10.

Valerie celé týždne chodievala s túžbou a vierou po zotmení za ošetrovňu. Čakala čím ďalej, tým dlhšie a dúfala, že jej jediný priateľ sa raz objaví. Nestalo sa. Prešiel júl. Prešiel august. Na fronte sa nič nemenilo. Stále bolo s kým bojovať a stále bolo koho ošetrovať. Jej život jej pripadal len ako umelo predlžovaný. Dávali jej najesť, len toľko čo potrebovala, ani trocha naviac. Mala možnosť spať, no len tak dlho, aby to nebolo na jej pomery veľa. Častokrát ani nemala čo robiť a budili ju pár hodín skôr. Nedopriali jej kúsok plnohodnotného spánku, ktorý potrebovala. Cítila sa opustená a cudzia medzi toľkými ľuďmi, z ktorých tri- štvrtine nerozumela. Tí, ktorým ako- tak rozumela hovorili tak slabou angličtinou, že nemala šancu pustiť sa s nimi do rozhovoru. Veliteľ po anglicky vedel, no neprehovoril na ňu v tom jazyku. Naschvál pred ňou rozprával svojou rečou, ktorej nerozumela. Nevedela prísť na to, o čom rozpráva, keď pri nej stál a so skupinkou vyššie postavených vtipkoval. Cítila sa bezvýznamná. Hľadala zámienky na úsmev či pozitívne myšlienky, no nenachádzala svoj význam v ničom, čo robila. Aj keď denne zachraňovala desiatky životov. Stratila vieru vo všetko, čo robila a v čo pretým verila. Suzie sa stal pre ňu už len pojem. Vďaka Nathanovi neprestala veriť, že je nažive, no počas všetkého čo videla a zažila už zabúdala na jej obraz. Blížil sa druhý septembrový týždeň a od siedmeho marca o nej ani nepočula. Neprestávala veriť a dúfať v jej bezpečie, no občas o sebe pochybovala. Strácala sa sama v sebe a častokrát sa hádalo jej srdce s rozumom. Takmer tri mesiace o Nathanovi nepočula ani slova. Nikoho sa na neho neodvážila spýtať, aj keď možno nejaký vojaci by jej s radosťou povedali kde je a čo je s ním. Tvrdohlavosť a strach jej nedovolili. Zo dňa na deň sa pretĺkala s nepokojom a konfliktom sama v sebe. Čas jej prebiehal pomaly. Všímala si každodennú zmenu na počasí, na prírode, na vojakoch, ba aj na veliteľoch. Na každom kúsku jej okolia- jej života pozorovala zmeny. Niektoré boli pomalé, iné rýchle. Na niekom videla dôsledky hladu, na iných dôsledky chorôb. Niektorý zomierali kvôli ťažkým zraneniam, iný kvôli zápalom pľúc, či tuberkulóze. Doba bola pokročilá a všetko sa dalo liečiť. Avšak, len za určitých okolností. Nehygienické prostredie a špina všade okolo, ťažký znečistený vzduch plný popolčeka a iných nebezpečných látok, na liečbu ochorení dýchacích ciest nebol vôbec priaznivý. Čím dlhšie bola medzi vojakmi, tým viac sa bála aj o svoj život. Tých, ktorý trpeli tuberkulózou musela kvôli riziku širokospektrálnej nákazy, „hospitalizovať“ v oddelenej časti ošetrovne vyhradenej pre ňu a ostatných zdravotníkov. Nemohli si však dovoliť ďalšie straty na životoch, kvôli infekcií šíriacej sa všade okolo. Keď sa o nich starala, sama nosila rúško, aby neochorela. Každou stratou života sa trápila. Pacienti s diagnózou- tuberkulóza, väčšinou umierali. Kým ošetrovala a poskytovala starostlivosť v ošetrovni, z tuberkulózy sa dostali dvaja, aj to bolo u nich podchytené ešte v rannom štádiu. Rozširovalo sa to ako mor a Valerie mala zlú predtuchu, že čosi podobné stihlo aj Nathana. Ako každý večer, tak aj dnes sa Valerie po skončení svojej dennej „smeny“,  rozhodla ísť na staré známe miesto za ošetrovňu. Čakala, tak ako každý večer, že sa Nathan objaví, no ako každý večer za posledné tri mesiace, ostala tam sama a smutná. Nadšenie, s ktorým sa tešila každý večer ju pomaly, ale isto opúšťalo. Neprestávala však veriť. V jediné v čo ešte vo svojom živote verila bola Suzie a Nathan. Každý večer sa modlila, aby ju ani jedna, ani druhý nesklamali.

„Uvedomuješ si, koľko je hodín?!“ po prvýkrát sa k nej po anglicky prihovoril, alebo lepšie povedané, na ňu zakričal veliteľ, keď ju skoro ráno našiel spať za ošetrovňou. Kopol do nej, a tým, že vážila s výškou stosedemdesiat centimetrov, len štyridsaťpäť kíl, jej to spôsobilo nevysloviteľné bolesti. Dostala kopanec z celej mužskej sily do vyhladovaného brucha. Zvíjala sa v bolestiach a strachu, čo bude nasledovať. Veliteľ ju doslova dokopal do ošetrovne takým tvrdým spôsobom, že sa pred dverami nedokázala postaviť na vlastné. Doplazila sa k svojej skrinke a napila sa pohár starej zdravotne závadnej vody. Z očí sa jej od bolesti valil vodopád sĺz, no vstala a horko- ťažko si išla po svojom. Všetci zranení to videli, no nemohli jej pomôcť. Pre nich je nepriateľ nepriateľom, aj keď im každý deň obväzuje rany, hojí všetky bolesti a stavia ich opäť na nohy. Nedostala od nich ani jedného milého a upokojujúceho slova. Pracovala. To bolo jej jedinou náplňou práce. Trpieť a počúvať rozkazy toho, kto ju zotročuje.

Suzie so Shinou opäť pokročili a ich vedomosti už presahovali do schopností druhákov na základnej škole. Darilo sa im. Prežívali každý deň s pokojom a radosťou. Suzie sa znova naučila úprimne smiať. Prežívala svoj život vo svojom svete bez starostí. Vojaci sa kláštoru vyhýbali. Nikto nevedel prečo, no šírili sa domnienky, že sa boja Boha. Suzie však tomu neverila. Nemala žiadne vysvetlenie, no vedela, že tí ľudia vonku so zbraňami v rukách sa určite neboja nikoho. Ani Boha. Na svoju milú opatrovateľku nezanevrela. Fotky v mobile jej stále pripomínali jej podobizeň a ona neprestávala dúfať v jej bezpečie. Častokrát pochybovala, no neprestala veriť. Verila v tú silnú ženu, ktorá ju od samého začiatku chcela ochrániť pred vojnou útekom. Verila v jej pevnú vôľu a morálnu silu. A verila aj v jej vynaliezavosť a šikovnosť. Sila vo vojne nestačí. Vedela, že aby žena vo vojne prežila, musí byť aj dostatočne múdra. A aj keď Valerie žiadne vyššie vzdelanie nenadobudla, vedela, že je určite v poriadku.

Matka predstavená s rehoľnými sestrami sa im snažila poskytnúť čo možno najbohatší prídel jedla a starostlivosti, keďže sa jednalo o šesť až osemročné deti. Mali s nimi strpenie a pomáhali im prekonať akúkoľvek prekážku. Suzie a Shinu mali však najradšej. Snažili sa a všímali si veci okolo seba. Náplňou ich života nebola len hra, no záujmy mali omnoho hodnotnejšie do ich budúceho života. Boli hrdé na nich aj samé na seba, že dokázali doviezť tak mladé dievčatá k vzdelaniu a láske k múdrosti.

Valerie od incidentu s veliteľom celé hodiny plakala. Nie preto, že by sa ľutovala. Mala veľké bolesti. Na bruchu sa jej v priebehu pár hodín vytvorila veľká, nepríjemne vyzerajúca modrina. Bola taká chudá, že si dokázala porátať všetky rebrá a tak bolesti prežívala oveľa intenzívnejšie. V každej možnej príležitosti ležala a oddychovala zvíjajúc sa od bolestí pod posteľami pacientov, aby ju veliteľ nevidel. Ignororancia vojakov neprestávalo, aj keď by jej milé slovo pomohlo. Keď musela, horko- ťažko vstávala vymieňať vojakom obväzy, tíšiť ich rany injekciami, alebo prijímať ďalších zranených. Jej spolupracovníci jej zlý stav hneď spozorovali, no vzhľadom na ich hrdosť voči vlastnej krajine, neprejavili voči nej ani kúsok milosrdenstva. Deň sa jej ťahal pomaly ako slimák. Preciťovala každý krok, či prudký pohyb. Na smrť sa však nehodlala vydať a tak pokračovala vo svojej práci. V tom jedinom, čo ju udržiavalo nažive.

Ubolená a značne zranená znova sedela na múriku za ošetrovňou a zúfala si. Kde je? Kde len je Pane Bože! Pýtala sa sama seba a ešte väčšmi sa rozplakala pri myšlienke, že Nathan stále neprišiel. Avšak pri odchode zažila šok. Pri nohách jej kľačal úplne vyčerpaný muž, chudý ako trieska a celý krvavý. Podával jej ruku s hlavou a pohľadom stále pri zemi. Aj keď nevládala ani samú seba, podišla k mladému vojakovi a podvihla mu hlavu.
„Nathan,“ prekvapene vykríkla a v okamihu ho vzala do svojho náručia, akoby necítila svoju bolesť.

„Prepáč, meškám tri mesiace,“ prehovoril na ňu chrapľavým hlasom a jeho suché doráňané pery sa pozdvihli do úsmevu.

„Si blázon. Čo sa ti stalo?“

„Nezvládol som to Valerie. Pozeral som sa na teba každý jeden večer počas tých troch nekonečných mesiacov z dvesto metrovej diaľky a nemohol som k tebe prísť. Velitelia mali podchytenú každú časť nášho stanoviska. Plakal som a zúril zároveň. Valerie, prepáč mi, sklamal som,“ vyrozprával sa jej. Nenávidel a búril sa proti vlastnej krajine. Neznášal ľudí, vojakov, veliteľov, všetkých okolo neho. Okrem Valerie. Pomohla mu, aj keď sama potrebovala pomoc a uložila ho na jedno z troch voľných lôžok v ošetrovni. Umyla ho, očistila a dala mu svoju deku, lebo paplóny boli príliš tenké, aby zahriali. Dala mu zjesť všetko, čo a zvýšilo. Nedbala na pokarhanie od veliteľa. Postarala sa o neho najlepšie ako vedela, no tušila, že Nathanov stav je vážnejší. Dýchal chrapľavo a neprestajne kašľal. Mal zápal pľúc. Choroba na ňom zanechávala znaky. Pochudol, aj keď dostával najesť. Výrazné kruhy pod očami mal, aj keď spával dosť dlho. Známky choroby nepoprel. Valerie vedela, že je najhoršie. Teplota sa mu šplhala na 40°C a prepotené mal celé oblečenie. Akokoľvek sa snažila, nevedela neplakať. Ihneď mu poskytla najlepšiu zdravotnú pomoc, akú vedela. Pichla mu injekciu, a dala tabletku proti vysokej teplote. Sedela pri ňom do rána a držala mu ruku, aj napriek svojej bolesti zotrvávala v bdelom stave a dávala na neho pozor. Nemohla a nechcela dovoliť, aby jej jediný blízky človek prišiel o život pred jej očami. Robila všetko preto, aby to bol znova on. Jej Nathan.