdala.

„Prepáč mi to,“ povedala malej Suzie, kým jej sedela na kolenách.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ opýtalo sa na oplátku dievčatko. Ono nepovažovalo konanie Valerie za nesprávne. Aj ona toho trocha z pravej tváre vojny videla a pocítila na vlastnej koži, preto nepovažovala za chybu alebo zavinenie Valerine konanie.

„Nemala som sa správať tak sebecky. Myslela som iba na seba a na svoje problémy. Trápi ma veľmi veľa vecí. Tvoj otec. Ty. Osud nás všetkých...“

„Pst, prerušila ju Suzie s malým prštekom na jej perách, „nič si neurobila zle. Väčšina z tých detí nestihlo vidieť aká je vojna v skutočnosti. To čo si rozprávala ty, pre nich bolo ako hororové rozprávanie o niečom neskutočnom. Nevedia, že sa to skutočne stalo. Mysleli si, že si iba vymýšľaš, aby sa báli. Pokúšala som sa im to vysvetliť, no nie sú na ten fakt ešte pripravené.“

Valerie bola pokojnejšia, no stále nie úplne spokojná. Nechcela ich zmysly nabúrať tak, aby z nej mali strach. Podarilo sa jej niečo, čo si nepriala. Silno objala Suzie a pobozkala ju na čelo.

„Mám ťa rada maličká,“ povedala jej potichu.

„Ja teba tiež mami,“ odpovedala, vlepila jej veľkú pusu na líce a pomaly disciplinovane odkráčala k ostatným.

„Neskôr sa uvidíme,“ dodala ešte Valerie a s neopísateľným pocitom, ktorý v nej vyvolalo slovo mama, odišla k Nathanovi. Prekvapená a unesená z faktu, že pre Suzie plní úlohu jej vlastnej matky, Nathanovi rozprávala o všetkých jej pocitoch, ktoré sa v jej vnútri bili. Mala chuť plakať, skákať, kričať, bežať od samého nadšenia a plná lásky k malému stvoreniu menom Suzie Valsinarová.