5.

Telo bez duše s bledými suchými perami ležalo pred ňou. Nosidlo pod ním, sa nasakovalo jeho krvou. Valerie nebola tak skúsená, aby vedela čo v prípade tak silného krvácania urobiť. Nezmohla sa na viac len rýchlo privolala lekárku, ktorá jeho biedny stav napravila upokojujúcou injekciou a množstvom obväzov. Mal zlomené rebro a priestrel do ľavého boku, ktorý jeho vnútorné orgány minul len tesne. Keď ju lekárka ubezpečila, že jeho stav je stabilizovaný, upokojila sa a sadla si na stoličku, vedľa jeho postele. Nathan, syn armádneho generála sa zúčastnil na vojne a neuspel. Valerie si nedokázala vysvetliť, prečo ho z tak pekného miesta, na akom žil, poslal jeho otec priamo do epicentra vojny a rozbrojov. Akoby vedel, že neuspeje. Ani on nedokáže zmeniť pohromu ktorá sa na celý kraj uvalila. Bez slov ho pozorovala ešte pár minút, no hneď potom ju zamestnávali desiatky iných, viac i menej zranených mužov.

Suzie zažívala ťažké časy. V autobusovej zastávke, ktorú nikto celé dni nenavštívil, trávili dve dievčatá všetok čas. Jedli ukradnuté, alebo vyhodené jedlo, len aby nepomreli od hladu. Suzine rúčky sa nehojili. Vznikli jej na nich škaredé hlboké hnisavé rany, ktorých bolesť jej nedovoľovala, čohokoľvek sa chytiť. Po nociach, keď Shina spala, chodievala von, kvôli náhlym záchvatom kašľa, ktorý trval aj niekoľko minút.  Mučila ju láska k Valerie, no šesťročné dievčatko už cítilo, že je príliš slabé, prekonať akúkoľvek dlhú cestu, aby ju našla. Nôžky ako zápalky ju poriadne nedržali, jej špinavé oblečenie a vlasy dôsledkom špiny a prachu z vonku napadli vši a žalúdok jej hlasným škvŕkaním každú hodinu oznamoval hlad. Nebola hlúpa a vedela, že pokiaľ sa jej nedostane, nejakým spôsobom starostlivosti, jedla, pokoja a kľudného spánku, svoju priateľku Shinu i spriaznenú dušu Valerie už onedlho opustí. So zlou predtuchou sa Suzie vrátila k spiacej a takisto vyčerpanej Shine. Ráno sa však prebudila už s obrovskými boľavými pľuzgiermi. Shina na ňu už dlhšiu dobu hľadela a ruky hladkala bavlnenou vreckovkou. Dokonca aj toto jemné hladenie Suzie spôsobovalo neopísateľné bolesti. Shina sa tomu nemohla prizerať. Odišla od nej vyhľadať nemocnicu, nie však tú, v ktorej museli otročiť. Shinu hnala vpred myšlienka, že rovnako, ako ona teraz pomáha svojej kamarátke, pomohla pred niekoľkými dňami ona jej, keď ju vyslobodila z tyranie vojakov. Kráčala dlho a bála sa každého tieňa okolo seba. Hrozba vojakov, bola pre ňu tým najhorším. Zvečerievalo sa, keď Shina konečne uvidela svetlá vo veľkej budove. Nestáli pred ňou žiadne vojenské autá, čo ju posmelilo vojsť dovnútra. Bolo plno. Bála sa urobiť čo i len jeden ďalší krok, aby nevidela niečo, čo by jej nežnej duši ublížilo. Z dverí na konci chodby sa vynorila útla postava ženy s krásnymi, po zadok dlhými hnedými vlasmi. Valerie. Navzájom sa nepoznali a pritom mali tak veľa spoločného. Nielen priateľku, ale aj spriaznenú dušu.

„Prosím vás, potrebujem trošku hojivej masti a pár obväzov, moja priateľka je na tom zle,“  plačlivým hlasom povedala Shina, pre ňu neznámej žene stojacej pár krokov od nej. Valerie rýchlym krokom pribehla k malej černoške a vzala ju za ruku do miestnosti, z ktorej pred pár sekundami vyšla. Bez slov podala dievčatku tubu hojivej masti a päť obväzov aj s dezinfekčnými štvorcami. Prikázala jej zbaliť to čo najnenápadnejšie a bez vedomia, komu práve možno zachránila život, ju rýchlo poslala preč, skôr než prídu zlomyseľní vojaci. Očami kopírovala cestu, po ktorej malé dievčatko utekalo kamsi do neznáma. Tak rada by sa s ňou rozprávala. Tak rada by od nej počula nejaké noviny spoza múra nemocnice. Valerie nevedela nič. Nemala informácie o svete tam vonku. Poznala ho len cez hlboké strelné rany a každodenný zúfalý nárek zranených okolo nej. Sklonila hlavu k zemi, keď dievčatko v tme pohľadom stratila. Obzrela sa za seba a povzdychla si keďže vedela, že únavná práca na dvoch poschodiach plných náreku doráňaných vojakov, na ňu už netrpezlivo čaká. Odbehla ešte na krátko do izby, kde ležal Nathan. Bol v poriadku, no stále spal omámený účinkom upokojujúcej injekcie. Potichu privrela s ohľadom na Nathana- jediného človeka, ktorého v tomto nedobrovoľnom väzení poznala.

Shina bežala, aj na to že už končil marec, stále veľmi chladnou nocou po ceste naspäť, ktorú poznala. Keď prechádzala prázdnou ulicou všímala si drobnosti, ktoré cestou tam nevnímala od strachu, že ju niekto vidí. Pováľané stromy neboli ničím výnimočným. Potkýnala sa o hlboké diery v zemi. A z diaľky sledovala ženu s dieťaťom kradnúť v už opustenom supermarkete potraviny. Shina sa neodvážila. Všade, aj tam kde neboli, videla vojakov vyvaľujúc na ňu zbraň. Z kedysi smelého dievčaťa sa stala bojazlivá, utiahnutá, zronená a zničená troska, ktorá už nikdy nebude rovnaká ako pred vojnou. V život a bezpečie svojich rodičov už dávno prestala veriť a jediný, pre koho ešte mohla niečo urobiť bola Suzie. Cestou ukrývajúc sa za každý strom, či ker prišla až k zastávke, ktorú poznala. Suzie sedela v rohu a dýchala si do rúk, aby ich aspoň trocha zahriala. Zrýchlila krok, aby sa k nej čo najskôr dostala. Rýchlo vybalila dezinfekčné štvorce a priložila ich na Suzine dlane. Oči jej od bolesti zaplakali a ona z celej sily zaťala zuby dúfajúc, že jej bolesť rýchlo prejde. Hrubou vrstvou masti jej Shina obviazala obe ruky a prikryla ich svojou tenkou bavlnenou vreckovkou. Bola presvedčená, že teraz na tom bude Suzie lepšie. Unavená z dlhej cesty rukou objala svoju už spokojnejšiu priateľku a zaspala. Suzie však zaspať nevedela. Úľava od bolesti jej uvoľnila myseľ od negatívnych myšlienok o smrti, no Valerie z hlavy vypustiť nemohla. Ani len netušila, že obväzy a liečivú masť mala od nej. Týrala ju nevedomosť a zvedavosť, ale aj túžba po láskyplných objatiach.

Ráno sa Valerie po dvojhodinovom spánku prebudila na príjazd ďalšieho nákladiaku so zranenými vojakmi. Kapacita nemocnice však nebola dostačujúca na hospitalizáciu tak vysokého počtu zranených. Tých, ktorý už na tom boli zdravotne lepšie pod hrozbou smrti vyštvali z lôžok, na ktorých za skorého ranného svitu slnka, ešte dospávali noc. Vlastní išli proti vlastným. Kvôli pár lôžkam, mohlo opäť vyhasnúť pár ľudských životov. Nešlo o to čích, išlo o to koľko. Vojna sa neviedla len medzi dvoma národmi, ale aj v národe samotnom. Koho možno považovať za aktéra a hlavného provokatéra vojny? Možno vôbec ukázať na jedného konkrétneho človeka? Nenesie na tom vinu celý kolektív týchto nepríjemných a bezočivých chladných vrahov? Necítil sa Nathanov otec zle, keď posielal svojho jediného syna do vojny? Valerie sužovalo množstvo otázok, z ktorej ani na jednu nepoznala odpoveď. Odpovede hádala a premýšľala nad vhodným argumentovaním myšlienok, pobehujúcich v jej hlave. Nemohla sa prizerať tyranii, ktorá neprevládala, iba za múrmi nemocnice. Odišla do izby, kde mal lôžko Nathan a po ozvene troch hlasných výstrelov sa úplne maličká schúlila do rohu izby za dverami a potichu sa rozplakala. Traja ľudia. Traja muži, o ktorých sa takmer dva týždne starala a snažila sa, aby čo najskôr vyzdraveli padli na chodbe nemocnice, kvôli neuposlúchnutiu rozkazov. Vojna brala stovky mužov. Takmer denne sem privážali desiatky zranených ubolených trosiek, ktoré si kedysi vraveli muži. Nikto nemá zľutovania s nikým a pokiaľ sa o seba človek nepostará sám, umrie.  

                                                                                                        „Valerie,“ prerušil spleť jej pochmúrnych myšlienok, muž na lôžku. V okamihu sa postavila, utrela si slzy a s nimi aj tmavé smutné myšlienky z mysle.                                                     

„Nathan, konečne si sa prebral,“ podišla k nemu a skontrolovala tok infúzie do krvi. Pozeral na ňu ako na anjela a jeho myšlienky sprevádzali spomienky na ich prvé stretnutie. 

„Si iná, bledá a bez duše. Čo tu s vami robia. Máte čo jesť?“ starostlivo sa o ňu zaujímal a skúmal jemu dôverne známy sveter, v ktorom sa strácalo jej útle telo. Tenké ruky jej zahaľovali o poznanie dlhšie rukávy a tvár, jej tvár by od posledného stretnutia nespoznal. Pod očami sa jej črtali výrazné tmavofialové kruhy, ktoré naznačovali nedostatok spánku a odpočinku. Lícne kosti vystupovali a zvýrazňovali jej neprirodzene chudú tvár. A pery mala suché rovnako ako on. Povedal by, že sa neusmievali celé dni.                                               

„Som v poriadku Nathan, to teba sem priniesli dokaličeného a bez života. Ako sa cítiš? Nebolí ťa nič?“ 

„Cítim nepríjemnú bolesť v boku,“ priznal sa a snažil sa pomocou rúk posadiť. Valerie mu to ale nedovolila. Opatrne sa dotkla jeho hrude a naznačila mu, aby sa o sed nepokúšal. Poznala totiž vážnosť jeho zranení a stav, v akom do nemocnice prišiel. Nathanom pri jej dotyku telom prebleskla zvláštna energia, no počúvol jej upozorňujúci pohľad a ľahol si opäť na chrbát.

                               

„V kapse , ktorú mám okolo krku, mám konzervu mäsa a dva krajce chleba, prosím zjedz to. Musíš byť vyhladnutá na smrť,“ prehovoril k nej opäť. Pozrela sa mu do očí, z ktorých čítala láskavosť. Bez slov, skutočne vyhladovaná vytiahla jedlo z Nathanovej kapsičky. Takmer nemala silu potiahnuť za kúsok pliešku, aby si jedlo otvorila, no s vynaložením všetkých jej síl sa jej to nakoniec podarilo. Chlebom si nabrala kúsok mäsa. Ani si nepamätala, kedy naposledy niečo takéto zjedla. Nathanovi takisto nabrala na chlieb a pomohla mu aspoň z časti naplniť jeho prázdny žalúdok.