4.

Všetky deti, ktoré úmorne pracovali v nemocnici večer konečne dostali voľno. Vojak medzi 22 detí hodil tri bochníky chleba a s hlasným rehotom nasledoval svojich kamarátov. Deti však nenechali samé. Po celú noc na nich mali dohliadať štyria mladý vojaci. Suzie sedela vedľa Shiny úplne vyčerpaná. Z dlaní sa jej šúpala koža z mozoľov a oči jej zaplavovali potoky sĺz. Nie preto, že by sa ľutovala. Príčinou neboli ani boľavé dlane, do ktorých si nevládala vziať ani chlieb. Príčinou bola jej neukojiteľná túžba po Valerinom objatí. Netúžila ani po rodičoch, ku ktorým jej vzťah úplne ochabol. Premýšľala nad každým dňom pred vojnou. Sužoval ju pocit, že na úkor bohatstva, prestíže a najkrajšieho domu stratila pozornosť ľudí, ktorí ju mali vychovávať a zabezpečiť jej úkryt a útočisko pred zlou vojnou. Možno by ich tá zlá a krutá vojna rozdelila, no teraz by ju netrápila bolesť srdca, ale „iba“ bolesť zmordovaných rúk. Oprela sa malej kamarátke o plece a od celodennej driny a únavy, spolu so všetkými ostatnými zaspala.  S pocitom samoty a ľútosťou vlastnej existencie sa po bezsennej a chladnej noci, ako prvá prebudila na hlasný hluk hromov. Vonku panovala silná búrka a silný vietor vchádzal dovnútra nemocnice cez porozbíjané okná. Chlad bol väčší ako po minulé dni aj vzhľadom na fakt, že bolo už 9.3. Pomaly ale isto by príroda mala chystať jarnú krásu, no namiesto toho priniesla hluk a rámus besných hromov a bleskov. Vojaci behali rýchlejšie, aby sa čo najlepšie vyhli dažďu. Rev a krik naznačoval nespokojnosť a nervozitu. Suzie vstala a tak na krátku chvíľu nechala Shinu samú. Podišla k rozbitému oknu a ubolenými dlaňami chytala studené osviežujúce kvapky dažďovej vody, aby upokojila zapálené rany na drobných rúčkach. Nezaplakala. Aj napriek ranám a únave celého tela, neprestala myslieť na Valerie. Pozerala von oknom do hmly, hustej ako mlieko a dúfala, že raz sa z nej vynorí jej záchrana. Jej druhá matka. Jej najlepšia priateľka. Jej Valerie.

Chladom a silným vetrom sa Valerie prebíjala sama, nevediac kam. Vonku mrzlo a nohy v plátených balerínach si takmer vôbec necítila. Dopredu ju hnala myšlienka na Suzie a predstava jej vrúcneho detského objatia. Krok stále viac a viac zrýchľovala, chcela totiž natrafiť aspoň na nejaký malý úkryt pred neľútostným siným vetrom. Pošťastilo sa jej a v diaľke pred sebou zbadala autobusovú zastávku. Ponáhľala sa k nej nevšímajúc si nič, čo sa okolo nej dialo. Pár metrov od zastávky ju ale násilne prepadla partia 4 vojakov značne omámených alkoholom. Ich veselým úškľabkom a akýmsi divným poznámkam Valerie dobre rozumela. Išlo im o jedno. Z celej sily sa rozbehla s vierou, že sa jej podarí schovať. Skupinka opitých vojakov sa s ňou však len hrala. Zo všetkých strán na ňu pozerali nenásytné oči vojakov, nie oveľa starších ako bola ona sama. Zúfalo hľadala akúkoľvek škárku, či slabé miesta vojakov, aby sa od nich bezpečne vzdialila. Okolo však práve vtedy prechádzalo obrovské nákladné auto, ktoré pri pohľade na potýčku uprostred cesty zastalo. Ďalší vysoký vojak upieral zrak na útle dievča ledva stojace na vlastných nohách. Prísne zazrel na mužov okolo nej a oni s hlasným rehotom dobrovoľne odišli. Vysoký pán, ktorý pútal rešpekt poprosil Valerie, aby si sadla do auta. Jej presvedčenie a túžba nájsť svoju spriaznenú dušu bola silnejšia. Odmietla, no to sa nestretlo s pochopením. Silnou mohutnou rukou ju vojak chytil za rameno a odvliekol ju do nákladiaku. Nesedel v ňom nikto okrem nej. Pomýšľala, že vyskočí, no pád z tak rýchlo idúceho auta, by mohol byť jej posledným. Nedobrovoľne si teda sadla, v náručí zvierala Nathanov sveter a v mysli bola znova pri Suzie. Cesta bola dlhá a únavná. Ten zvuk, ktorý počúvala nenávidela. Priala si ignorovať to, no jej podvedomie vnímalo každý kamienok po ktorom nákladiak prešiel. Oprieť sa a oddýchnuť si nemohla, pretože auto sa po rozbombardovaných cestách kývalo zo strany na stranu ako šialené. Keď konečne zastavilo, Valerie mala v hlave len ten otrasný zvuk kolies prechádzajúcich po ceste. Vystúpila sama. Znova sa jej naskytol pohľad, ktorý by žiaden človek nemal vidieť. Slzy jej v momente pokropili tvár. Nedokázala si predstaviť, že medzi tou hromadou mŕtvych ľudí by našla svoju Suzie. Prechádzala od tela k telu, aby sa uistila, že nikde neleží. Vojaci ju smerovali do starej opustenej nemocnice. Potrebovali výpomoc. Počet zranených stúpa a sestier je málo. Nikto sa jej ale neopýtal, či má zdravotnícku prax. Bolo to pre nich nepodstatné. Ženy v jej veku boli vo vojne dobré buď ako pobehlice, alebo ako zdravotné sestry. A ak si mala Valerie vybrať svoj osud, tak bolo jasné, že bude poslušne nasledovať každý jeden krok nepriateľa v uniforme. Nemocnica bola v pomerne dobrom stave. Výbuchy a paľba nemocnicu obišli. Vo vnútri ale vládol chaos a bes. Na dlážke boli kaluže krvi a sestry v pôvodne bielych uniformách, behali pomedzi vojakov celé od krvi a blata. Povahovo slabšie ženy by sem prísť nemohli. Valerie zo smútkom pozorovala, čo sa okolo nej deje. Videla kričať silných vojakov, ktorí keby mali čo i len najmenšiu možnosť, pritlačili by ju k múru a boli by schopný priložiť jej hlaveň ku krku. Teraz potrebovali pomoc, no Valerie po zverstvách, ktoré videla pred nemocnicou nemala chuť ani vôľu pomáhať ľuďom, ktorí nemali problém spacifikovať desiatky, či stovky nevinných bezbranných, starých, mladých, chudobných, či bohatých ľudí- obyvateľov jej vlasti. Čo však ona nechcela, nikoho nezaujímalo. Nachádzala sa v nemocnici , kde nerozhodovala ona, ale tí v maskáčovej uniforme. Prevzala od lekárky zdravotné pomôcky na obväzovanie zranených končatín a vybrala sa smerom, ktorým ju poslali. Z celého srdca sa modlila, aby Suzie bola v poriadku, no pri každej previazanej ruke či nohe silných chlapov, po každej dezinfikácií rán od guliek sa jej viera v Suzino bezpečie znižovala.

Zatiaľ čo Valerie prekonávala psychickú stránku jej osobnosti, Suzie trápilo čosi iné. Jej ruky nezvládali niesť bremeno ťažkej lopaty. Porisko bolo celé krvavé od jej prepracovaných malých ručičiek, no nemohla prehovoriť. Shina plakala popri práci, ktorú stále všetky deti vykonávali. Niektoré sa ráno nezobudili, iné nevládali a to sa trestalo tým najhorším trestom. Akokoľvek však Suzie chcela, nevládala zvládať toto bremeno ďalej. Postavila sa, vzala Shinu za ruku, využila nepozornosť vojakov a najrýchlejšie ako jej nohy vládali, utekala ťahajúc so sebou svoju kamarátku dolu schodmi. Ich dupot nebol hlučný, teda vojaci nič nezistili. Suzie sa však bála, že ich niektoré s detí prezradí. Nič také sa však nestalo. Čím menej človek má, tým viac dopraje. Zmordované deti, ktoré chtiac- nechtiac onedlho skonajú. Nie ako zbabelci, ale ako malý hrdinovia, ktorí tri až štyri dni vydržali tlak mocného nepriateľa. Útle dievčatká sa schovávali v najužších priestoroch, aby sa im podarilo ujsť do davu stále besných, na každú stranu pred streľbou utekajúcich ľudí. Bežali rovno cez všetko to množstvo ľudí dúfajúc, že na druhej strane bludiska bude niečo, kde sa obe budú môcť uchýliť. Búrka ustala, no stále poprchávalo a zoslabnuté dievčatá nemohli ostať v takomto chladnom počasí vonku. Pohľadom hľadali nejaké malé miestečko na uchýlenie sa pred škaredým počasím. V Suziných očiach zažiarila malá drevená autobusová zástavka, do ktorej sa pred pár hodinami zamýšľala schýliť Valerie.

Po niekoľkodňovej ťažkej práci zdravotnej sestry, bola Valerie psychicky na úplnom dne. Jej srdce kdesi blúdilo a hľadalo stratený význam a duša, tá prestala existovať po asi druhej amputovanej končatine chudákov, ktorý ležali na oddelení, kde pracovala Valerie. Videla nariekať mužov, ktorý ublížili desiatkam úbožiakov a pripravili ich o rodiny. Ľútosť nebolo to správne slovo, ktorým by Valerie vyjadrila svoj postoj k neborákom, do konca života závislým na vozíčku, či barlách. Bola láskavá a precízne ošetrila každú ranu tak, ako jej to lekárka kázala, no pri každom zranenom myslela na chuderku Suzie, vnuka starej pani z vlaku, na starú babičku žobrajúcu o pár drobných a jej malú vnučku a na mnoho ďalších, ktorých uprostred rozbrojov pripravili práve títo muži, o život. Práve muži, ktorí potrebovali pomoc od nepriateľa ich národa. Vyčerpaná Valerie sedela na parapete okna a po dlhých dňoch bez slnka si konečne vychutnávala jeho prvé žiarivé lúče. Každým dotykom teplého mäkkého lúča si spomínala na pekné dni, keď žiadna vojna nezasahovala do jej života, keď si vychutnávala dlhé prechádzky so Suzie, keď len tak sedela v altánku a popíjala ľadovú kávu. Avšak ako klesal jej pohľad z oblohy, klesala aj jej nálada. Čím nižšie totiž pozerala, tým väčšiu spúšť videla. Mŕtvy ľudia už pred nemocnicou neboli. Nevedno kedy a kde ich odniesli. Videla v diaľke kúdoly hustého dymu a tlmenú ozvenu hlasných výbuchov len pár kilometrov od nej. Čakala na ďalšie obete. Na ďalších ľudí, ktorý prídu z boja, proti jej vlastencom zranení a dokaličený s prosbou o pomoc. Onedlho skutočne videla prichádzať veľký obrnený nákladiak plný zranených nepriateľov v uniforme. Keď sa však rozrazili dvere na oddelení a uvidela krvavého muža v bezvedomí ležať na nosidle, na ktorom ho niesli do jednej z veľkých izieb, ostala prekvapená bez slov stáť vo dverách a s vlhkými očami sa neveriacky pozerala na telo muža, ktorého poznala.