9.

Matka predstavená bola nadšením bez seba, keď videla tú hŕbu jedla, ktorú dievčatá s rehoľnou sestrou priniesli. Všetky deti sa tešili a skákali od radosti z cukríkov a čokolád, ktoré dostali od Suzie. Avšak dni jej plynuli pomaly. Strávila celé hodiny sedením na parapetnej doske okna, zatiaľ čo iné deti sa vonku len pár vzdušných metrov od nej hrali. Vedela, že to čo videla a zažila ona, možno zažili všetky deti okolo nej, no ona to nedokázala brať na ľahkú váhu. Vzdelávala sa, no občas premýšľala načo. Chcela byť múdra, no nevedela, či sa jej to niekedy zíde. Netušila, či sa peklo za oknom, do ktorého denne dlhé hodiny pozerala, niekedy skončí a dovolí jej presadiť sa. Premýšľala nad významom všetkého okolo nej. Zúfala si a často plakala pri pomyslení na to, čo mala a čo stratila. Na Valerie. Sama pochybovala, či verí, že ešte žije. Premýšľala nad tým, že vo vojne prišli o život stovky, možno tisícky zdatných a silných mužov, tak ako by mala šancu jej útla slabá opatrovateľka. Po nociach ju trápili nočné mory a cez deň myslela na tú krásu, ktorú zažili po ceste do supermarketu. Mohla byť niečo iné, ako zmätená? Predstavovala si život krajší, no neverila v to. Pripadalo jej ako utópia veriť v krajší a znova v ten pekný svet v ktorom žila. No vedela, že všetko, čo sa kedy človeku stane je Božím úmyslom. Svojou ľahkovážnosťou, sebectvom a pokrytectvom priniesli sami ľudia na svet túto skazu. Každý sa za všetkým náhlil. Človek nemal na človeka čas. Takmer nikto vyššie postavený si nevážil svoju rodinu a nedával jej toľko času, koľko by si zaslúžila. Suzie vedela o čom hovorí a každým dňom to ľutovala čoraz viac.

„Pssst, tu som!“ zašepkal mužský hlas, na tmou blúdiacu Valerie. Nereagovala verbálne, iba potichu pricupitala k nemu.

„Ahoj,“ zašepkala a usmiala sa na neho.

„Nevidel ťa nikto?“ opatrne vyzvedal a obzeral sa okolo. Všade bol pokoj. Aspoň v noci. Podal Valerie konzervu mäsa, ktorú dostal na večeru a pobozkal ju na čelo.

„Čo si jedol ty?“ nedalo jej a opýtala sa ho.

„Mal som takú istú,“ klamal dobrosrdečne, no sám sa po namáhavom dni cítil slabý a hladný. Vedel však, že Valerie nejedla dlhšie ako on. Bola chudá a bledá. Nie taká, akú ju spoznal v dome, keď pred ním stála sebavedomá žena s krásnymi plnými perami a sebaistým pohľadom. Namiesto toho sa pozeral na vychudnutú ľudskú trosku, s neistými hrôzou naplnenými očami.

„Ďakujem Nathan, už dva dni som nemala nič jesť,“ priznala a v duchu sa jej zbiehali sliny. Nathan neodpovedal. Prikývol a sledoval strach v jej očiach. Neudržala s ním očný kontakt. Hanbila sa, ako vyzerá. Jeho priamy neústupčivý pohľad jej bol nepríjemný. Keď sa čo i len na chvíľku pozrela do jeho tmavých očí, túžila ho objať. V jeho náručí sa cítila tak bezpečne, akoby žiadna vojna nebola. Rozprávala mu svoje zážitky. Príjemné aj nepríjemné, ktoré za posledných pár dní na nebezpečnom fronte zažila. Snažila sa mu opísať všetko, aby sa poriadne vyrozprávala zo všetkého, čo ju ťažilo. Akonáhle spomenul Nathan Suzie, tvár jej zamrzla v nepríjemnom kŕči. Sklonila zrak k zemi, no nereagovala. Nevedela totiž, čo prvé povedať. Nathan však neupustil a naliehal. Netušila čo s ňou je. No keď sa odhodlala rozprávať o svojich pocitoch, veľmi rýchlo ju presvedčil, že Suzie je v poriadku. Neverila ani sama sebe a hanbila sa, že stratila nádej. Tá jediná jej Suzie neustále pripomínala. Nathan jej ju znova vrátil. Povzbudivé slová jej padli dobre a hneď cítila teplo pri srdci.

Strávila s ním necelú hodinu, no vedela, že je to priveľa. Rozlúčili sa a sľúbili si, že každý večer o takom čase sa tam stretnú. Valerie bežala za svojimi povinnosťami a Nathan čo najnenápadnejšie sledoval chodník, ktorým k ošetrovni prišiel. Celú noc mala Valerie čo robiť. Ležali tam desiatky vážne ranených mužov, ktorí potrebovali každých pár minút pomoc. Najedla sa a po dlhom čase si naplnila žalúdok. V tú noc sa aj dosť dobre vyspala. Na tie pomery bol štvorhodinový spánok luxusom. Psychiku mala nalomenú, no únava jej nedovolila trápiť sa aj popri spánku. Zamyslela sa nad slovami, ktoré jej Nathan hovoril a sama pred sebou sa hanbila za to, ako mohla čo i len na chvíľku o Suzinom zdraví zapochybovať. Pripisovala to za chybu sebe, no ďakovala za človeka, ktorý ju z tohto zlého omylu vyviedol. Stále na neho myslela. Nie preto, že by bola do neho zamilovaná a nevedela sa zbaviť myšlienky na neho. Ale preto, že jediné dobré čo poznala vo vojne, bol on a Suzie. Myslela na jeho bezpečie, keď už od rána počúvala besnú streľbu len neďaleko od nej. Premýšľala kde je, čo robí, či je v poriadku. Popri tom sa venovala ľuďom, ktorí jej pomoc potrebovali. Všetci vedeli, že je Angličanka, no nikto, ani tu ani nikde inde na ňu ani raz nezazrel, samozrejme okrem tých, čo sa každú hodinu prechádzali pomedzi nich a kontrolovali jej prácu. Veliteľ sa do nej od kedy prišla veľmi rád navážal. Posmechoval sa jej, že nie je ich národnosti a cudzím jazykom, pre Valerie neznámym jej podľa iných nadával a robil si z nej srandu. Necítila sa ukrivdená. Vedela, že od ľudí, ktorým pomáha vďaku dostáva a to jej stačilo. Vedomie, že robí svoju robotu správne a dobre. Zachránila mnoho vojakov a netrápila sa ich vlajkou na uniforme. Naučila sa veci brať z pohľadu človeka, nie zvieraťa. Nevyberala si medzi dobrým a zlým, lebo všetko čo bolo okolo nej považovala za zlé a vedela, že stavať sa proti všetkému a všetkým, by ju stálo život.

Celý deň bola netrpezlivá a nevedela sa dočkať večera. Tak veľmi túžila znova objať jej jediného kamaráta. Tak veľmi sa chcela celkom maličká stratiť v jeho objatí a cítiť sa bezpečne. Už sa pretekala s časom, aby čo najskôr zapadlo slnko a na front padla tma. Trvalo to dlho, no dočkala sa. Všetkým svojim pacientom pozapájala infúzie. Ukľudnila a previazala rany. Nechala ich odpočívať a vytratila sa vchodom do hustej tmy. Tentoraz na ňu však nikto nezasyčal. Nathan ju za ošetrovňou nečakal. Hneď, ak si uvedomila, že tam nie je začala v sebe zvádzať boje. Premýšľala nad príčinami, prečo nemohol prísť. Sedela na malom múriku za ošetrovňou, rukami si podopierala hlavu a potichu plakala. Túžila, aby Nathan prišiel. Chcela mu toho za celý deň toľko povedať. Chcela mu na nos zakvačiť kopu bezvýznamných detailov a pocitov a on neprišiel. Neobviňovala jeho. Obviňovala ňou nenávidenú vojnu. Cez tmu ďaleko nedovidela. Iba na malú vzdialenosť sledovala všetko okolo nej. Každý kamienok, či krvou pokropenú zem. Hlavou jej prechádzalo plno príčin Nathanovej neprítomnosti. Možno sa mu niečo stalo. Možno ho zabili. Možno ho niekam zavreli Angličania. A možno len nemôže odísť kvôli veliteľovi a ona sa bojí zbytočne. No beznádej a zúfalstvo ju ovládalo viac a koordinovalo každú časť jej tela aj jej pocity. Nemala na výber, len sa vybrať smerom, ktorým tam prišla. Skľúčená a smutná so zvesenou hlavou kráčala naspäť ešte väčšou tmou ako pred pár minútami. Všade bolo ticho, len kde- tu počula výstrel. Krik sa neozýval krajinou a jej uši si aspoň na chvíľu oddýchli. Aj keby bola slepá, poznala by, že je noc. Už len podľa toho kľudu a pokoja naokolo.

Týrala ju nevedomosť a túžba vedieť, kde Nathan je. Z kroka na krok bola nervóznejšia. Zlé pocity v nej vyvolávali úzkosť. Nevedela ani zaspať. Celú noc, ktorú mohla pokojne oddychovať sa týrala otázkami. Kde je? Prišiel tam potom, ako ona odišla? Zabudol na ňu? Liezla mu na nervy? Nechcel ju viac vidieť? Stalo sa mu niečo? Prevracala sa na starej nepohodlnej posteli celú noc a plakala. Všetky jej myšlienkové pochody smerovali k nemu. Bola možno len paranoidná, no cítila v tom niečo horšie.

Suzie každým dňom viac a viac napredovala. Matka predstavená ju mala zo všetkých najradšej. Oddávala sa výuke a tešila sa na ďalšie pokroky. Čoraz viac dokázala vnímať písmenká v hocijakom texte a dokázala počítať celú malú násobilku. Mala šesť rokov a namiesto základnej školy dostala vzdelanie od múdrej matky predstavenej. Na fakt, že vojna okolo nich zúri si zvykla. Výstrely a krik nepovažovala za nič zvláštne. Okno v jej izbe bez nej na parapetnej doske už ani nebolo oknom. Ostatné deti sa po výučbe stále chodili hrať na dvor pri kláštore a užívali si život v ústraní. Nikto sa nezamýšľal kedy bude koniec, či koniec vôbec bude. Nikoho netrápil fakt, že ich rodiny sú možno ešte stále niekde tam, vonku, a ak áno, tak to nedávali najavo. Shina so Suzie po nociach debatovali a premýšľali o svojich blízkych. Suzie sa dozvedela, že jej kamarátka mala úžasných rodičov. Dávali jej všetko. Všetok čas, všetky peniaze a všetku trpezlivosť, aj keď žili len na okraji mesta v dosť chudobnej štvrti. Shina zas nahliadla do smutného života Suzie. Stále viac sa spoznávali a obľubovali.

Časom začala Shina svoju priateľku nasledovať v učení a poobede spolu sedávali a stále viac a viac sa vzdelávali. Smutne spolu sedávali v okne a sledovali vzdialený front. Často plakali pri spomienke na svojich blízkych. Aj keď veľmi chceli, vedeli, že by bolo zbytočné ich tam ísť hľadať. Chceli by silné a múdre, aby všetkým, na ktorých im záleží mohli nejakým spôsobom pomôcť. Deň čo deň sedávali čím ďalej tým dlhšie, pretože slnko bolo dlhšie na oblohe. Noc sadala na kláštor  až o 21:00. Júlové počasie ju fascinovalo. Každé ráno sa prebúdzala na teplé slnečné lúče a dúfala, že ten ďalší bude lepší. Verila, že ten ďalší jej už konečne umožní stretnúť jej milovanú Valerie.