1.

Suzie Valsinarová bolo malé šťastné dievčatko z váženej rodiny žijúcej na juhu Anglicka. Bola jedináčikom v rodine, v ktorej žila, pretože jej rodičia na iné deti nemali čas. Ich svetom bolo ich zamestnanie. Suzin otec vlastnil firmu na výrobu zbraní a jej matka bola riaditeľkou nemocnice. V tom čase sa svet schyľoval k vojne, preto všetky pracoviská v otcovej firme boli na sto percent vyťažené. Pracoval do noci a svoju dcéru takmer nevídal. Všetku lásku Suzie od troch rokov vynahrádzala opatrovateľka Valerie Rednaxelová. Všetko by sa zdalo v poriadku. Pre každého bola kariéra a zamestnanie prvoradou záležitosťou. Všetko sa ale zmenilo 7.3.2099. Bol to obyčajný deň do ktorého sa Suzie prebudila. Na oblohe sa dokonca ukázalo po dlhej dobe slnko. Valerie by bola verila v príchod jari, aj keď od decembra nespadla na zem ani jedna snehová vločka. Celá zima sa zdala ako jeseň. Bolo počuť štebotať vtáčiky tešiace sa prvé slnečné lúče po dlhej dobe. Suziny rodičia neboli doma, ich práca bola dôležitejšia. Rodina Valsinarových vlastnila najväčší a najluxusnejší dom v šírom okolí, v každej situácií by boli pripravení na všetko. Na obede však Valeriepri pohľade na televíziu zmĺkla a jej pohľad naznačoval úzkosť. Anglicko malo byť v najbližších hodinách napadnuté a začlenené do vojny. Svet bol na nepokoje pripravený. Neprávosť a rozbroje sa prehlbovali príliš dlho na to, aby to v nič neprepuklo. Suzie mala len šesť rokov, keď jej tieň vojny zastrel pohľad cez ružové okuliare. Narodila sa pod šťastnou hviezdou presne 7.3.2093. Ešte nestihla ani nastúpiť do školy, aby sa niečomu priučila. Svet je bohužiaľ miesto kde nie je miesto na ľútosť a spravodlivosť. Nikto nikomu nepomôže keď má problém. Ľudia počúvajú, ale nepočujú. Žijeme na mieste ktoré sa volá svet, no každý akoby mal len vlastnú bublinu tvorenú z ciferníka a hodinových ručičiek. Ľudia hrajú ruskú ruletu s časom, s ktorým denne vedú závody. Spoločnosť zabúda na rodiny a samých seba. Ide o zisk. Čím viac času človek strávi prácou, tým viac dostane zarobené. Heslom všetkých je: "Ak zarobím viac ako sused, budem mať väčší bazén ako on." V nikoho živote nie je čas na rodinu ...Valerie chcela Suzie na jej narodeniny potešiť a dať jej to, čo si najviac priala. Dievčatko si totiž najviac želalo byť aspoň chvíľu so svojimi rodičmi. Valerie teda vzala svoju zverenkyňu do práce k jej rodičom. Suzie celú cestu básnila o ockovi a mamičke. Túžila po objatí a bozku na čelo, ktoré už dlhé týždne nedostala a ak áno, tak spala, teda o tom nevedela. Keď prišli k Suzinmu otcovi, neboli dvakrát nadšené. Od kolegov im dal odkázať, že ich nemôže prijať. Suzine oči zavalili slzy. Začala ľutovať svoje prianie a zlosť, zúfalstvo a sklamanie jej zatemnili rozum. Dúfala však, že jej matka bude ústretovejšia aj v tejto nepriaznivej dobe. Posmelená touto myšlienkou kráčala smerom k nemocnici čoraz ďalej a ďalej od otca, ktorý ňou v najkrajší deň roka, opovrhol. Avšak ani v nemocnici na Suzie nečakalo príjemné prekvapenie. Jej matka dnes ráno do nemocnice vôbec neprišla. Odišla. Svoju dcéru a muža opustila, pretože sa zľakla pekla, ktoré sa nenávratne valí na celé Anglicko. Suzie plakala a Valerie bola bezradná. Nevedela kam so Suzie ísť, kam sa schovať. Ona sama ešte nebola skúsená. Sotva dovŕšila 21 rokov. O Suzie sa starala od 17 rokov, pretože na univerzitu nemala finančné prostriedky. Svoju rodinu nepoznala a do 17 rokov žila v sirotinci. Po ukončení strednej školy sa uchádzala o prácu. Zhodou okolností ju prijala rodina Valsinarová. Suzie milovala, bola sťaby jej druhou matkou, no necítila sa natoľko silná, pripraviť šesťročné dieťa na náhly príchod vojny. Suzin otec jej dával tisíckrát prednášky čo robiť, keď príde vojna, no nikdy si nemyslela, že to zájde až tak ďaleko. Ľutovala chvíle keď pána Valsinara nepočúvala a len bezradne kráčala pevne stískajúc Suzinu ruku pomedzi splašený dav ľudí plných strachu. Suzie ešte stále so slzami v očiach nasledovala jediného človeka, ktorý stál vždy pri nej. Davy ľudí väčšinou mierili do obchodov s potravinami, narobiť si aspoň aké- také zásoby pred neľútostnou vojnou. Pred supermarketom kadiaľ Valerie kráčala sedela stará babička s malou vnučkou. Žobrali len na chlieb, ktorého cena pred pár dňami alarmujúco stúpla. Valerie neváhala ani sekundu a z vrecka vytiahla 5 libier. V tento nepekný čas potešila aspoň dve z mnohých ktorí potrebujú peniaze. Valerie kráčala čoraz rýchlejšie, aby sa čo najskôr dostala k domu, keď zrazu ticho prerušili hlasné výstrely a nepríjemný zvuk veľkých áut. Pochopila, že je najhoršie, vzala Suzie na ruky a bežala k už len pár metrov vzdialenému domu. Zamkla bránu, posťahovala všetky žalúzie a zamkla všetky dvere. Dievčatko bolo zmätené a plakalo. Valerie jej ale nevedela pomôcť a klamať jej nemohla. Rýchlo zabalila do najväčšieho batoha aký mala jedlo a pár kusov oblečenia. Do ponožiek nastrkala všetky peniaze čo v dome našla. Nebolo ich veľa, pretože Suzini rodičia všetko vkladali do bánk. Obe potom rýchlo zišli po schodoch do pivnice dúfajúc, že všetko prejde ako búrka. Dlhšiu dobu sa nič nedialo, no po polhodine strachu to začalo. Počuli hlasnú streľbu na dom. Počuli vojakov rozbíjať okná a dvere. A za krátko začuli aj kroky a hlasné vulgárne vyjadrovanie minimálne tucta vojakov. Suzie svojej opatrovateľke povedala: "Bojím sa," a vnorila tvár do jej hustých dlhých hnedých vlasov. Valerie ju k sebe silno privinula až v jej náručí dievčatko takmer zaniklo. Pár sekúnd potom sa vojaci dobíjali do pivnice. Niektorým rozumela s obmedzením, iným vôbec. Neboli to anglicky hovoriaci vojaci. Vo chvíli keď uvidela prvého vojaka priala si byť maličká, alebo neviditeľná. Obe sa snažili byť najtichšie ako vedeli. A čo najmenšie, aby ich za starým náradím nikto neuvidel. Mali šťastie. Vojaci ukradli z pivnice pár päťlitrových fliaš vína a veľkú dozrievajúcu hrudu syra. Ich si ani nevšimli, alebo možno si ich všimnúť nechceli. Obe počkali kým v dome nebudú počuť prítomnosť vojakov a hneď potom vzala Valerie dievčatko hore, na poschodie. Avšak vyšli asi príliš skoro. Vojaci akoby tušili ich prítomnosť a čakali na nich pred dverami pivnice. Obe hrubo sotili pred dom. Neboli na také zaobchádzanie zvyknuté. Valerie ostala v nemom úžase keď sa pozrela okolo seba. Ľudia utekali každý iným smerom. Vzduchom sa šíril dym a hluk zbraní ohlušoval sluch. Valerie videla zomierať ľudí. Videla plakať matky za malými deťmi. Videla nárek každého okolo nej. Vojaci prichádzali na veľkých obrnených nákladiakoch a ničili všetko a všetkých, ktorí im čo i len na sekundu skrížili cestu. Pred dom prišlo veľké auto naložené množstvom žien. Valerie pri pohľade na ne stratila všetku súdnosť a najrýchlejšie ako vedela utekala smerom k vlakovej stanici. Počula že po nej trikrát vystrelili no netrafili. Ak zašla za roh streľba prestala no vojaci sa vybrali jej smerom. Zabočila do najbližšej uličky a schovala sa za smetiak. Nikto si ju nevšimol a tak rýchlo so Suzie na rukách utekala k stanici. Kúpila lístok, no nevedela kam vlak mieri, chcela len odísť z tohoto pekla. Sadli si do kupé a prinútila Suzie jesť. Valerie pozerala von oknom so slzami v očiach a strachom v každom úde jej tela nevedela čo má robiť, kam má ísť, koho kontaktovať. Chcela volať, ale sieť bola preťažená, alebo nebol signál. Chcela sa dovolať Suzinim rodičom, no obaja mali vypnuté mobili. Ona sama rodinu nemala a nevedela ani kam sa vlak valí. Nedokázala sa postarať ani sama o seba, nie to ešte o malé dievčatko. Avšak kým vlak nezastane nemusí mať strach. Privinula sa k Suzie a spolu zaspali. Zdalo sa im, že spali večnosť, no prešla sotva hodina a vlak zastal. Nariadenie znelo: "Vyprázdnite vlak!" Vonku postávali vojaci a na tvárach mali sarkastický úsmev. Valerie vzala všetky veci, n ruky vzala Suzie a vychádzali pred vlak. Vyšli však z iných dverí na strane kde vojaci nestáli. Obe skrčené pri zemi sa preplazili k veľkým kríkom blízko vlaku. Chceli vojakom ujsť, no znova sa im to nepodarilo. Prezradil ich malý chlapček pýtajúci sa svojej mami: "Kde išli tie dievčatá? Prečo my tam nemôžeme?"  Pozornosť vojakov upútal krík za ktorým sa ukrývala Suzie so svojou opatrovateľkou. Vysotili ich odtiaľ. A veliteľ, starší fúzatý pán podišiel k Valerie a z celej sily jej vrazil. Suzie hlasno zaplakala. Vo Valeriných očiach sa krútili slzy miešané hanbou a potupou. Veliteľ jej Suzie vytrhol z ruky a vhodil do nákladného auta, kde už nariekalo mnoho detí. Valerie hodila za Suzie batoh a so slzami v očiach jej zamávala. Odvozu sa nevyhol ani chlapček, ktorý ich prezradil.  Smutná a skleslá kľačala Valerie na studenej zemi. Slnko silno svietilo, no teplota sa nevyšplhala na viac ako 5°C. Plakala a knísala sa dopredu a dozadu. Cítila sa sama. Nemala nikoho a nevedela čo ju čaká. Ľuďom v uniforme nerozumela ani slovo, preto ich hlasné rozhovory boli zbytočné. Kričali na ňu a smiali sa. Hádzali do nej malé kamienky zo zeme zmiešané s prachom. Okolo nej postávali ďalšie ženy nariekajúce za svojimi deťmi. Nikto vojakom nerozumel. Čakali čo sa bude diať. Kam ich prevezú. Čo s nimi spravia. Valerie nemala nič. Všetko čo vzala z domu, dala Suzie.  Po čase prišlo ďalšie obrnené vozidlo s desiatkou žien vo vnútri. Zdrapili ju a naložili ju medzi ne. Netušila kam idú, no vedela, že toto je začiatok konca jej života. Vojna bola pre ňu tým najhorším, čo môže človeka postretnúť. Neverila v nádej a mier. Nebola optimistická. Všade videla krv a smrť, bolesť a utrpenie. Zo dňa na deň vojna vypukla v pokojnom mestečku, kde ľudia žili v harmónií a pokoji, aj keď nemali čas, no mali pokoj. Zo dňa na deň sa Valerine sny o dokonalom živote v rodine Valsinarových rozplynuli. Nemohla nič iné, len plakať. V priebehu pár minút jej vzali Suzie - jedinú osobu ktorú mala. Priala si umrieť.