12.

Valerie ťažila veľká bolesť a poníženie, ktoré utŕžila pri rozhovore s Nathanom. Snažila sa vyhýbať jeho posteli. Nie preto, že by bola urazená, no preto, lebo bola ponížená a smutná. Vedela, že čo chvíľa Nathan odíde a už ho nikdy neuvidí, pretože ujde, preč od vojny, preč od všetkého čo ju tak zraňovalo. Myšlienka na Suzie ju aj cez bolesť a hanbu hnala vpred. A vidina ružovej budúcnosti jej pomáhala zabúdať na zverstvá, ktoré videla. Nesnažila sa utiecť pred vojnou. Ona chcela utiecť aj sama pred sebou a pred tým, čo cítila k mladému vojakovi na lôžku. Zakaždým, keď prešla okolo jeho postele cítila jemné pichnutie pri srdci od sklamania a bolesti, ktorú jej uštedril. Nemohla však od syna armádneho generála čakať, že pôjde s obyčajnou Angličankou, hľadať jej spriaznenú dušu. Chápala jeho pohnútky, prečo nejsť, no na druhej strane si priala, aby ju sprevádzal. Aby ju sprevádzal až na kraj sveta, ak bude treba. A ani on si neprial nič iné. Takisto v sebe samom zvádzal boje a hádal sa so svojim srdcom a mysľou zároveň. Prial si byť s tou, na ktorej mu najviac záleží, no svoje poslanie považoval v tej chvíli za to najdôležitejšie a preto sa schoval za povýšenecký úsmev a zakryl tým bolesť a sklamanie, ktoré cítil voči sebe samému. Prechádzala okolo neho a ani sa na neho nepozrela. Cítil sa čiastočne ukrivdený, no na druhej strane chápal jej postoj a správanie. Nevládala poriadne stáť na nohách a požiadala o pomoc, ktorú odmietol. Vedel, že by na jej mieste zaujal rovnaký postoj, ak nie horší. Cenil si, že situáciu zvládala hrdo a so cťou. Aj keď hlavu mala takmer stále zvesenú od hanby k zemi, videl v jej očiach silu a odvahu, s ktorou plánuje útek z dokonale stráženého miesta. Vedel, že sa jej to nemôže podariť, no nepovedal jej nič. Cítil sa za to z časti vinný a tušil, že to nebude mať blahodarný efekt, no nechcel do nej zabŕdať, keď videl, ako veľmi je nahnevaná. Ono to však ani zďaleka nebola pravda. Cítila iné pocity ako nenávisť a hnev. Cítila sa bezradná, smutná, zúfalá a opustená. Nevedela vymyslieť ani jednu dokonale prešpekulovanú cestu, ktorou by sa na isto dostala odtiaľ preč. Hútala a premýšľala popri každej činnosti, ktorú robila. Nevnímala okolitý svet. Jej myseľ zamestnávali návaly nápadov a námetov na útek z tohto väzenia. Ani keď pichala injekciu Nathanovi, nepremýšľala nad ničím iným, než nad útekom. Už jeho prítomnosť nepovažovala za nepríjemnú. Postavila sa jemu, aj samej sebe, aby dokázala, že je dosť silná ustáť tlak vojny. Tušila, že jej zmýšľanie a prudké sebavedomie nie je až také dobré, no nechala sa unášať myšlienkami prebiehajúcimi v jej hlave. Bola so sebou spokojná a so vztýčenou hlavou čakala na tmu. Kým však nastala noc, musela ešte cez bolesť a nepríjemnú pichavú ranu ošetriť desiatky zranených o pomoc volajúcich vojakov. Avšak dvadsiatou hodinou večernou, keď slnko bolo už dávno padnuté za obzorom zahájila Valerie svoj, nie celkom premyslený plán. Premáhala sa, aby sa s Nathanom nešla rozlúčiť, no odolala. Nechcela sa s ním dostať do konfrontácie a už vôbec nemohla dopustiť, aby ju čo i len náhodou prezradil. On však prežíval na lôžku muky. Premáhal plač a zúfalstvo ohrýzajúc si suché a už aj bez toho, popraskané pery. Nervozita v ňom kypela. Najradšej by vstal a utekal za tým, čo sa mu pred očami tak rýchlo vzďaľovalo. Išla bez vody, bez jedla a bez čohokoľvek, čo by ju v krutých mrazoch zahrialo. Bol si istý jej neúspechom. Svojou neprirodzenou chôdzou už beztak pútala priveľa pozornosti a aby sa jej podarilo preniknúť cez hraničné body „tábora“ musela by byť nie len veľmi rýchla, ale aj veľmi bystrá a taktiky znalá, čo určite nebola. Nathan si bol vedomý toho, že s ním by sa jej podarilo ujsť, no nemohol a nechcel sklamať svoj národ, svojho otca aj matku a všetkých, ktorí sa na neho v tejto vojne spoliehajú. Aj keď vedel, že najviac sa na neho spoliehala Valerie, prekonal svoju túžbu pomôcť jej, jeho vlasteneckými myšlienkovými pochodmi. A aj keď mu na nej záležalo naozaj až príliš, zostal ležať v posteli. Úplne pokojne, akoby sa nič nebolo stalo. Valerie však sama blúdila tmou a len podľa sluchu sa vyhýbala vojakom. Nebola si istá žiadnym zo svojich krokov, no na každý jeden bola nesmierne hrdá. Odhodlaná spraviť čokoľvek, kráčala čo najrýchlejšie, vzďaľujúc sa od ošetrovne. Od Nathana. Od jej druhého dôvodu jej existencie. Avšak, keď si prezerala kroky za sebou, ktoré už spravila, aby našla Suzie, nečakaný zvrat udalostí ju priviedol tam, odkiaľ pred pár minútami sebavedome odišla. Vojaci ju chytili pár metrov od ohraničenia. Poznala ich a oni poznali ju. Obom zachránila na ošetrovni životy. Jednému ešte na prvom stanovisku a druhému už tu v ošetrovni. Na znak vďaky za jej pomoc, proti nej nevytasili zbrane. No považovala to za väčší trest. V tom momente by si priala všetko, len nie žiť. Priala by si, aby ju zbavili jej veľkého bremena, jej života- jej smrti. Slzy sa jej rozkotúľali po zmrznutej tvári a od nevôle by bola kričala, no nemohla. Veliteľovi sa však nevyhla. Dostáva všetky správy o dezertéroch, ale aj o patetických slúžkach, či hlúpych zdravotných sestrách, ktoré mali chabý pokus uniknúť, pred ich osudom. Nebála sa ho. Vedela, že ju nečaká nič iné ako smrť. Brala to s hrdosťou a nesklonila pred ním hlavu. Pozerala mu do nožom zjazvenej tváre, no necítila strach. Jeho zelené, desivé, mačacie vypúlené oči si premeriavali každý kúsok jej tela, no dlho neprehovoril.

„Čo teraz?“ Valerie odvážne prelomila ticho.

Neodpovedal. Osvetlenie pri ošetrovni mu svietilo do škaredej tváre, ktorá mlčala pohľadom i slovom. Poťahoval zo svojej cigarety tak rýchlo a nervózne, že samotnú Valerie to privádzalo do šialenstva. Po chvíli dal dvom vojakom, ktorí ju našli, gestom znak, aby sa Valerie zbavili. Zodvihli ju zo studenej zeme a ťahali za ošetrovňu, kde bolo ich jedinou úlohou, zbaviť ju života. Vďaka je vďaka, no vlasť je VLASŤ. Ona s však dobrovoľne kľakla tvárou k ošetrovni a čakala na zúfalý výstrel zo zbrane ľudí, ktorým prednedávnom zachránila životy.

„Okamžite s tým prestaňte a zložte zbrane!“ zareval zrazu ostrý mužský hlas.

„Plníme rozkaz nadriadeného, neviem jej nijako pomôcť,“ ospravedlňujúco sa ozval jeden z Valeriných potenciálnych vrahov.

„Môj otec je armádny generál, je to dosť nadriadené postavenie?!“ drzo sa ich pokúšal odbiť, chrániac si svoju Valerie.

„Áno je to pozoruhodné postavenie. Môj otec je multimilionár a poslal ma tu, aby som sa pohral,“ vysmievali ho. Nikto mu neveril. Bolo to aj dostatočne neuveriteľné, že hlava a podstata celej vojny, poslala svojho syna na front. Každému normálnemu človeku by to prišlo priam vtipné. No on si konečne uvedomil, ako málo vo vojne znamená. Nedokázal silou svojho priezviska zachrániť ani jednu osobu. Ani tú, na ktorej mu záležalo najviac. Vojakova ruka, v ktorej držal zbraň sa opäť zodvihla oproti Valerinej hlave. Povýšenecky pozeral na Nathana, akoby mu chcel dokázať, že aj tu vo vojne, kde je každý považovaný za rovnaké nič, on je predsa len niečo významnejšie, ako Nathan.

Vo Valerie to vrelo. Priala si, aby jej život vyhasol čo najskôr so zvukom hlasného výstrelu, no Nathanov hlas ju vábil otočiť sa a utekať k nemu, aj napriek hanbe, ktorú od neho utŕžila. Neprestajná myšlienka na Suzie ju zaslepila najviac. Počas handrkovania a dokazovania vojakov sa Valerie rozhodla rázne konať. Aj cez bolesť a kŕče, ktoré ju neustále sužovali sa rozbehla najrýchlejšie, ako vládala smerom, ktorým šla pred tým. Vedela, že jedine ten môže byť nestrážený. Vedela, že ak ju chytia po druhýkrát, určite ju zabijú namieste, no nedbala. Nemotorným behom sa je podarilo dostať až za hranicu „tábora“. Nebola však sama. Jej trasu kopíroval Nathan. Keď sa obaja stratili v lese z dohľadu nervóznych vojakov Nathan sa osmelil:

„Zvládli sme to.“

„Ďakujem za pomoc pri úteku Nathan. Teraz sa nejako pokús vrátiť späť. Vlasť a povinnosti volajú,“ zdvorilo sa poďakovala a dodala Valerie.

„Myslím, že na návrat je už pozde,“ odpovedal Nathan značne vyvedený z miery.

„Nikdy nie je na nič pozde,“ uvoľnene a potichu prehodila Valerie, skôr sa prihovárajúc sebe, než Nathanovi.

„Som rád, že som sa rozhodol pre teba.“

„To už prečo?“

„Vidina teba v mojej budúcnosti ešte môže byť pozitívna. Vidina vojny v mojom živote už nikdy pozitívna nebude. Vojnu vedie každý sám v sebe. Každý bojuje sám za seba, nie za národ, ktorého vlajku nosí na uniforme. Nikto si nemohol vybrať, či chce skončiť ako vyvrheľ samého seba. Ja som sa rozhodol aj na úkor, pomyselne celej mojej krajiny a som na to hrdý,“ prehlásil a zastal uprostred cesty. Valerie nereagovala na jeho zmysluplné slová. Dva kroky pred ním takisto spomalila a čakala, čo sa bude diať. Nathan k nej podišiel na vlas blízko a objal ju. Objal svoje šťastie. Svoj život. Svoju lásku.