6.

Zatiaľ čo sa Valerie starala o svojho pacienta, Suzie so Shinou vymýšľali plán, kam zo studenej zastávky odídu. Vedeli, že navždy tam ostať nemôžu, pretože hrozba vojakov ich mohla ohroziť každým dňom viac. Suzine ruky na tom boli lepšie. No hlad obe dievčatá sužoval najviac. Shina spomenula opustený supermarket a Suzie zaslepená predstavou jedla, neváhala ani sekundu a nechala sa priateľkou viezť až k veľkému supermarketu, pred ktorým sa len vietor pohrával so starými letákmi. Obloha bola zamračená a schyľovalo sa k dažďu. Suzie posmelila vzdialená streľba. Bola si totiž istá, že k nim teraz nikto nepríde. Potichu sa teda doslova preplazili cez priestranné parkovisko pre minimálne stovku áut a vošli cez rozbité sklenené dvere dnu. Ich prvá cesta viedla k potravinám. Ich hladné žalúdky nevydržali a hneď sa pustili do tvrdých dvojtýždňových rožkov. V oddelení mäsa by už ale zbytočne hľadali čo i len malý plátok šunky. Hladní a vystrašení, no lakomí ľudia si zo všetkého narobili zásoby. Do vreciek nabalili aspoň konzervy s mäsom a rybami, syr a maškrtné detské brušká neobišli ani oddelenie sladkostí. Pri pokladniach si na všetku tú hŕbu jedla vzali tašku a rovnako opatrne ako do supermarketu vchádzali, ho teraz opúšťali. Shina niesla tašku sama, pretože Suzie stále, aj keď menej, trápila bolesť dlaní. Kráčali pustou krajinou pozorujúc domy, okolo ktorých prechádzali. Na väčšine boli porozbíjané všetky okná i dvere. Nasvedčovalo to fakt, že ich nikto neobýva. Im ale prišlo sebecké zabývať sa v dome, už možno mŕtvych majiteľov. Behal im mráz po chrbte z tejto nepríjemnej myšlienky. Pred nimi bol ešte takmer celý deň, no nebáli sa. Boli najedené do sýta a až na Suzin neustály kašeľ a ešte nezahojené dlane, aj pomerne zdravé. Kráčali kamsi do neznáma a netušili, čo ich niekde tam v diaľke čaká. Kráčali popri krajoch oplotení. Pri hlasnejšom zašumení vetra sa od strachu schovávali za kry. Pozorovali zničené a vyblednuté billboardy predstavujúce rôzne reklamy pozdĺž celej cesty. Všade vôkol nich sa šíril nepríjemný zápach pušného prachu a vietor sa pri zemi pohrával s papierikmi od čokoládok a útržkami novín. Prezerali si spustošené mesto a pred nemocnicou, v ktorej bola Shina po zdravotnícke potreby pre Suzie, stálo veľké vojenské auto, ktorého sa dievčatá tak veľmi báli. Suzie nevedela, že pár metrov od nej je v nemocnici zavretá jej milovaná Valerie. Myslela na ňu stále intenzívnejšie a dúfala, že aj po tom čo všetko videla a zažila, sa má aspoň tak dobre ako ona. Priala si ju čo i len na malý moment vidieť. Keby vedela, kde má volať, volala by. No v mobile mala len čísla rodinných príslušníkov.

Obe dievčatá už takmer večer pozastavila monumentálna vysoká a mohutná stavba. Kláštor. Verili, že aspoň tam nájdu pokoj a budú sa môcť uchýliť, hoc len na jednu noc. Suzie teda stlačila drobný gombík na malej škatuľke a spustila tým po celej budove sa šíriaci, návštevu ohlasujúci zvuk. K dverám prišla chudá mníška a prísnym pohľadom si premeriavala ufúľané dievčatá.

„Čo tu chcete?“ nezdvorilo na nich priam vybrechla.

„Potrebujeme úkryt pred chladom a vojakmi, máme tu trocha jedla ak vám to pomôže,“ srdečne ukázali mníške otvorenú tašku plnú konzerv, syra a sladkostí.

„Rýchlo poďte dnu,“ hnala ich dnu mníška, ktorej sa zberali slinky na ukradnuté jedlo v ich taške. Vzala ich k matke predstavenej, aby sa ubezpečila, že v kláštore môžu ostať. Zavalitá matka predstavená deti s radosťou privítala.

„Choď prosím ťa dievčatá umyť a postaraj sa, aby mali všetko, čo potrebujú,“ povedala, celý čas zrak upierajúc na malé ani nie poldruha metra vysoké dievčatá. Ona bez slova prikývla a viedla ich do, nimi dlho nevidenej kúpeľne, vyumývať špinavé telá a hlávky plné nepríjemných vší.  

Nathanovi sa s Valerie spolupracovalo výborne. Obaja si dobre rozumeli a jeho stav bol deň čo deň lepší. Užíval si každú jednu chvíľku v jej spoločnosti a aj to napomáhalo jeho ranám k zaceleniu. Nie len tým fyzickým, ale aj psychickým. Valerie sa v jeho spoločnosti po prvý krát pracovalo v obklopení chladných stien dobre. Cítila sa lepšie. Každý deň mohla niekomu dobrovoľne venovať nejeden úsmev a aj to dopomohlo k regenerácii jej psychiky. Každodenný pohľad na zranených, jej však k polepšeniu neprispieval. Stále bola skľúčená z teroru, ktorý vládol krajine. Stále premýšľala nad Suzie. Premáhalo ju obrovské množstvo otázok, ktoré sa jej týkali. Túžila sa o nej dozvedieť všetko. Trápilo ju, že sa nestihla porozprávať s malou černoškou a bála sa zdôveriť Nathanovi. Verila mu každou hodinou viac, no neprestajne ju trápil fakt, že predsa len patrí k tým, na druhej strane. Nesprával sa tak, no stále k nemu nemala dostatočnú dôveru. Pozorovala ho pri všetkom, čo robil. Pri každom jeho pokroku, či bolesti. Sledovala jeho správanie a vystupovanie. Jeho reč a intelekt. Vedela, že tam nepatrí. Zahrnula by ho do skupiny mladých vysokoškolákov s veľkými ambíciami, ktorým by sa možno naozaj stal. Len nie tu. Len nie teraz.

„Tak čo? Si najedený?“ opýtala sa ho po dennom prídele riedkej zápražkovej polievky. Nathan takmer vybuchol od smiechu.

„Túto otázku si hádam nemyslela vážne,“ chichúňal sa s pohľadom do prázdnej misky. Žalúdok silného muža ako on, sa s malou nádobou polievky neuspokojí. Odo dňa, keď prišiel do nemocnice badateľne schudol. Strava nebola dosť výdatná. Útlej Valerie však ulahodila aspoň raz za deň teplá polievka a z tváre sa jej postupne vytratili aj známky únavy, no Nathana úprimne ľutovala. Vedela, že pre neho nemôže nič urobiť. Keby kradla, potrestali by ju a keby mu dala aj tú jednu misku polievky, ktorú na deň mala, dlho by tak neprežila.

„Nad čím tak tuho premýšľaš?“ opýtaj sa jej znepokojeným tónom. Ona však neodpovedala. Smútila nad jeho osudom, aj osudom iných dobrých vojakov. Po jej odmlčaní sa natiahol a chytil ju za drobnú ruku.

„Som tu Valerie. Povedz mi čo ťa trápi,“ vyzvedal, no s tým najúprimnejším záujmom. Valerie posmelila jeho láskavosť a odhodlala sa mu vyrozprávať všetky príčiny jej smutných očí. Rozprávala dlho a z toho najdlhšie o Suzie. Opisovala mu každú peknú spomienku, čo s ňou mala a on si ju z jej rozprávania obľúbil. Nehodlal sa ju opustiť, no vedel, že skôr, či neskôr bude musieť.  

Suzie a Shine sa darilo dobre. Mníšky im poskytli najlepšiu pomoc akú vedeli a obe mali pocit, akoby sa na nich po dlhej dobe usmialo šťastie. Stať sa mníškami nebolo ich plánom, no jediným spôsobom prežiť. Začali sa priúčať a dostávali vzdelanie ako iné deti. Jedla mali menej, na koľko boli zvyknuté, no zásoby boli príliš malé, na bohatšie porcie. Obe boli spokojné. V kláštore bolo okrem nich ešte asi päť najdúchov z ulice, rovnako bez rodičov. Za svoje prístrešie, čistotu a spokojnosť ďakovali rehoľným sestrám, ktoré im poskytovali nepretržitú pomoc. Učili ich slušnému správaniu a etikete. Učili sa čítať, písať i počítať elementárnu matematiku. Každý večer sa modlili a aj napriek vojne dostávali lásku a nehu od pre nich, dovtedy neznámych žien.

Suzie sa cítila spokojná a po pár týždňoch si už ani nespomenula na bolesť rúk. Stávala sa z nej mladá slušná slečna. Prezeraním fotiek v mobile, každý deň spomínala na Valerie. Neprestávala na ňu myslieť. Trápenie a strach o jej spriaznenú dušu sa stalo pre ňu typickým. Modlila sa za ňu každý deň a hodiny denne bez duše sedávala vo veľkom okne jej izby a pozorovala ulicu. Každých pár dní sa to tam hemžilo nákladiakmi a sem tam zazrela aj vojakov pochodujúcich nevedno kam. Občas jej slzy zarosili oči, no Shina a iní jej rovesníci ju vždy dokázali rozveseliť. Snažila sa zapadnúť a netrápiť sa, no jej viera vo Valerie bola väčšia. Snívala o tom, že za ňou raz príde a objíme ju ako kedysi, pohladí ju po vlasoch a pobozká na čelo ako matka, ktorá to nerobila. Na rodičov v duchu spomínala len veľmi zriedka, aj to im prikladala za vinu, že ju opustili. Premýšľala väčšinou nad tým, či vôbec ešte žijú, či na ňu spomínajú a či im chýba. Z času kým žila doma si neodniesla žiadnu pozitívnu spomienku s nimi. Nechodili s ňou na prechádzky. Nepočúvali jej tajné priania. Jediné čo dokázali, bolo nakúpiť plné auto hračiek a „vykompenzovať“ nimi stratený čas.

„Suzie poď už! Raňajky sú hotové,“ vyrušil ju pri premýšľaní známy hlas. Sedela na svojom obľúbenom mieste v okne a pozorovala oneskorený príchod jari. Nebol obohatený o štebot vtáčikov, no vždy v sebe niesol svoje čaro. Suzie vstala a nasledovala hlas o poschodie nižšie. Každodenné raňajky chlieb s maslom boli pre ňu najlepším jedlom dňa. Chlieb bol totiž každé ráno čerstvo upečený a zvyčajne ešte teplý. Kuchárka v kláštore im zo zvyšnej múky piekla jedlo, ktoré v tomto období ťažko zohnať. Ako vždy, sa dosýta najedli a spolu s rehoľnými sestrami sa pustili do ďalšieho vyučovacieho dňa.

Valerie odchod Nathana späť na front hlboko ranil. Upadla do rovnakého stavu, v akom bola pred jeho príchodom do nemocnice. Jeho zdravotný stav sa však zlepšil a ak nechcel skončiť zastrelený na chodbe, musel poslúchnuť rozkaz a vrátiť sa späť, hájiť svoju vlajku. Do nemocnice prichádzalo čoraz menej zranených, preto Valerie musela rátať s prevozom na viac frekventované miesto vojny. V okolí nemocnice, nevidela už týždne žiadnych živých ľudí. Žila zavretá. Uväznená sama v sebe a v zajatí múrov nemocnice. Všetkých spolupracovníkov, alebo spolutrpiteľov už dôverne poznala, no vojakov pri tom mále času, čo v nemocnici strávili, spoznať nestihla a niektorých ani nechcela. Len Nathan jej k srdcu prirástol najviac a akokoľvek chcela, nedokázala na neho prestať myslieť. Suzie a on boli jediným dôvodom, pre ktorý bola schopná postaviť sa aj z toho dna a žiť. Žiť kvôli nim.