18.

Ako obaja predpokladali, ráno v tomto prípade nebolo múdrejšie večera. Pri raňajkách sa venovali všetkému, len nie sebe navzájom. Valerie bola stále unesená prítomnosťou Suzie a Nathan sa rozprával s ostatnými deťmi. Vládla medzi nimi mŕtva komunikácia. Jeden na druhého neustále mysleli a kde- tu sa na seba navzájom pozerali, no k slovu nebol odhodlaný nikto. Akoby jeden o druhom vedeli, čo sa im obom noc predtým odohrávalo v mysliach. Valerie svoj záujem zakrývala úspešne. Tak, že Nathan nepobadal ani len malý záujem z jej strany. No on sám to zakryť nedokázal. Červeň mu prechádzala lícami pri každom postrehnutom pohľade, ktorý na neho uprela. Chcel, no nevedel sa ovládať. Dokázal všetko. Bol silný a inteligentný. Muž ako má byť, no s obrovskou hrdosťou, ktorou prichádzal o všetky, eventuálne pekné momenty s Valerie.

Suzie sa slovami ťažko popisoval pocit, ktorý ju ovládal. Vo Valerinom náručí sa znova cítila jedinečná. Zvyčajný rituál s učebnicami a písankami, na ten deň nechala tak a rozradostená sa rozhodla celý deň počúvať Valerine zážitky a skúsenosti. A bol to pekný plán, kým sa všetko naraz nepokazilo. Obrnené vozidlá s veľkým rámusom zaparkovali pred kláštorom a Valerie jej nepríjemné spomienky prinútili panikáriť. V okamihu našla Nathana a navrhla rýchly odchod z kláštora. Tušila, že prítomnosť vojakov neveští nič dobré. Rehoľné sestry spolu s matkou predstavenou pokojne sedeli v kuchyni, ničím neznepokojené, presvedčené, že keď sa doteraz nikto nepokúsil napadnúť kláštor, tak teraz sa takisto nič nestane. Valerina zlá predtucha bola však pravdivá. Hlučné búchanie a neustále zvonenie na zvonček kláštora, prinútil aj rehoľné sestry s matkou predstavenou k panike. V rýchlosti zbalili do tašiek jedlo a vyviedli všetkých zadným východom vonku, z areálu kláštora. Potichu a čo najrýchlejšie sa osem detí, Valerie s Nathanom a štyri pomocníčky Boha, plazili popri hrubom múre, čo najďalej od znova začínajúceho a nikdy nekončiaceho pekla. Suzine oči však pokropili slzy, keď pár metrov za sebou videla ležať jej najlepšiu priateľku, malú černošku Shinu. Zasiahla ju guľka vojaka, ktorý si ich všimol. Nemohla zastaviť. Nemohla svoju kamarátku odniesť preč. Museli ujsť a neobzerať sa za seba. Museli sa schovať pred tými zvieratami. Vojakov sa striasli až v lese. Nathan sa hnal k neobývanej chatrči uprostred lesa, ktorá kedysi slúžila ako poľovnícka chatka. Nahnal do nej dvanásť ľudí. Okrem Shiny si zlá, krutá a nespravodlivá vojna vzala aj matku predstavenú, ktorá sa pri telíčku malej černošky zastavila. Bez výčitiek tých krutých sebcov, prišli o život dve ženy. Najmladšia a najstaršia. Suzie sedela v rohu skrčená a zlomená s očami plnými sĺz. Valerie jej nevedela pomôcť. Tak, ako to nedokázala ani pred trinástimi mesiacmi, keď im bombardovali dom. Prišla k nej a vzala ju do náručia s domnienkou, že to teraz bude to jediné vhodné riešenie a liek na jej zlomené srdiečko. Suzie sa úplne maličká vnorila do Valerinho láskyplného náručia a neprestajne plakala. Premýšľala nad všetkým, čo s malou Shinou zažila. Nad tým, ako sa spoznali a čo všetko sa o sebe dozvedeli. Koľko pre ňu urobila a čo pre ňu riskovala. Mihnutím oka bola jej priateľka preč. Odišla. Sama a opustená. Možno za svojimi rodičmi. Spomienka na jej nevládne telo prevŕtané guľkou zo zbrane toho zvieraťa, čo si vraví človek, jej nedala pokoj. Keby bola zastala a šla za ňou. Keby bola niečo urobila. Keby bola vtedy s ňou. Neprestajný prúd sĺz nie a nie utíchnuť. Držala ju osoba, ktorá jej chýbala viac, ako rok a opustil ju človek, ktorý s ňou celý ten rok strávil. V jeden deň má všetko, na druhý príde o značnú súčasť jej života. Matka predstavená, ktorá ju tak milovala a tak dobrosrdečne sa o ňu starala, tu nie je. Nestihla sa jej za to všetko ani poďakovať. Kam má strčiť hlavu, aby na to nemyslela? Kam sa má schovať, aby pred tým ušla? Čo má spraviť, aby to všetko už prestalo? Chcela tak veľa? Malé sedemročné dievčatko, ktorého život už nikdy nebude rovnaký stále sedelo v rohu izby. Tak ticho. Tak smutne. V náručí ženy, ktorá by pre jej šťastie urobila čokoľvek, no nevedela ako.

Hodiny sa vliekli ako slimák na suchu. Nathan sa v strachu o životy dvanástich ľudí, neodvážil opustiť chatrč, aby na seba nepútali zbytočnú pozornosť. Čo mohol robiť? Sedel vedľa Valerie a pokúšal sa akýmkoľvek spôsobom upokojiť neprestajne plačúcu Suzie. Obaja boli pri nej a sústredili sa na  bolesť v jej srdci, no smrť dvoch osôb, jej najbližších bola pre ňu nezvládnuteľná situácia. Rehoľné sestry ich odchod takisto poznačil a ostatných šesť detí tiež neostali pokojné. Avšak, nedalo sa nič urobiť. Nervózny Nathan obhrýzajúc si nechty sedel pri svojich dievčatách a sledoval pri tom obraz za oknom. Nič sa nedialo a preto sa naraz rozhodol všetkých zmobilizovať k odchodu, aj keď ho stále ovládal strach. Nemal plán, teda netušil kam pôjdu, no sedieť a smútiť mu pripadalo zbytočné vo chvíli, keď sa vojna opäť vrátila. Väčšina zo strachu ísť odmietala. U detí to bolo pochopiteľné, no rehoľné sestry s jeho návrhom tiež nesúhlasili. Silná, no stále smutná Suzie sa pozviechala a s rukou v tej Valerinej a stála prvá pred dverami. No po Nathanovom objasnení, už všetci pochopili, čo bude pre nich najlepšie a ustráchaní sa postavili za Suzie. Opatrne a pomaly sa vzďaľovali od chatrče, no sledovali každý podozrivý jav okolo nich. Našťastie, nič sa nestalo. Asi po dvoch kilometroch cesty sa im podarilo nájsť vlakovú stanicu. Potešení a v o niečo pozitívnejšej nálade si chceli kúpiť lístky. Nemali však za čo. Nikto žiadne peniaze nemal. Vedeli, že sa odtiaľto potrebujú dostať čo najskôr, no rovnako rýchlo, ako sa úsmev dostal do ich tvárí, tak rýchlo z nich aj vymizol.

„Ja toto miesto poznám,“ povedala Suzie „sme predsa doma.“

Valerie sa rozhliadla dookola a pokúsila sa zdemolovanému prostrediu prirovnať pôvodný stav. Rýchlo sa rozbehla za roh, odkiaľ videla supermarket, pred ktorým žobrala starenka s vnučkou. Vrátila sa s úsmevom a objala Suzie.

„Sme doma,“ zopakovala jej.  Nikto však nechápal. Nerozumeli tomu, že pred trinástimi mesiacmi tu Valerie a Suzie žili. Všetci smelo vykročili známym smerom do veľkého domu Valsinarovcov.  Dom bol opravený. Žiadna stopa po streľbe, či znak, žeby bol niekedy poznačený vojakmi. Zjavne bol obývaný. Suzie ostala nemo stáť, keď videla na dvore zaparkované otcove auto. Nevedela, či sa má tešiť, alebo má byť nahnevaná, že sa ju nepokúsil nájsť. Zmätená, no odhodlaná vošla dnu. Všade bolo ticho a ona sa začínala báť, že tu jej otec predsa len nebude. Opatrne a pomaly prechádzala po chodbe, ktorú dôverne poznala a ku ktorej sa jej viazali predovšetkým spomienky na naháňačky s Valerie. Vošla cez kuchyňu až do obývačky, kde v kresle videla sedieť známeho človeka bez pravej ruky. Sedel takmer chrbtom k nej, no rozpoznala ho. Zabudla na hnev a výčitky a rozbehla sa k nemu, potešená, že ho vidí. Očividne prekvapený a vyvedený z miery neveriac svojim vlastným očiam sa postavil a privinul si svoju dcéru najsilnejšie, ako to jednou rukou dokázal. Jeho tvár bola jasne poznačená vojnou. Zjazvené líca jej spočiatku naháňali hrôzu, no s vedomým, že je to jej otec, sa mu najlepším možným spôsobom venovala. Do priestrannej obývacej miestnosti pozvala ostatných jedenásť ľudí. Valerie pána veľmi dobre poznala a okamžite mu vďaka nadobudnutým schopnostiam z ošetrovní, správne ošetrila zranenie po strate ruky. Nepýtala sa na príčinu jeho trápenia, no dokázala si predstaviť akým spôsobom k nemu prišiel. Podľa čerstvosti rany, Valerie pochopila, že sa to stalo len pred pár hodinami.

Večer už prišiel rýchlo a každé dieťa spolu s rehoľnými sestrami dostalo izbu, aby sa mohli pokojne vyspať. Valerie s Nathanom ostali hore, aby sa mohli porozprávať so Suzinym otcom. Navzájom sa oboznámili s ich osudmi za posledný rok. Pán Theodor Valsinar prišiel domov hneď večer v deň nástupu vojny a svoj dom si pomaly opravil do pôvodného stavu. Žil tam tak, že o tom nikto nevedel. K stretu s ľuďmi prichádzal iba keď hľadal potraviny a odtiaľ mu ostali aj nepríjemné jazvy z bitiek o jedlo. No v ten istý deň, keď vojaci opäť zaútočili na kláštor, zaútočili aj na túto oblasť. A stačil jeden dobre mierený výstrel vojaka obďaleč a ostal nevládne ležať na chodníku svojho domu, avšak bez ruky. Zasiahla ho zbraň, ktorú sám navrhol a skonštruoval, ešte ako hlavný riaditeľ firmy na ich výrobu. Extra silná a veľká, špeciálne rýchlo navrhnutá guľka, ktorá ho za okamih pripravila o ruku. Stálo ho to veľa vnútornej aj vonkajšej sily, pozbierať sa z chodníka a na zranenie si priložiť uterák na zastavenie krvácania. Valerie ho s obdivom počúvala a z očí sa jej od ľútosti valili prúdy sĺz. Smutná a poznačená osudom jej nadriadeného, sa po dlhom rozhovore odhodlala ísť spať. Uprostred zaspávania sa však prebudila na hlasný krik so Suzinej izby. So zatvorenými očami kričala do tmy a prevaľovala sa v posteli. Valerie si nedokázala a nechcela predstaviť, čo sa jej mohlo snívať, no vyslobodila ju z tej nočnej mory a Suzie opäť spočinula v jej náručí. Nie celkom upokojená a zmierená so svojim životom, no vo Valerinom náručí. Na mieste, kde jedine sa cítila bezpečne.