8.

Rehoľná sestra s dvoma dievčatkami pomaly a čo najnenápadnejšie prechádzala spustošenou krajinou nevšímajúc si deja okolo nich. Snažili sa vyhnúť akejkoľvek konfrontácií z vojakmi a prejsť popri nich ako šedé myšky. Neboli tak blízko, aby si ich všimli, no aj tak pre istotu nepútali zbytočnú pozornosť. Slnko svietilo a oni mali pred sebou príjemný teplý deň plný chôdze. Prechádzali krajinou a čím viac sa vzďaľovali od kláštora, tým čistejší a príjemnejší vzduch dýchali. Čím ďalej išli, tým viac ľudí videli. Nie vojakov. Obyčajných prostých ľudí, hľadajúcich možno rodinu, možno jedlo, možno seba samých. Sledovali ich pomalú chôdzu a pripadalo im to ako v sne, sledovať pokojne idúcich ľudí nenáhliacich sa pred ničím. Jedni sa pokúšali opraviť si rozbité dvere na dome. Iní zatvárali brány a opravovali autá. Akoby už vojna prešla. Akoby sa každý zbieral na nohy a učil sa žiť odznovu. Počasie bolo celý deň ideálne. Kráčali krajinou a uvedomovali si každú zmenu. Počúvali štebot vtákov a bzučanie hmyzu. Nikde na okolí nebol dym ani zvuk streľby. Nepočuli zvuk áut na cestách a užívali si príjemný pokoj a kľud všade vôkol nich. Nechcelo sa im veriť že tam, odkiaľ už dlhé hodiny kráčali je úplne iný svet. Pochopili, kde je hranica vojny. Tam, kde už nie je vo vzduchu cítiť pušný prach a kde sa človek nebojí šumu kríkov. Tam kde ľudia kráčajú, nebežia. Tam kde nachádzali pokoj oni aj ich duše. Vychutnávali si túto harmóniu a pomaly kráčali pokým im teplé lúče slnka hladili pokožku na rukách. No zvečerievalo sa a k supermarketu im stále chýbala nejaká tá diaľka. Nebáli sa tmy, aj keď Shina občas zaváhala, keď sa prudší vietor oprel do kríkov a tie zašumeli. Suzie ju však pokojne chytila za ruku a usmiala sa na ňu.

„Nemusíš sa báť Shina, je to v poriadku, o chvíľku sme tam.“ A mala pravdu. Prešli ešte pár stoviek metrov a ocitli sa pred ničím nezmeneným, iba tmou poznačeným supermarketom. O niečo smelšie ako minule, sa vybrali k rozbitým dverám.  Prekročili rozbitú dieru v rozbitých sklenených dverách a baterkou v mobile si svietili na jednotlivé oddelenia potravín. Do tašiek nakládli cestoviny, konzervy, nátierky, múku, cukor aj soľ. Dievčatá sa vybrali k oddeleniu sladkostí, keďže deťom v kláštore sľúbili nejaké dobroty. Do svojich tašiek nabrali cukríky, čokolády, bomboniéry aj keksy. Rehoľná sestra však nebola spokojná. Keď si nabrali to obrovské množstvo potravín, ona cítila, že nerobí správne. Avšak kde v šírom okolí by našla obchod, v ktorom by bol nejaký predavač? Všetci ľudia od strachu poodchádzali do úkrytov či domov, keď vojna zasiahla ich podniky. Nemusela očakávať pokarhanie alebo hanbu. Bola to jediná možnosť, ako nezomrieť od hladu.

Kým mohli, prechádzali nočnou krajinou pomaly a vychutnávali si aj cez bremeno ťažkých tašiek v rukách pocit kľudu, pohody a pokoja všade navôkol. Atmosféra, ktorou kráčali im ani nedovoľovala báť sa. Akoby sa s bojiska, ktoré tu predtým bolo, stalo miesto pokoja. Zhlboka dýchali čistý vzduch a počúvali to veľavravné ticho, ktoré im šepkalo náznak lepšej doby. Neboli by uverili, no v tej chvíli sa im to zdalo ako sen. Všetkým trom už postupom času ťažoba tašiek spôsobovala bolesti a spomaľovala aj tú pomalú chôdzu, ktorou šli. Shina navrhla prestávku na oddych, no rehoľná sestra bola zásadne proti. Ona nepociťovala rovnaký pokoj ako Suzie so Shinou. Ticho, ktoré prevládalo navôkol považovala len za ticho pred búrkou a čakala na najhoršie. Vrásky jej bridili tvár pri pomyslení na vojnu a skutočné zlo, ktoré ich čakalo už o niekoľko kilometrov. Dievčatá sa premohli a ťažký náklad niesli so vztýčenou hlavou s pocitom, že nesú záchranu pre ich kamarátov a opatrovateľky.

Valerie svoje pôsobenie v nemocnici už neľutovala. Nebola pre ňu už väzením, ba brala ju už ako samozrejmosť. Podmienky v nej neboli lepšie a nedostávali každý deň konzervy s mäsom, no naučila sa vychádzať so zdravotnými sestrami, ktoré jej pomáhali. Naučila sa brať krv aj pichať infúzie. Dokázala zastaviť krvácanie a ošetriť takmer každé zranenie. Jej pacienti ju nebrali ako položku, no ako jedinú osobu, od ktorej závisí ich zotavenie. Tí, ktorí vedeli po anglicky jej ďakovali a spolupracovali. Tí, anglicky nehovoriaci jej všetko vynahradili úsmevom. Začala sa tešiť, že vo vojne robí čosi užitočné a že tým niekomu pomáha. Nezaujímal ju fakt, že pomáha vojakom s cudzou vlajkou, išlo jej o to, že zachránila človeka. Jej postoj sa úplne zmenil. Začala sa usmievať aj na obyčajných ľudí, nie len na Nathana a pri myšlienke na Suzie. No siedmeho júna prišiel rozkaz a ona spolu s dvoma sestrami musela odísť na front. Tam, kde vojna najviac zúrila. Valerie sa nevzpierala. Nezvádzala boje vo svojom vnútri. Ani tento rozkaz neľutovala. Keď mala byť k svojmu kamarátovi bližšie, tak jedine priamo na fronte. Obálku, ktorú mala poslať po vojakovi otvorila a do listu dopísala:

...7.6 nás poslali do ošetrovne uprostred frontu. 

Nechcela mu tým naznačiť nič, chcela len, aby ho odniekiaľ zďaleka videla, aby sa nemusela báť o jeho život. Obálku strčila nenápadne do rúk muža, ktorý jej ju pred troma dňami dal. Rozlúčila sa s ďalším miestom, ktoré sa vryje do jej pamäte len ako spomienka a nastúpila do ňou nenávideného nákladiaku na cestu, ktorú nepoznala.

Myslela si, ž horšie veci, ako videla doteraz, už vidieť nebude. Po vystúpení z auta zistila, že sa mýlila. Pokiaľ plakala a smútila za smutnými mŕtvymi telami, ktoré už mala možnosť vidieť, nedokázala si predstaviť, akú bolesť spôsobí strata končatiny. Auto zastalo pri obrovskej drevenej budove, provizórne vyrobenej na účely „nemocnice“. Valerie musela všetkými svojimi zmyslami presviedčať svoj žalúdok, aby sa neprevrátil. Všímala si všetko, no nechcela vidieť nič. Videla ruky bez tiel a telá bez nôh. Krvi na zemi, ako vody po daždi. A jej vlhké oči nedobrovoľne sledovali katastrofu, ktorá ju obklopovala. Vošla do ošetrovne s vierou v o niečo lepší pohľad, no márne. Vojaci umierali na stratu krvi. Zdravotníci nestíhali. Ich jedinou úlohou bolo zachrániť život. Nečakala ani chvíľu. Prekonávajúc samú seba, vzala do rúk obväzy a dezinfekčný prostriedok a od jedného k druhému chodila a zaväzovala hlboké rany, z ktorých sa valilo množstvo krvi. Zadržiavala dych, kvôli nepríjemnému zápachu šíriacemu sa všade okolo nej. Snažila sa byť hluchou, aby nepočula náreky a zúfalý krik vojakov od bolesti. Zatvárala oči pred krutou realitou vojny a jej dôsledkov na človeka. Kde človek bez ruky ešte bude užitočný? Nepustia ho už domov? Zničia aj to málo, čo z neho ostane? Trápila sa mnohými otázkami a premýšľala nad významom vojny. Snažila sa nájsť príčinu a človeka, ktorý toto zapríčinil. Mala chuť napľuť tomu človeku do tváre. Nebola zlomyseľná, ale priala mu to, čo zažíva denne desiatky nevinných vojakov. Myslela si, že vojna je zlá a nespravodlivá, no po veciach, ktoré videla tu- priamo na fronte neverila v nič iné než vo vojnu. Nedúfala v lepšie časy. Pohľad na svet jej zastreli ruky bez majiteľov váľajúce sa všade po celom území frontu. Nepredstavovala si už Suzie. Predstavovala si už len jej spomienku. Neverila v jej život. Duša a psychika skolabovali na tomto mieste a práve teraz. Nepripisovala si žiadnu cenu. Jej život bez viery v život jej vlastného zmyslu života dal koniec jej predstavám o lepšom svete. Jediné v čo verila bola vojna. Myšlienky jej zamestnával Nathan a list, ktorý jej poslal. Vedel o čom hovorí keď písal, že vďačí Bohu za svoj život. Ďakoval za to, že ešte nemal to nešťastie stretnúť sa zoči voči zbrani, ktorá by ho bez milosti pripravila o život.

Dni plynuli pomaly. Valerie neverila, koľko vojakov sa denne vystriedalo. Koľko vojakov na lôžku zomrelo. Chcela len chvíľu pokoja. Nemala už dva dni nič v žalúdku. Hlava sa jej točila v jednom kruhu a tlak stále neprechádzal. Pozerala do diaľky, no nevidela nič, čo by chcela. Zmysli jej však otupil pohľad na človeka, stojaceho medzi dverami ošetrovne.

„Nathan!“ vykríkla, rozbehla sa mu oproti a skočila mu do náručia.

„Tak som ťa našiel. Jerry mi dal list, ktorý si mi napísala a nemohol som inak, než sa sem prísť pozrieť,“ povedal so značnou radosťou v hlase a silno ju zovrel v náručí.

Velerina radosť bola neopísateľná. V okamihu sa v nej vystriedali dve rôzne pocity. Akoby Nathan zmenil jej pohľad na tmavý zlý svet. Usmieval sa na ňu a ona vedela, že v tej chvíli, keď ho mala na očiach jej nič nechýbalo.

„Ako si sa sem dostal? Ako si vedel, kde sa ošetrovňa nachádza?“ vypytovala sa zo zvedavosti.

„Denne sem privážajú mojich priateľov a neraz som ich priviezol aj ja. Mrzí ma, že vidíš aj túto ešte mrzkejšiu tvár vojny. Ako to zvládaš?“

„Som na dne. Nedokážem vnímať nič iné, len bolesť týchto ľudí. Zraňuje ma, že ich takto vidím,“ priznala sa s očami plnými sĺz.

Nathan ju vzal do náručia a hladil ju po vlasoch. Bol jej jedinou oporou. Jej jediným priateľom.

„Prosím, sľúb mi, že sa tu ešte ukážeš,“ prosila ho a pozerala sa mu pri tom hlboko do očí.

„To vieš, že áno Valerie,“ milo jej odpovedal a znova si ju k sebe privinul.

Cítila sa dobre v jeho bezpečnom objatí, no kontrola mala prísť čo chvíľa a tak, sa s ním musela nedobrovoľne rozlúčiť. Dohodli sa, že v noci sa stretnú za ošetrovňou, aby mali viac času sa porozprávať. Spokojný Nathan odišiel do pekla, ktorému sa hovorilo front. S dobrým pocitom, že našiel svoju jedinú kamarátku Valerie.