2.

Cesta obrneným vozidlom trvala dlho, no Valerie si nemohla dovoliť zaspať. Strach jej to nedovolil. Pozerala na všetky ženy okolo seba. Väčšina bola zašpinená, niektoré dokonca zranené. Zdalo sa, že aj vzhľadom na fakt, že práve prišla o jediného blízkeho človeka, bola na tom najlepšie. Počula sa rozprávať tri „ľahké“ ženy o akomsi spiknutí proti vojakom. Iné plakali za ich mužmi a deťmi. V aute sa viezli minimálne štyri generácie. Mladé, ešte nevyzreté dievčatá, ktoré mohli mať sotva 18 rokov a bolo ich vo vozidle najviac. Do ďalšej skupiny patrila Valerie, bolo by sa zdalo že 21 má len ona, no patrili k nej aj tie „ľahké“ dievčatá. Tretiu generáciu tvorili ženy okolo 30-40 rokov. No Valerie v nákladiaku pohľadom našla aj dve staršie dámy. Započúvala sa do ich rozhovoru a aj cez hluk a šum rôznych zvukov okolo započula ako rozprávajú o vojne. Jedna z nich rozprávala, že za necelú hodinu prišla o celú rodinu, pretože jej vnuk sa hral na vojaka a s drevenou puškou predstieral streľbu na nepriateľov. Vyvraždili všetkých, len ona sa ukryla, no bohužiaľ aj tak márne. Cestou vlakom ju spolu s Valerie zbalili a naložili do obrneného vozidla v ktorom sa práve viezli. Valerie z týchto rozhovorov rozbolela hlava. Nemohla uveriť tomu, ako náhle to prišlo a pohltilo to všetko na čom jej záležalo. Na chvíľu v mysli odbehla k starenke s vnučkou žobrajúcich o peniaze na chlieb. Ak zabili babičku, čo bude to malé, nanajvýš štyri roky staré biedne dievčatko robiť? Udupú ju? Zastrelia rovnako ako vnuka starej pani len kvôli hre? Alebo zomrie počas prevozu od hladu? Kúpili si vôbec ten chlieb? Valerie zožierali otázky a tlak z každej strany. Nevedela viac vydržať. Hluk jej pomaly zastieral všetku schopnosť vnímať sluchom a noc jej zastierala pohľad na ostatné ženy, ktoré s ňou cestovali. Bola tak vyčerpaná, že v priebehu pár minút zaspala.

Suzie na tom nebola lepšie. Cestovala nákladiakom nevedno ako ďaleko od Valerie a nariekala od zúfalstva. Aj keď bola len dieťa, veci chápala tak, ako sú. Z rozprávania jej otca vedela, že z vojny úniku niet a nie je nič horšie, ako ocitnúť sa v nej. Sedela medzi cudzími deťmi. Niektorým nerozumela. Prihovorila sa jej malá dedinčanka o čosi staršia ako ona. Strávila mnoho hodín rozprávaním sa s malou neznámou černoškou, ktorá žila v Anglicku od narodenia. Jej rodičia sa presťahovali kvôli nepokojom v Afrike. Ona bola Suzinou oporou počas dlhej únavnej cesty, ktorej koniec nepoznal nikto.

Valerie sa zobudila nadránom . V nákladiaku bola ešte tma, ale aj veľké ticho. Predpokladala, že všetky ženy zaspali. Počas cesty už premýšľala, kam ide, čo bude robiť a pre koho bude pracovať, no k ničomu, po čom by túžila sa nedopracovala. Jej sklesnutému srdcu stále viac a viac chýbala Suzie. Nikoho okolo seba nepoznala. Túžila kričať a bežať tak rýchlo a tak ďaleko, kým by malé dievčatko menom Suzie opäť nestretla. Rozvidnievalo sa a prvé ranné svetlo odhaľovalo rysy tvárí žien, ktoré nepoznala. Spolu so svetlom sa prebudila jedna žena, tá ktorá patrila do skupiny „ľahkých“ a k Valerie sa prihovorila: „Odkiaľ si?“ Valerie na ňu váhavo pozrela, no podľa prízvuku vedela, že sa v Anglicku nenarodila. „Odtiaľ, odkiaľ nás vzali,“ odpovedala stroho Valerie. S takou partiou, totiž nechcela mať nič spoločné. Keď žena oproti nej videla Valerinu zamračenú tvár, nepokúšala sa o ďalšiu komunikáciu. Veľké vozidlo hlučne zabrzdilo. Valerie netušila čo ju čaká keď vystúpi z auta, no bola odhodlaná tomu čeliť. Vojaci otvorili dvere na aute a všade okolo vládol pokoj. Žiaden hluk áut, žiaden krik ľudí, žiadni zranení. Počasie bolo ale kruté. Silný lejak nútil vojakov rýchlo ženy povyťahovať z auta. Nejakú chvíľu stáli všetky na daždi zatiaľ čo vojaci odišli na aute zrejme pre ďalšie chuderky s takýmto osudom. Z masívnych dverí obrovského domu sa vynorila nízka postava staršej ženy v rovnošate. Podľa všetkého, to bol dom významného a bohatého človeka. Milá na pohľad dobrá žena, však začala na všetky ženy kričať a hnala ich dnu do domu. Valerie nemohla uveriť tomu, ako zdanie klame. Pomaly kráčala dažďom do veľkého domu, aký nemala ani rodina Valsinarová. Obdivovala každý kamienok po ktorom kráčala. Z takého pekla ide rovno do paláca. Celá premočená vošla do predsiene, ktorá na to, že to bola predsieň, bola takisto priestranná. Zložila si premoknutý kabát na vešiak a premočené baleríny do botníka a nesmelo nasledovala ostatné ženy. Stará pani rozdávala úlohy. Dve staršie panie zamestnala ako kuchárky v dome. Tri „ľahké“ dievčatá spolu s mladými sedemnástkami mali byť útechou vojakov, preto ich dala odviezť k ostatným dievčatám s podobným osudom. Ženy oniečo staršie ako Valerie, mali byť odvelené do okolitých nemocníc. Valerie ostala stáť pred starou paňou úplne sama a cítila sa maličká. „Prečo som na teba zabudla, keď som dievčatá v tvojom veku posielala preč k vojakom?“ Sama pre seba sa opýtala pani v rovnošate. Valerie by urobila všetko preto, aby neskončila ako handra pre vojakov. „Prosím vás, urobím všetko a pôjdem tam, kam mi poviete, len ma neposielajte k vojakom,“ prosila Valerie a padla pritom na kolená. Hrdosť a česť jej nedovolili, nič neurobiť. Stará pani sa pozrela do smutných Valeriných očí, no hneď odvrátila pohľad. Ona však stále kľačala na zemi a vzpínala ruky k starej dáme v rovnošate. „Možno by sa dalo niečo vymyslieť,“ zamrmlala pani potichu, čo viedlo k Varerinej radosti a po dlhej dobe k úsmevu. „ Ako sa voláš?“ opýtala sa dodatočne pani. „Valerie,“ odpovedala mäkkým tónom svoje meno. „Ja som Brigitt,“ predstavila sa slušne s úklonom stále zamračená pani. Valerie vstala zo zeme a oprášila si kolená od prachu. Brigitt ju vzala do kúpeľne, prikázala jej umyť sa a priniesla jej rovnošatu, presne takú istú akú mala ona sama. Valerie bola spokojná. Dostala najesť, napiť, ba dokonca jej Brigitt pridelila maličkú izbičku. Myseľ jej ale stále zamestnávala Suzie. Premýšľala kde je, čo robí a ako sa má. Pri pomyslení na dievčatko sa nevyhla slzám a prisahala si, že dievčatko nájde a už nikdy neopustí.                                                                                                                                                                                                                

Nákladiak, v ktorom sa viezla Suzie spolu s desiatkami ďalších detí v jej veku takisto zastavil. No keď vystupovala z auta nečakalo ju príjemné prekvapenie. Všade vôkol vládol chaos. Ľudia kričali a besneli pred zvukom zbraní a malé dievčatá a chlapci sa pomedzi všetkých tých strachom posadnutých ľudí museli predrieť až k budove oproti nim, asi sto metrov vzdialenej. Vojaci ich usmerňovali až pred dvere, aby sa uistili, že ani jedno dieťa neušlo. Budova bola značne poškodená od nábojov. Všade boli porozbíjané okná a opadaná omietka. Suzie držala za ruku svoju novú priateľku Shinu a spoločne malými krokmi prekonávali jeden schod za druhým. Hneď spoznala, že ide o nemocnicu, alebo o to, čo z nej ostalo. Nebolo v nej veľa zranených, no páchlo tam, akoby sa to tam hemžilo špinavými vojakmi. Skupinka detí, s ktorou prišla Suzie, po ceste narazila na počtom približne rovnakú skupinku a ich úlohou bolo upratať každý kúsok takmer zbúranej nemocnice, aby bola pripravená na príchod zranených vojakov. Malé i veľké deti vo veku od 5 do 12 rokov mali priviezť nemocnicu do stavu, v akom bola pred vojnou. Niektoré sa rozplakali a rozbehli sa dolu schodmi, avšak to sa im stalo posledným. Chlapci hrdo stáli a mysleli si, že sú vojakmi. Suzie so Shinou prekonávali samé seba a pohľadom si naznačovali zúfalosť. Do rúk dostali náradie a neostávalo im nič iné len pracovať. Suzie si odložila svoj ruksak z dohľadu vojakov do kúta a pustila sa do tvrdej a špinavej práce, stále mysliac na svoju milovanú Valerie.

V obrovskom dome kde vládol už dlhé hodiny pokoj sa Valerie cítila stratená. Prechádzala izbu po izbe a pretierala každý kúsok nábytku, aby bola Brigitt spokojná s jej prácou a aby ju neposlala tam, kde za žiadnych okolností nechcela ísť. Prezerala si moderné zariadenie domu a každú krásne prepracovanú črtu dreveného nábytku okolo nej. Sústredila sa aj na sýte farby stien v každej z izieb. Poniektoré boli nafarbené krvavo červenou, iné chladnou modrou a našla aj izby príjemne zelenej farby. Obdivovala dom tak náramne, že takmer zabudla na jej povinnosti. V dome od jej príchodu nikto nebol, a na majiteľa sa nemala odvahu opýtať.  Valerie bola uchvátená pokojom a kľudom v ktorom sa nachádzala. Považovala sa za jednu z tých šťastnejších, lebo vedela že Brigitt v dome dievčatá nenecháva. Túžila však vedieť čo je so Suzie. Či sa má tak dobre ako ona. Či je v poriadku. Opäť jej myšlienka na Suzie vhnala vrásky do tváre. Avšak ani to netrvalo dlho. Z jej zarytých pochmúrnych myšlienok ju vytiahol hluk auta parkujúceho pred domom. Nakukla z okna, aby mohla silný zvuk lepšie identifikovať. Z veľkého auta vystúpil starší pán dokonalo upravený a oblečený, spolu s elegantnou štíhlou ženou. Zo zadných dverí sa vynoril mladý džentlmen vo svetlom obleku a nasledoval pár. Valerie počula Brigittu hlasno cupitať k pánom domu vziať ich kabáty, nakoľko vonku stále nebolo priaznivé počasie. Valerie panikárila keď sa trojica bohatých ľudí vybrala schodmi hore, na poschodie, kde ona upratovala. Mladý pán vyšiel schodmi ako prvý a rýchlym krokom prešiel do chladnej izby s modrými stenami. Starší pár, rodičia mladého pána sa vybrali opačným smerom, do izby, kde pri okne stála vystrašená Valerie s vedomím, že sa nachádza v spálni nepriateľa.