3.

Nasucho prehltla a zhlboka sa nadýchla. Nevedela si ani predstaviť ako odôvodní svoju prítomnosť v spálni toho, kto sa postavil proti celému Anglicku. Kto od nej oddelil Suzie. Kroky dvoch ľudí sa neodvratne približovali k miestnosti. Hneď ako ju starý pán zbadal, zreval Brigittine meno. Neprehovoril k nej ani slovo. Keď sa Brigitt neozvala, otočil sa na päte a rýchlym krokom kopíroval trasu po ktorej len teraz prišiel. Elegantná dáma v čiernych šatách po kolená sa na Valerie zamračila a odvrátila od nej zrak, akoby pre ňu neznamenala nič. Valerie len tíško stála v rohu pri okne priestrannej izby a čakala na akýkoľvek rozsudok. Priala si ostať tu a pomáhať starej Brigitte, no šípila nepríjemnosti. Keď Valerie začula rýchlu chôdzu topánok ozývajúcich sa po chodbe, očervenela od hanby a so sklonenou hlavou bola pripravená prijať čokoľvek, čo starý pán vymyslí. Vo dverách sa však neukázal nijaký starý pán. Bol to mladý džentlmen, ktorého videla vystupovať z auta spolu s párom domácich. Neskrýval prekvapenie. Zamrzol vo dverách a pripravený čosi povedať, stál tam s otvorenými ústami, premeriavajúc si Valerie. Jeho matka na neho uprene hľadela pohľadom, ktorým chcela jeho pozornosť upútať na seba. Jeho hnedé oči však patrili v tom momente len Valerie. Zdĺhavý pohľad mu opätovala a jej pozornosť zaujal väčšmi zblízka, než keď ho videla pred domom. Všímala si každý prameň jeho tmavohnedých vlasov, črty nosa nad suchými úzkymi perami i uhrančivé hlboké čokoládové oči, ktoré ju skúmali do hĺbky. „Nathan, čo si chcel?“ nápadne upútala jeho pozornosť matka. V okamihu od Valerie odvrátil zrak a pozrel sa na matku. „Kto je to?“ opýtal sa v jazyku, ktorému Valerie nerozumela. Jeho matka jej venovala svoj pohľad na asi sekundu a v rovnakom, pre Valerie neznámom jazyku mu odpovedala: „Tvoj otec sa na to snaží prísť, no nevyzerá ako keby bola odtiaľto. Najskôr to bude jedna z tých anglických pobehlíc,“ opovrhujúco vysvetlila svojmu synovi a za ruku ho ťahala von z izby.  Valerie mala v hlave zmiešané pocity. Trápilo ju čo o nej rozprávali a čo je Nathan zač. Pohľadom hypnotizovala svoje topánky a hlavou jej prúdilo nekonečné množstvo otázok a nejasností. Trápila sa, čo s ňou bude. Kam zas pôjde. Či sa potom stretne so Suzie. Možno ju odvezú niekde, blízko nej. Strácala sa sama v sebe a nevedela, na ktorú z otázok chce najviac poznať odpoveď. Nathan sa opäť vrátil do izby, avšak už sám. Podišiel asi na dva kroky k Valerie a pokračoval v neúprosnom skúmaní čŕt jej tváre i celého tela. No posmelila ho svojim opätovným pohľadom do jeho očí. „Povedz mi, kto si? Odkiaľ si sem prišla a čo tu robíš?“ prehovoril nakoniec a prerušil tým hrobové ticho v celom dome. „Valerie. Bývala som na juhu Anglicka, no kvôli vojne som skončila tu a pomáham Brigitt s prácami v dome,“ povedala tichým jemným hláskom Valerie a sklonila hlavu, akoby čakala výsmech a pohŕdanie. „Som Nathan, syn senátora a armádneho generála krajiny, ktorá zrejme nie je na vašej strane,“ predstavil sa a slušne sa uklonil, ako to etiketa kázala. „Teší ma pane,“ o niečo chladnejšie na to odpovedala Valerie, „a teraz ak dovolíte, idem pokračovať v tom, čo som začala,“ pomaly okolo neho prekĺzla a ladným krokom pokračovala do izieb, ktoré ešte neupratala. Na chodbe ju ale stretla Brigitt a chtiac- nechtiac ju vykarhala, za neopodstatnenú prítomnosť v izbe, do ktorej nikto nemôže vojsť, čo Valerie ani len netušila. Bola prekvapená, že pochodila „len“ s hrubým pokarhaním. Rátala totiž s tým, že ju minimálne pošlú tam, kde ostatné dievčatá v jej veku. Pokojná, no stále smutná upratovala v izbách, v ktorých to bolo dovolené a popritom neustále blúdila v myšlienkach ku svojmu malému dievčatku.

Nemocnica ešte stále nevyzerala tak, ako mala podľa veliteľov. Privážali stále nových zranených vojakov a tým znemožňovali prácu malým deťom. Sotva Suzie so skupinkou detí upratali jedno poschodie, už sa to tam hmýrilo vojakmi, ktorý s radosťou pokazili všetko, na čom deti celé hodiny dreli. Nechýbali ich sarkastické úškľabky a posmešky. Útle malé dievčatko pomaly strácalo silu držať pre ňu príliš ťažkú a mohutnú lopatu a metlu. Potrebovala oddych a jedlo. Shinu potichu vzala do kúta, kde si schovala batoh s jedlom. Vytiahla lekvárovú buchtu a rozdelila ju na polovicu. Podelila sa s kamarátkou. No nepochutnávali si dlho. Vysoká mohutná postava zatienila ich radosť z jedla. Veľký batoh jej vzali a ju s vyhrážkou streľby zahnali do práce. Šaty už mala úplne špinavé a kde- tu aj roztrhané. Všetko jedlo, oblečenie i peniaze boli preč. Mobil mala vypnutý, aby šetrila baterku, no stále ho nosila pri sebe presvedčená, že jej raz pomôže. Shina si utierala vlhké oči zo strachu zo zbrane, ktorá jej pred pár sekundami mierila na hlavu. Suzie však statočne vzala do ruky náradie a už po druhýkrát upratovala neporiadok a prach, ktorý svojou zlomyseľnosťou vojaci prinášali na svojich topánkach. Cítila hlad a nevôľu k akejkoľvek práci, no stále dúfala v lepšie časy, ešte stále mala aspoň v mysli svoju opatrovateľku. Neprešla minúta, aby na ňu nemyslela. Na plač a smútok však nemala čas. Bála sa čo i len vystrieť od špinavej zeme. Vedela, že jediné čo jej môže robiť prácu jednoduchším je myšlienka a viera v človeka, ktorý sa jej ako jediný neobrátil chrbtom, aj keď vojna ešte nebola. Potláčajúc slzy pri spomienke na jej milovanú Valerie, pokračovala Suzie v namáhavej práci, ktorá z nej postupne vysávala všetku silu i nádej.

Rovnako ťažko zvládala fakt, že je ďaleko aj Valerie. Každou sekundou ju svedomie hrýzlo a srdce bolelo viac. Zlé myšlienky o Suzie jej naznačovali, aby niečo urobila, no bola bezradná. Uzavretá v majestátnom dome armádneho generála nepriateľa, nemala koho prosiť o pomoc. Stačilo by jej, aby vedela, že Suzie je v poriadku a má sa dobre a bola by pokojnejšia, ale nevedomosť a strach o jej druhé ja jej bránili v sústredení sa na akúkoľvek prácu. Ako hodiny plynuli, tak aj jej záľuba a obdiv k domu chabli a jej jedinou túžbou bolo dostať sa k malému bezbrannému opustenému dievčatku. Blížila sa noc. Generál mal v salóne na prízemí večierok. Cez okno Valerie sledovala príchod každého hosťa. Ani jeden neprišiel bez kravaty či motýlika. Všetko to bola nóbl spoločnosť. Valerie však netúžila po večierkoch a ligotavých šatách. Um jej stále zamestnávali výmysly ako sa dostať k Suzie. Premýšľala, koho by mohla poprosiť o pomoc. Brigitt je príliš snobská a má priveľký strach na to, aby pomáhala Valerie ujsť. Pán a pani domu k nej neprehovorili ani raz a svojimi sarkastickými pohľadmi jej naznačili jej miesto v dome. No jediný, kto sa o ňu zaujímal bol Nathan. Nedôverovala mu natoľko, aby ho hneď zbombardovala otázkami ohľadom Suzie, no spriateliť sa so synom armádneho generála podľa nej nebol zlý nápad. Sedela na posteli neprestávajúc myslieť na Suzie, keď jej na dvere ktosi zaklopal. Brigitt jej priniesla čaj a večeru. Vedela, že za tou maskou zlomyseľnej starej frfľane je predsa len niečo dobré a milé. Usmiala sa na ňu a poďakovala za svoje občerstvenie. Brigitt sa nezdržala dlho, pretože sa musela venovať vzácnym hosťom. Valerie popíjala čaj a uhrýzala si z mäkkého chleba, znova pomýšľajúc na jej dievčatko. Ten strach a bolesť jej stále ponárali hlavu do smútku a sĺz. Už bolo pozde a Valerie sa chystala spať, keď na jej dvere opäť niekto zaklopal. Myslela, že to Brigitt je taká milá a ide jej zaželať dobrú noc, no zmýlila sa. Bol to panský synáčik Nathan. Tentokrát pôsobil nesmelo on. Prišiel sa Valerie opýtať či je všetko v poriadku. Počul ju plakať a zaujímal ho dôvod. Ona však do rozprávania smelá nebola. Držala si patričný odstup, predsa len, vedela o koho sa jedná. Svoj nárek odôvodnila tým, že jej chýba rodina. Bol to najpochopiteľnejší dôvod, ktorý pred mladým pánom mohla uviezť. On ďalej nevyzvedal. Sklonil hlavu k zemi, akoby sa cítil zodpovedný za jej vyronené slzy a smer svojich krokov namieril preč od Valerinej izby. „Dobrú noc,“ dodala, keď odchádzal smerom k schodisku. Neodpovedal, len sa otočil a s letmým úsmevom prikývol, na znak opätovania. Valerie zabuchla dvere a vnorila sa do mäkkého paplóna s neprestajnou spleťou myšlienok patriacich Suzie. V hlave sa jej vynárala stále tá istá otázka: „Je v poriadku?“ Jej oči opäť zaplavila vlna slaných sĺz korenených láskou, zúfalstvom a strachom o jediné, čo v jej živote dávalo význam. S trpkým pocitom nakoniec zaspala, no o pár hodín ju myšlienka a zlé sny o Suzie prebudili. Po zvyšok noci nespala. Počúvala doznievajúcu hudbu z večierku, ktorá sa ozývala celým domom. Hľadela do stropu a zmietal ju pocit, akoby na ňu padal. Nemohla to ďalej vydržať. Bez vedomia kam ide a bez vidiny čohokoľvek dobrého, vstala z postele, navliekla na seba už vysušené oblečenie v ktorom prišla, v skrini našla hrubú vetrovku, teda si ju obliekla, nohy vsunula do útlych balerín a bez odkazu a čohokoľvek iného sa rozhodla vydať sa hľadať Suzie. Keď schádzala schodiskom natrafila však na Nathana. Pousmial sa a vzal ju za ruku. „Predným vchodom nevyjdeš, hostia práve odchádzajú,“ povedal jej šepky a ťahal ju za sebou na koniec chodby. Otvoril okno a Valerie pomohol dostať sa na požiarny rebrík, ktorý sa tiahol po výške celého domu. Vyzliekol si sveter pod ktorým mal ešte krátke tričko a podal ho Valerie. „Neviem kam ideš, no buď opatrná, všade sú otcovi muži. Raz mi to oplatíš,“ povedal jej priateľsky a zavrel okno. Valerie mu chcela poďakovať, no on v okamihu spoza zatvoreného okna zmizol. Posmelená Nathanovými radami sa teda Valerie vybrala oproti svojmu osudu, hľadať to, čo jediné má pre ňu význam.