13.

Suzie stále sedávala na parapete okna a cez dlhé zimné večery si čítala jeden zo svojich prvých románov. Fascinovaná novou literatúrou, sa od knižiek takmer nepohla. Shina bola so svojou kamarátkou takmer stále, no detské hry a dvor plný snehu ju lákal viac, ako vzdelávanie. Suzie nepoľavila ani keď vídala svojich kamarátov pri veselej hre za oknom jej izby. Väčšinou sa iba pousmiala nad myšlienkou aké by to bolo, keby sa zabávala s nimi, no o pár chvíľ na to, sa už znova venovala svojmu štúdiu. Mala vedomosti štvrtáčky na základnej škole a čítala diela typické pre dospievajúcu mládež. Dokázala chápať súvislosti na úrovni dospievajúceho dievčaťa. Avšak ona to nevnímala. Považovala to za celkom prirodzené vzdelávanie. Matka predstavená však vedela, že ak to pôjde dlhšie takýmto tempom o pár rokov bude mať vedomosti prinajmenšom maturantky. Bola však medzi nimi stále tou najobľúbenejšou. Rada sa zdržiavala aj v kuchyni a vďačne pomáhala pani kuchárke s prípravou rôznych skromných jedál. Potravín ubúdalo, no dokázali to ustriehnuť. Každý sa stravoval tak, aby mal presne toľko, čo potrebuje. No nikto sa nesťažoval. Suzie vedela, že po zime bude musieť znova odísť, hľadať niečo na jedenie, no obávala sa, že tak ďaleko sa jej už ísť neoplatí, pretože keďže je tam život o poznanie pokojnejší, určite si odtiaľ veľa ľudí vzalo, veľa jedla a ak by aj niečo ostalo, riskovali by rôzne choroby, kvôli dátumu spotreby. Snažila sa negatívne myšlienky vypustiť a venovať sa predovšetkým svojmu štúdiu a vzdelávaniu, no neopovrhla svojou Valerie. Spomínala na ňu každý deň a ostatným sa zdalo nemožné, aby po tak dlhom čase vo vojne, ešte mohla žiť. Avšak nechceli jej kaziť ilúzie a stále ju vďačne vypočuli. Sama sa však trápila. Neustále spomínala na pekné časy a na to, aká šťastná bola, keď bola Valerie stále pri nej. Nenechávala si túto spomienku za žiadnych okolností vytĺcť z hlavy a plná energie a odhodlania sa stále venovala tomu, čo jej najlepšie išlo- študovaniu.

Spoločná cesta Nathana a Valerie sa schyľovala k najhoršiemu. Po pár hodinách cesty sa Valerie od bolesti nedokázala hýbať. Zastali a uchýlili sa v malej chatke pri jazere niekoľko kilometrov od „hraníc“. Nechcela byť pre Nathana príťažou, pretože si uvedomovala, ako veľa pre ňu urobil. Postavil sa proti svojej krajine i proti svojej rodine a proti zákonom, len kvôli nej. Postavil sa za ňu, keď to potrebovala a nenechal ju v štichu ani pri samotnom úteku. Jej túžba nájsť Suzie bola tak silná, že sa vzoprela tomu najväčšiemu zlu. A Nathan spolu s ňou. Bola mu vďačná, no nevedela mu to nijako dokázať. Jej hrdosť jej nedovoľovala postaviť sa mu zoči voči a povedať mu, aká vďačná mu je za všetko, čo pre ňu obetoval. Mala pocit, že je bezradná a aj keď stál len niekoľko metrov od nej neprekonala samú seba. Nathan to tušil. Videl na nej ostych a hanblivosť. Odhodlával sa urobiť prvý krok a pomôcť jej pri prekonávaní samej seba, ale aj jeho ego mu zmarilo plány. Svoju cestu s Valerie si predstavoval otvorenejšiu a uvoľnenejšiu. Videl však, že ju trápi bolesť. Netušil, že ide o zlomeninu. Prešiel dosť dlhý čas a nič sa na jej zdravotnom stave nepohlo k lepšiemu. Trpela a trápila sa bodavou bolesťou, ktorá prechádzala celým jej telom pri každom čo i len letmom pohybe. Sedeli v malej chatke určenej pre malú trojčlennú rodinku a keďže našli pár polien dreva, zakúrili si. Cítili sa príjemne aj napriek vedomiu, že sa ohrievajú v dome niekoho, už možno mŕtveho. Neverili v život. Všetko a všetkých skôr považovali za mŕtvych, než by verili, že možno ešte niekde vonku prežívajú. Valerie by kvôli fyzickej nespôsobilosti najradšej ostala pár dní v chate, no zdalo sa jej, že Nathan jej nápadom nie je nadšený. On by bol najradšej tak ďaleko, ako je to možné od všetkých tých zvukov výstrelov a výbuchov, no prekonal svoje pohnútky a ostal pri Valerie, ktorá v kŕčoch prebdela celú noc. Nezažmúril oka ani na sekundu. Rovnako ako ona presedela noci pri ňom, keď s ním bolo najhoršie, nezaspal ani on a celú noc jej hladil chudú ruku. Bol pri nej a pozeral sa na slzy bolesti stekajúce po jej výraznej sánke. Snažil sa vžiť do jej kože,  pomôcť jej, no vedel, že nijako sa mu nepodarí odvrátiť jej bolesť. Ležala v mäkkej posteli prikrytá jemným, ľahkým, no teplým paplónom. No jej bolesť nevykompenzoval ani tento luxus. Hladkala si boľavé, jemne vystupujúce rebro, no všetko jej spôsobovalo muky. Bolela ju hlava a od nespokojnosti sa nevedela nijakým spôsobom poďakovať Nathanovi, ktorý ju celú noc podporoval a prihováral sa jej. Zaujímal sa o ňu a vynechal aj mäkkú posteľ, len aby jej mohol byť nablízku. Jej ruku na boľavom mieste si však hneď všimol, neodolal a dotkol sa toho miesta. Na dotyk nepríjemná, komplikovaná zlomenina posledného z rebier mu nahnala strach do očí i do srdca. Pochopil príčinu Valerinej neutíchajúcej bolesti. Chápal jej neustále krívanie. Uvedomoval si a preciťoval každú slzu jej bolesti. Ani on sa slzám nevyhol. Premáhali ho vlastné omyly. Premýšľal nad udalosťami len pár hodín dozadu. Spomínal na jeho nevrlé odmietnutie a hlúpe vlastenecké názory. Neželal si byť tým, kým bol. Keby to bol vedel, nikdy by ju neodmietol. Aspoň si to myslel. Mohol však veriť svojim myšlienkovým pochodom? Bolo neuveriteľné ako dokázal zmeniť svoje myslenie len kvôli zisteniu, že Valerie má zlomené rebro. Kým to nevedel, zmietol jej návrh zo stola a odmietal sa s ňou na tému 'útek' baviť. Zasiahol až vo chvíli, keď sa jej jeho „kamarát“  chystal vpáliť guľku do hlavy. Čo ak by bolo neskoro? Čo ak by vystrelil? Nedržal by teraz za ruku ženu, ktorá mu už dvakrát zachránila život a neuvedomoval by si to, čo si uvedomuje teraz. Vedel, že je iba vďaka šťastiu stále tu. Aj keď trpí.

Valerie svojim pohľadom naznačovala zvedavosť v Nathaove slzy. Chcela by mu vidieť do hlavy a prečítať si jeho trápenie. Nepremýšľala nad tým, čo on. Uvažovala nad svetlými chvíľkami ich stretnutí. Nechala prúd myšlienok, aby jej obnovil spomienky na jeho obrovský dom a na Brigittu. Na to, ako jej pomohol ujsť zo zlatej klietky. Sústredila sa aj na menej pekný okamih, keď ho videla ležať na nemocničnom lôžku s poranením rebra ale aj na list, ktorý jej poslal, či na stretnutie za ošetrovňou. Zabúdala na bolesť, čo ju ťažila a zameriavala sa na momenty strávené z ním. Na objatia, či teplé dotyky rúk. Možno chcela veľa, no túžila po ďalšom. Po ďalšom duchaplnom objatí, v ktorom sa cítila bezpečne. 

A on takisto po ničom inom netúžil. Chcel ju objať, no bál sa jej reakcie. Jej pohľad bol prísny a priamy. Tušil z neho niečo zlé a bál sa čokoľvek urobiť. Sedel pri nej a aj keď sa obával jej uhrančivého pohľadu, ruku jej z tej svojej nepustil. Prikladal si ju k ústam a bozkával ju.

„Ďakujem, že si pri mne,“ prelomila ticho aj samú seba.
„Nikde by som nebol radšej,“ odpovedal úprimne.

„Neviem ako dlho ťa zdržím, no nerada by som...“

„Pst,“ priložil jej jemne prst na pery, „budeme tu, kým ti znova nebude dobre.“

„Čím som si zaslúžila túto starostlivosť?“ opýtala sa zvedavo, prekvapená z Nathanovej reakcie.

„A čím som si ju zaslúžil ja, keď si mi dvakrát zachránila život?“

Neodpovedala len ticho privrela oči a znova sa v myšlienkach vrátila k času, keď sa rovnako svedomito starala aj ona o Nathana.
„Chcem ťa o niečo poprosiť,“ povedala Valerie.

„O čo?“ so záujmom sa opýtal Nathan.

„Môžeš ma prosím objať? Som unavená a rada by som sa aspoň na pár chvíľ cítila bezpečne,“ nesmelo sa opýtala a červeň jej stúpla do bledých líc.

Ľahol si za ňu a objal ju rukou okolo pása. Hlavou mu prúdilo tak veľa myšlienok, že mal pocit, že má namiesto mozgu rozvodňu elektrickej energie. Nabitú mal každú časť tela a keď doteraz nezaspával  kvôli Valerie, tak teraz nezaspí kvôli láske, ktorá ním lomcuje. Pocit naplnenia a spokojnosti opantávala jeho rozum i srdce. Zabúdal na nepríjemné scenérie odohrávajúce sa za dverami. Nedokázal sa sústrediť na žiadnu myšlienku dlhšie ako minútu. Stále ho napadali ďalšie nové myšlienky, či spomienky. Držal ju okolo pása a aj keď vedel, že to bolo jej prianím, uvedomoval si, že to chcel a potreboval oveľa viac. Počúval jej dýchanie a zabúdal na to svoje. Tesne privinutý k nej cítil v tom tichu, ktoré vládlo v izbe aj tlkot jej srdca. Cítila sa neopísateľne. Bez strachu  zo zatvorenými očami preciťovala moment, akoby bol jej prvý aj posledný. Vychutnávala si príjemné ticho a nechala sa unášať len jeho prítomnosťou. Jej bolesť, akoby zrazu neexistovala. Uvedomovala si svoje bolesti, no strácala kontakt so všetkým pozemským. Zaspávala. Ten pocit jej bol tak cudzí, že ho považovala za umieranie. Nepoznala ticho, kľud a teplé objatie. Zabudla na príjemnú mäkkú posteľ, či na jemný ľahký paplón. Hlavou jej prúdilo tak neskutočne málo myšlienok, že jej pokojný spánok považovala len za akúsi cestu do neba. Nedokázala uveriť, že jediné čo ju robí šťastnou a spokojnou je muž, ktorý leží za jej chrbtom.