7.

Čas plynul a do nemocnice už neboli privážaní žiadni vojaci. Všade vôkol vládol pokoj a ticho, ktoré boli pre Valerie už neprirodzené. Ich prítomnosť v nemocnici bola zbytočná. Celé hodiny len postávali pri oknách a pozorovali zruinované okolie.  Stále svietilo slnko a zohrievalo krajinu po zime, dlhšej ako zvyčajne. Valerie by rada videla pučať ovocné stromy, no pohľadom nenašla ani jeden, ktorý  by stál s koreňom v zemi. Oči mala od každodenného náreku červené a opuchnuté. Nikto sa o ňu nezaujímal. Všetkým boli je slzy ukradnuté. Po dlhých a vyčerpávajúcich dňoch sa rozhodla dôverovať človeku, ktorý ju zo dňa na deň opustil. Nie dobrovoľne. Povinne. Ešte sa nedostala zo straty Suzie a keď mala pri sebe človeka, ktorému rozprávala o svojich pocitoch a túžbach, z vojenského príkazu odišiel a už ho možno nikdy neuvidí. Vedela, že pre nich čoskoro príde nákladiak a prevezie ich do viac frekventovaného miesta vojny, šíriacej sa ako epidémia.  A jej predtucha bola správna. Pred nemocnicou skutočne o pár hodín parkovalo nákladné auto. S nikým nezachádzali citlivejšie. Aj keď videli, že Valerie je vyčerpaná a krok jej spomaľuje únava a hlad, hnali ju, štuchali a nabádali k rýchlejšej chôdzi po schodoch. Nepovedala ani slovo. Nemo a s privretými očami hádala každý krok. Nikto sa nezapodieval jej stavom. Necítila sa už ani ako človek. Krutosť a nepekné spôsoby vojakom nedovoľovali správať sa k zdravotnej výpomoci, ktorá pomohla zotaviť sa mnohým členom ich národa, pekne a s úctou, ako by si zaslúžila.Ďalšia nekonečná cesta v hlučnom vozidle vo Valerie vyvolala nepríjemné spomienky na prvú cestu v ňom. Keby bola vládala, plakala by. Nemala nikoho. Nemohla sa na nikoho spoľahnúť a sama to nezvládala. Prosila Boha o pomoc a aspoň o malú indíciu týkajúcu sa Suzie, alebo Nathana. Viac ako ju sužovala myšlienka, že nie sú s ňou ju trápila nevedomosť, čo s nimi je. Vedela, že malé šesťročné dievčatko pri podmienkach aké sú, už vôbec nemusí žiť a táto myšlienka ju zvnútra zabíjala. Keby mohla, aspoň by jej zavolala, no jediný mobil, ktorý mala, dala jej. Dúfala, no neverila v jej bezpečie. Zdalo sa jej, že je toho na ňu zrazu priveľa. Viac, ako predtým. Nevidela iných ľudí. Dookola rovnaké tváre spolupracovníčok a pod hrubou vrstvou špiny takmer rovnaké tváre vojakov, ktorí ale nepatrili k jej národu. Už dlho nevidela žiadneho Angličana. Už dlho nepočula rozprávať niekoho čistou angličtinou. Každý, kto vedel, či už Nathan, pár vojakov, alebo zdravotníci, rozprávali o poznanie lámavejšou a neprirodzenejšou rečou ako ona. Dlho nevidela typických starých pánov vo frakoch s paličkami venčiť ich psov. Nevidela ihriská plné detí. Necítila príjemné jarné vône prírody, a to všetko jej zmyslom i telu neopísateľne chýbalo. Dýchala zaprášený špinavý vzduch plný svinstva. Detské ihriská zívali prázdnotou a preliezky boli zničené. Na uliciach nevidela nič okrem odpadkov, starého oblečenia, sem- tam nejakej vojenskej helmy, ktorú vojak stratil pravdepodobne pri prevoze do nemocnice, či papierov, s ktorými sa pohrával silnejší vietor. Nič iné už nepoznala, iba túto spúšť. Teraz, keď si všetko spätne uvedomovala sedela v tme v malom priestore s piatimi ošetrovateľmi a lekárkou. Nevidela ich, len podľa hlasu hádala, kto kde a ako ďaleko od nej sedí. V mysli nevedela prísť na nič pozitívne, aj keď sa už toho smútku a beznádeje, ktorú cítila chcela zbaviť. Nevedela si rozkázať. Nevedela sa v myšlienkach nevracať k Suzie a Nathanovi. Vložila tvár do dlaní a zavrela unavené oči. Pociťovala nepríjemnú bolesť hlavy i celého tela, keď sa nákladiak divoko knísal z jednej strany na druhú. Hlasný zvuk pískajúcich gúm a prudké zabrzdenie napovedalo príchodu na miesto určenia. Už dlho nevidela besniacich vojakov na bojisku. Jediným, čím sa táto vojna líšila od tých v deväťdesiatich rokoch, boli modernejšie a ničivejšie zbrane i výstroj a odolnejší oblek. Význam, príčina i dôsledok ostanú v každej vojne rovnaké. Nie pokrok určuje priebeh a spôsob boja. Sú to ľudia a ich zmýšľanie, ktoré usmernia nesprávne činy k nesprávnym ľuďom tak, aby to prepuklo vo vojnu. S krikom a vulgarizmami si bežali Angličania a cudzinci oproti so zamierenou zbraňou. Nepovažovali sa za rovnakých. Delili sa na dobrých a zlých, no každý národ považoval za dobrých len vojakov so svojou vlajkou na uniforme. Valerie sa prizerala ich primitívnemu zvieraciemu správaniu a nasledovala vojakov do ďalšej neveľkej nemocnice, ktorá však oproti tej prvej bola v kritickom stave. Bála sa vojsť dnu s pocitom, že jej onedlho spadne strecha na hlavu. Múry boli oslabené a trúsila sa z nich omietka. Všetky dvere i okná boli porozbíjané a v celom areály bol veľký prievan. Na lôžkach nariekali ranení a chodba sa stala skladiskom mŕtvych tiel vojakov, ktorí svoje zotavovanie nedocielili. Valerie bola na taký pohľad zvyknutá. Už neplakala, keď videla tú spúšť. Privrela oči, potlačila slzy, prehltla veľkú guču hromadiacu sa v jej hrdle a prekročila päť nehybných tiel, aby nasledovala ostatných. Po dlhej dobe dostala výdatnejšie jedlo. Sedela v sesterskej izbe a pochutnávala si na šťavnatom mäse z konzervy. Zisťovala, že jej nepriatelia sa stávajú jej záchranou, rovnako ako ona sa stáva tou ich. Suzie sa po dvoch mesiacoch naučila excelentne čítať a písať. Nevenovala sa ničomu inému. V každej voľnej chvíľke sedela s čítankou a zošitom na parapete jej obľúbeného okna. U jej kamarátov vrcholila hra na zadnom nádvorí kláštora a sem tam ich zábavky pozorovala kútikom oka. Nezávidela im. Túžila sa stať vzdelanou, slušnou a elegantnou mladou dámou. Vedela, že už naveky bude musieť nosiť čiernobiele mníšske rúcho, no vzdelávanie jej spôsobovalo radosť. V okolí kláštora vládli nepokoje a stále viac a viac hrozil ďalší nával vojakov. Suzie aj popri písaní, čítaní a premýšľaní o vojne, nezabúdala ani na Valerie. Shine i všetkým deťom porozprávala o svojej opatrovateľke všetko. Chválila sa jej láskavosťou a vyzdvihovala jej schopnosť vychádzať s deťmi. Modlila sa ku všetkým Svätým, aby ju znova stretla a objala. Celá jej malá skromná duša netúžila po inom, len presvedčiť osud, aby ich znovu zviedol dohromady.Na prvý júnový deň, bolo počasie až príliš priaznivé. Hra a bláznovstvá detí nemali konca. Aj napriek hlasnej streľbe a kriku sa deti na dvore za kláštorom ohradenom vysokým múrom dobre zabávali. Hoci si uvedomovali vážnosť situácie, v ktorej sa všetci nachádzajú, dokázali nepríjemné pocity a myšlienky ignorovať a žiť tak, ako im osud doprial. A to bolo skutočne dobre. Suzie dostala opateru akú potrebovala. Kašeľ sa vyliečil, na nepríjemné svrbenie hlavy si už ani nespomínala a bola šťastný a spokojna. Jedlo však časom ubúdalo. Aj keď sa sestry starali len o sedem detí, dva mesiace bol dlhý čas a suroviny na prípravu jedla sa minuli. Jediná možnosť, ktorú mali, bola krádež. Matka predstavená s nevôľou zavolala Suzie a Shinu a poslala ich spolu s jednou rehoľnou sestrou do supermarketu, z ktorého priniesli do kláštora nakradnuté jedlo. Nepovažovali to za nijakú zvláštnu výzvu. Na dlhé cesty pešo boli zvyknuté. Vzali veľké tašky a aj pomedzi streľbu a nepokoje sa čo najnenápadnejšie vybrali na dlhú cestu za ich prežitím.  Valerie dostala list od zraneného vojaka, ktorého priviezli do malej nemocnice. Bez opýtania na meno, ju podľa Nathanových opisov spoznal a do ruky jej vtisol malú, od špinavých rúk zašpinenú obálku. Neváhala ani sekundu a bez opýtania bežala do sesterskej izby, prečítať si ho. Drahá Valerie, Dúfam, že tento list sa dostane do Tvojich rúk čo najskôr. Vojna neustupuje, no som rád, že Ti v zdraví môžem napísať. Verím, že je Ti lepšie a že sa čoskoro stretneme. List posielam po priateľovi, tak dúfam, že Ťa nájde. Chcem, aby si vedela, že na Teba stále spomínam a vďaka Tebe moje dni na fronte prebiehajú rýchlo. Pozerám sa na dokaličené, smrťou poznačené telá a ďakujem Bohu, že tu stále som. Odpíš mi ako sa Ti darí a kde si, aby som Ti mohol stále posielať listy. Teším sa na Tvoju odpoveď a dovolím si dúfať, že si na mňa aspoň niekedy spomenieš. NathanSrdce jej poskočilo od radosti a celá sa chvela nadšením z Nathanovej správy. List si zastrčila do vrecka a ponáhľala sa prijať ďalších zranených. Ani popri práci nemohla prestať myslieť na Nathanov list. Jej radosť nebola zapríčinená ani tak tým listom, ako vedomím, že je nažive. Kiežby vedel, ako často ho nosí v mysli. Najradšej by mu to povedala osobne, no nebola na to žiadna príležitosť. Splnila si teda svoju povinnosť a ponáhľala sa napísať mu odpoveď.Drahý Nathan,Som šťastná, že si mi poslal list. Ďakujem Bohu, že na Teba dáva pozor.Je mi tu dobre. Tak ako stále. Chýbajú mi naše rozhovory a náš spoločný smiech. Prosím Ťa, opatruj sa a píš mi najčastejšie ako budeš môcť.Adresu nemocnice nepoznám, tak mi listy posielaj po ostatných vojakoch. Stále Ťa nosím v mysli a nezabúdam.... Valerie Napísala na malý zdrap papiera a vložila ho do rovnakej obálky, v ktorom dostala list od Nathana, pretože v nemocnici nevedela žiadnu inú nájsť. S nádejou v srdci dúfala v lepšie časy. Jediné čo jej k šťastiu chýbalo, boli informácie o Suzie. Neprestala dúfať v jej bezpečie a stále jej venovala všetky svoje modlitby.