11.

Noc bola dlhá a pre Valerie bezsenná. Nathan zaspal hneď po upokojujúcej injekcii a tabletke proti teplote. Uľavilo sa mu a s rukou v tej Valerinej pokojne zaspal. Valerie trápila neskonalá bolesť a utrpenie. Každou minútou sa cítila horšie. Bolesti neustupovali, ba sa stupňovali. Sama by si zaslúžila zdravotnú starostlivosť. Po dlhej noci bez spánku vstala, aby skontrolovala stav ostatných zranených. Všetci pokojne ležali a väčšina ešte spala. Nathan vyzeral lepšie a teplomer, ktorý mu nenápadne strčila do úst ukazoval „iba“ 38°C. Predsa len bola spokojnejšia a s láskou ho pohladila po líci. Celú noc nezakašľal. Injekcia ho upokojila. Keď sa zobudil, bolo už deväť hodín. Veliteľ si ho nevšimol. Nepovažoval ho za nového. Jeho tvár bral len ako jednu z mnohých.„Valerie,“ zachrapčal a rukou šmátral po vzduchu s nádejou, že tým upúta jej pozornosť.„Kto si, že poznáš jej meno?!“ zvrieskol na neho hlučný, nepríjemný mužský hlas. Bol to veliteľ.„Som len radový vojak, ktorý pozná jej reč. Pomohla mi z najhoršieho a teraz znova potrebujem jej pomoc, mám totiž bolesti,“ všímavo a decentne odbil vyššie postaveného pajáca v uniforme.
„Ona nemá právo nadväzovať akýkoľvek kontakt s kýmkoľvek našej národnosti. Buď hrdý na svoj národ vojak!“ vlastenecky vykríkol na celú ošetrovňu, nečakal na odpoveď a ponáhľal sa vybaviť si s Valerie jeho nespokojnosť. Vyrušil ju pri pichaní infúzie do žily jedného z pacientov s ochorením tuberkulózy. Zdrapil ju za tenkú rúčku a jedným ťahom ju otočil k sebe tvárou v tvár. Uštedril jej ďalšie facky a úmyselne jej päsťou udrel do boľavého miesta na bruchu. Zosypala sa na zem a ležala tam bez známok akejkoľvek fyzickej aktivity. Od bolesti omdlela. Neurobil s ňou nič. Potreboval ju. Vedel, že bez nej by ošetrovňa neustála nátlak a prívaly ďalších zranených. V mdlom stave zostala ležať vyše hodiny. Únava v kombinácii s bolesťou a vyčerpaním skĺbili mdlobu a spánok. Všetci okolo nej chodili, akoby tam ani neležala. Nevšímali si jej bezvedomie. Prechádzali okolo nej, prekračovali ju, keď niekomu zavadzala. Nathan sa na to pozeral. Neudržal sa. Plakal. Infúzia, ktorú mal zapichnutú, mu znemožňovala akýkoľvek pokus vstať a ísť si brániť svoju Valerie. Hlavou mu prúdilo nespočetne veľa myšlienkových pochodov. Bol hrdý na svoj národ, no nenávidel ho. Miloval svojho otca, no nenávidel vojnu, ktorú viedol. Nenávidel všetkých a všetko okolo neho, no miloval Valerie. Vstúpila do jeho srdca nenápadne, ako sivá myška a netúžil po ničom inom, iba jej pomôcť. Nemohol. Nevedel ako. Chtiac nechtiac, počkal kým sa pozviecha a príde k nemu. Nevládna a celkom vyčerpaná, klesla do Nathanovho náručia. Plakala. Trápila sa. Trpela. Mala zlomené posledné rebro, to ktoré sa ešte spolu s jedným nepripája na hrudnú kosť. Cítila každý pohyb, ktorý urobila. Priznať sa by znamenalo zomrieť a to Valerie nemohla dopustiť. Vedela to iba ona a nikomu inému to nepovedala. Cítila, že niečo nie je v poriadku a vedela aj to, že to nie je hladko- svalového pôvodu. Tušila, že ide o kosť, no premýšľala nad puknutým rebrom, nie nad zlomeninou, ktorú jasne cítila aj videla, po pästnom útoku veliteľa.
„Si v poriadku Valerie?“ plačlivo na ňu prehovoril Nathan. „Som v pohode,“ prehodila rýchlo, lebo aj keď rozprávala cítila bolesť. Nathan ju chytil silnejšie za ruku a privinul si ju k sebe na lôžko. Cítila sa príjemne v už vyhriatej posteli, no nemohla si dovoliť oddych. Po pár minútach veľavravného ticha v Nathanovom objatí sa pozviechala a odhodlaná prežiť, sa pustila do svojej práce. Ochromene kráčala pomedzi všetky postele a starala sa o zranených. Každú možnú minútu trávila s Nathanom, ktorého stav sa vôbec nezlepšoval. Podávala mu injekcie, aj antibiotiká proti silnému zápalu, no keďže nemohla výsledky očakávať hneď po pár hodinách, trpezlivo čakala na ďalší vývoj jeho choroby. Pery mal, ako stále suché, popraskané a celé biele. Kropaje potu mu stekali po čele a neprešla by minúta, aby nezakašľal. Valerie kontrolovala jeho teplotu každú hodinu. Nestúpala. Tabletky ju držali na 38°C. Bola spokojnejšia, že jeho liečba prebiehala podľa jej predstáv. Vedela, že pomaly, ale isto sa z toho zápalu dostane. Modlila sa ale, aby to bolo ešte pred príchodom mrazov a zimy, aby sa mu nepohoršilo dýchaním chladného vzduchu. Nathan si jej milé správanie vážil. Už raz sa o neho dobre postarala v nemocnici predtým a vedel, že nikto by to neurobil lepšie než ona. Ďakoval jej za jeho pokroky a uzdravenie. Prežíval s ňou každú minútu, šťastný, že môže byť pri nej a vidieť, ako sa má. Vedel, že niečo nie je v poriadku, no nevedel jej nijako pomôcť. Bola len kosť a koža. Chodila zhrbená pridŕžajúc si zranené rebro. Pomaly sa nedokázala sebestačne ani pohybovať. Podopierala sa o všetko, o čo bolo možné, no jej zlému stavu to nepomáhalo. Vedela, že kosť sa zrastie a bude to dobré, no bola si vedomá aj toho ako dlho bude trvať, kým sa to stane. Uvedomovala si, že bude musieť prejsť ešte mnohými bolestivými dňami, že ešte veľa pacientov bude ošetrovať celá ubolená a zhrbená. Dúfala však, že sa to nezrastie inak, ako by sa malo. S pozitívnou víziou do budúcnosti vykonávala svoju každodennú prácu s o poznanie väčšou radosťou, pretože každý deň vídala Nathana pri nej. Aj keď len na lôžku.
November prišiel rýchlo. Zo stromov popadalo všetko lístie a tenká vrstva snehovej prikrývky zakryla celé okolie. Suzie túto nádheru už dlhé roky dozadu nevidela. Spolu so Shinou sledovali každú vločku padajúcu na zem. Fascinovalo ich to a mali radosť. Dokonca sa aj oni odhodlali vyjsť vonku a užiť si zimné radovánky. Boli čím ďalej, tým viac vyspelé a rozumné. Ďaleko presahovali schopnosti a vedomosti svojich kamarátov, aj keď niektorí boli starší ako oni. Ukážkovo vedeli prečítať akýkoľvek text a hravo počítali príklady pre celý prvý stupeň základnej školy. Tešili sa zo svojho úspechu a považovali ho za veľký krok vpred. Vážili si každú sekundu, ktorú im matka predstavená venovala, aby im porozprávala históriu a ďakovali rehoľným sestrám, že ich zasväcovali do tajov rozprávok a príbehov na dobrú noc. Vybudoval sa medzi nimi úžasný vzťah, sťaby matiek a dcér. Za hrubými múrmi, ktoré ich izolovali od vojnovej „epidémie“, boli šťastné. Nezažívali strach ani úzkosť. Vojna sa stala akoby len televíznym programom za oknom izby. Sledovala výmenu vojakov. Videla zástupy zranených čakajúcich na nákladiak, aby mohli ísť na ošetrovňu. Čakala, že sa v priebehu tých mesiacov niečo zmení, že vojaci pôjdu na sever, ako odišli aj z územia južnejšie. No čakali márne. Vybudovali si pri kláštore stanovisko, akoby čakali, že prítomnosť Boha im v niečom pomôže. Netrápili sa kvôli tomu. Nehnevala ich prítomnosť vojakov. Sústredili sa na to, o čo im najviac išlo. Tešili sa z každého pokroku a dúfali v lepší zajtrajšok.
Raz v noci sa Suzie prebudila celá spotená a vystrašená. Jej sny navštívila Valerie. Už dlho sa Suzie o nej nesnívalo a brala to, ako znamenie. Nespala celú noc a premýšľala nad príčinou zlého sna. Valerie sa objavila uprostred lesa, išla sa po dlhom čase privítať s jej milovanou chránenkyňou a zrazu nič. Valerie vystriedalo prázdne miesto a hlboká tma uprostred lesa. Suzie to vydesilo. Sedela na posteli úplne bez duše. Premýšľala nad svojim zvláštnym snom a znova myšlienkami blúdila k Valerie. Prestávala veriť vo svoj zdravý rozum. Premýšľala, či jej tým snom nechcela naznačiť, že je už mŕtva. Bála sa. Celú noc tíško preplakala objímajúc veľký vankúš. Bola príliš malá na to, aby pochopila význam svojho sna.Ráno bola nesústredená a zaspávala za tanierom raňajok. Z mysle jej Valerie stále nezmizla a už ju to samú veľmi desilo. Spomínala na ňu v dobrom, no nevedela si vysvetliť ten sen, ktorý ju vystrašil. Vedela, že hlavu si láme zbytočne, preto sa len snažila nenápadne zabudnúť na nepríjemné myšlienkové pochody a venovať sa svojim každodenným aktivitám.
Valerie bola ale skutočne v problémoch. Pri každodennej práci sa jej rebro zrástlo zle. Dva mesiace ukrutnej driny na nej boli poznať. Viac už neschudla, lebo nemala z čoho, no jej bolesti neustupovali. Ona ich však už považovala za prirodzené. Svoje nepríjemné zranenie si naplno uvedomovala len, keď bola sama. Nathanov stav sa zlepšil. Nebol ešte celkom vyzdravený, keďže prišiel na ošetrovňu v hodine dvanástej, no ešte pár dní a bude fit. Trápil ju fakt, že ju znova opustí. Zožierala ju myšlienka na Suzie stále viac a viac. Túžba byť opäť s ňou bola väčšia ako čokoľvek iné. Každú noc na ňu čím ďalej, tým intenzívnejšie myslela a premýšľala nad možnosťami, ako ju nájsť. Bola by pripravená na čokoľvek, no nápad, ktorý jej skrsol v hlave považovala za geniálny.
„Nathan prosím, poď so mnou,“ šepkala mu skrčená pri jeho lôžku.„Kam?“ reagoval.„Hľadať so mnou Suzie,“ jednoducho vysvetlila, bez načrtnutia akéhokoľvek plánu.„Zbláznila si sa? Veď nás zabijú,“ prekvapene jej odpovedal.„Potrebujem tvoju pomoc. Bez teba sa mi to samej určite nepodarí. Počkáme na noc a spolu ujdeme z tohto šialenstva,“ vysvetlila mu dodatočne aj svoj plán.
„Nikdy neujdem Valerie!“ doslova na ňu skríkol. Sklonila hlavu, úplne zahanbená.
„Som hrdý na to, že bojujem. Aj keď to tu nenávidím, nedezertujem,“ o čosi milším hlasom jej objasnil. Čakala inú reakciu, no bola pripravená aj na túto variantu. Potichu teda odišla od Nathnovho lôžka, plánovať si svoj útek za svojou milovanou Suzie.