Všetky deti, ktoré úmorne pracovali v nemocnici večer
konečne dostali voľno. Vojak medzi 22 detí hodil tri bochníky chleba
a s hlasným rehotom nasledoval svojich kamarátov. Deti však nenechali
samé. Po celú noc na nich mali dohliadať štyria mladý vojaci. Suzie sedela
vedľa Shiny úplne vyčerpaná. Z dlaní sa jej šúpala koža z mozoľov
a oči jej zaplavovali potoky sĺz. Nie preto, že by sa ľutovala. Príčinou
neboli ani boľavé dlane, do ktorých si nevládala vziať ani chlieb. Príčinou
bola jej neukojiteľná túžba po Valerinom objatí. Netúžila ani po rodičoch, ku
ktorým jej vzťah úplne ochabol. Premýšľala nad každým dňom pred vojnou. Sužoval
ju pocit, že na úkor bohatstva, prestíže a najkrajšieho domu stratila
pozornosť ľudí, ktorí ju mali vychovávať a zabezpečiť jej úkryt a útočisko
pred zlou vojnou. Možno by ich tá zlá a krutá vojna rozdelila, no teraz by
ju netrápila bolesť srdca, ale „iba“ bolesť zmordovaných rúk. Oprela sa malej
kamarátke o plece a od celodennej driny a únavy, spolu so
všetkými ostatnými zaspala. S pocitom samoty a ľútosťou
vlastnej existencie sa po bezsennej a chladnej noci, ako prvá prebudila na
hlasný hluk hromov. Vonku panovala silná búrka a silný vietor vchádzal
dovnútra nemocnice cez porozbíjané okná. Chlad bol väčší ako po minulé dni aj
vzhľadom na fakt, že bolo už 9.3. Pomaly ale isto by príroda mala chystať jarnú
krásu, no namiesto toho priniesla hluk a rámus besných hromov
a bleskov. Vojaci behali rýchlejšie, aby sa čo najlepšie vyhli dažďu. Rev
a krik naznačoval nespokojnosť a nervozitu. Suzie vstala a tak na
krátku chvíľu nechala Shinu samú. Podišla k rozbitému oknu
a ubolenými dlaňami chytala studené osviežujúce kvapky dažďovej vody, aby
upokojila zapálené rany na drobných rúčkach. Nezaplakala. Aj napriek ranám
a únave celého tela, neprestala myslieť na Valerie. Pozerala von oknom do
hmly, hustej ako mlieko a dúfala, že raz sa z nej vynorí jej
záchrana. Jej druhá matka. Jej najlepšia priateľka. Jej Valerie.
Chladom a silným vetrom sa Valerie prebíjala sama, nevediac
kam. Vonku mrzlo a nohy v plátených balerínach si takmer vôbec
necítila. Dopredu ju hnala myšlienka na Suzie a predstava jej vrúcneho
detského objatia. Krok stále viac a viac zrýchľovala, chcela totiž
natrafiť aspoň na nejaký malý úkryt pred neľútostným siným vetrom. Pošťastilo
sa jej a v diaľke pred sebou zbadala autobusovú zastávku. Ponáhľala
sa k nej nevšímajúc si nič, čo sa okolo nej dialo. Pár metrov od zastávky
ju ale násilne prepadla partia 4 vojakov značne omámených alkoholom. Ich
veselým úškľabkom a akýmsi divným poznámkam Valerie dobre rozumela. Išlo
im o jedno. Z celej sily sa rozbehla s vierou, že sa jej podarí
schovať. Skupinka opitých vojakov sa s ňou však len hrala. Zo všetkých
strán na ňu pozerali nenásytné oči vojakov, nie oveľa starších ako bola ona
sama. Zúfalo hľadala akúkoľvek škárku, či slabé miesta vojakov, aby sa od nich
bezpečne vzdialila. Okolo však práve vtedy prechádzalo obrovské nákladné auto,
ktoré pri pohľade na potýčku uprostred cesty zastalo. Ďalší vysoký vojak
upieral zrak na útle dievča ledva stojace na vlastných nohách. Prísne zazrel na
mužov okolo nej a oni s hlasným rehotom dobrovoľne odišli. Vysoký
pán, ktorý pútal rešpekt poprosil Valerie, aby si sadla do auta. Jej
presvedčenie a túžba nájsť svoju spriaznenú dušu bola silnejšia. Odmietla,
no to sa nestretlo s pochopením. Silnou mohutnou rukou ju vojak chytil za
rameno a odvliekol ju do nákladiaku. Nesedel v ňom nikto okrem nej.
Pomýšľala, že vyskočí, no pád z tak rýchlo idúceho auta, by mohol byť jej
posledným. Nedobrovoľne si teda sadla, v náručí zvierala Nathanov sveter
a v mysli bola znova pri Suzie. Cesta bola dlhá a únavná. Ten
zvuk, ktorý počúvala nenávidela. Priala si ignorovať to, no jej podvedomie
vnímalo každý kamienok po ktorom nákladiak prešiel. Oprieť sa a oddýchnuť
si nemohla, pretože auto sa po rozbombardovaných cestách kývalo zo strany na
stranu ako šialené. Keď konečne zastavilo, Valerie mala v hlave len ten
otrasný zvuk kolies prechádzajúcich po ceste. Vystúpila sama. Znova sa jej
naskytol pohľad, ktorý by žiaden človek nemal vidieť. Slzy jej v momente
pokropili tvár. Nedokázala si predstaviť, že medzi tou hromadou mŕtvych ľudí by
našla svoju Suzie. Prechádzala od tela k telu, aby sa uistila, že nikde
neleží. Vojaci ju smerovali do starej opustenej nemocnice. Potrebovali výpomoc.
Počet zranených stúpa a sestier je málo. Nikto sa jej ale neopýtal, či má
zdravotnícku prax. Bolo to pre nich nepodstatné. Ženy v jej veku boli vo
vojne dobré buď ako pobehlice, alebo ako zdravotné sestry. A ak si mala
Valerie vybrať svoj osud, tak bolo jasné, že bude poslušne nasledovať každý
jeden krok nepriateľa v uniforme. Nemocnica bola v pomerne dobrom
stave. Výbuchy a paľba nemocnicu obišli. Vo vnútri ale vládol chaos
a bes. Na dlážke boli kaluže krvi a sestry v pôvodne bielych
uniformách, behali pomedzi vojakov celé od krvi a blata. Povahovo slabšie
ženy by sem prísť nemohli. Valerie zo smútkom pozorovala, čo sa okolo nej deje.
Videla kričať silných vojakov, ktorí keby mali čo i len najmenšiu možnosť,
pritlačili by ju k múru a boli by schopný priložiť jej hlaveň ku krku.
Teraz potrebovali pomoc, no Valerie po zverstvách, ktoré videla pred nemocnicou
nemala chuť ani vôľu pomáhať ľuďom, ktorí nemali problém spacifikovať desiatky,
či stovky nevinných bezbranných, starých, mladých, chudobných, či bohatých
ľudí- obyvateľov jej vlasti. Čo však ona nechcela, nikoho nezaujímalo.
Nachádzala sa v nemocnici , kde nerozhodovala ona, ale tí
v maskáčovej uniforme. Prevzala od lekárky zdravotné pomôcky na
obväzovanie zranených končatín a vybrala sa smerom, ktorým ju poslali.
Z celého srdca sa modlila, aby Suzie bola v poriadku, no pri každej
previazanej ruke či nohe silných chlapov, po každej dezinfikácií rán od guliek
sa jej viera v Suzino bezpečie znižovala.
Zatiaľ čo Valerie prekonávala psychickú stránku jej osobnosti,
Suzie trápilo čosi iné. Jej ruky nezvládali niesť bremeno ťažkej lopaty.
Porisko bolo celé krvavé od jej prepracovaných malých ručičiek, no nemohla
prehovoriť. Shina plakala popri práci, ktorú stále všetky deti vykonávali.
Niektoré sa ráno nezobudili, iné nevládali a to sa trestalo tým najhorším
trestom. Akokoľvek však Suzie chcela, nevládala zvládať toto bremeno ďalej.
Postavila sa, vzala Shinu za ruku, využila nepozornosť vojakov
a najrýchlejšie ako jej nohy vládali, utekala ťahajúc so sebou svoju kamarátku
dolu schodmi. Ich dupot nebol hlučný, teda vojaci nič nezistili. Suzie sa však
bála, že ich niektoré s detí prezradí. Nič také sa však nestalo. Čím menej
človek má, tým viac dopraje. Zmordované deti, ktoré chtiac- nechtiac onedlho
skonajú. Nie ako zbabelci, ale ako malý hrdinovia, ktorí tri až štyri dni
vydržali tlak mocného nepriateľa. Útle dievčatká sa schovávali v najužších
priestoroch, aby sa im podarilo ujsť do davu stále besných, na každú stranu
pred streľbou utekajúcich ľudí. Bežali rovno cez všetko to množstvo ľudí
dúfajúc, že na druhej strane bludiska bude niečo, kde sa obe budú môcť uchýliť.
Búrka ustala, no stále poprchávalo a zoslabnuté dievčatá nemohli ostať
v takomto chladnom počasí vonku. Pohľadom hľadali nejaké malé miestečko na
uchýlenie sa pred škaredým počasím. V Suziných očiach zažiarila malá
drevená autobusová zástavka, do ktorej sa pred pár hodinami zamýšľala schýliť
Valerie.
Po niekoľkodňovej ťažkej práci zdravotnej sestry, bola Valerie
psychicky na úplnom dne. Jej srdce kdesi blúdilo a hľadalo stratený význam
a duša, tá prestala existovať po asi druhej amputovanej končatine
chudákov, ktorý ležali na oddelení, kde pracovala Valerie. Videla nariekať
mužov, ktorý ublížili desiatkam úbožiakov a pripravili ich o rodiny.
Ľútosť nebolo to správne slovo, ktorým by Valerie vyjadrila svoj postoj
k neborákom, do konca života závislým na vozíčku, či barlách. Bola láskavá
a precízne ošetrila každú ranu tak, ako jej to lekárka kázala, no pri
každom zranenom myslela na chuderku Suzie, vnuka starej pani z vlaku, na
starú babičku žobrajúcu o pár drobných a jej malú vnučku a na mnoho
ďalších, ktorých uprostred rozbrojov pripravili práve títo muži, o život.
Práve muži, ktorí potrebovali pomoc od nepriateľa ich národa. Vyčerpaná Valerie
sedela na parapete okna a po dlhých dňoch bez slnka si konečne
vychutnávala jeho prvé žiarivé lúče. Každým dotykom teplého mäkkého lúča si
spomínala na pekné dni, keď žiadna vojna nezasahovala do jej života, keď si
vychutnávala dlhé prechádzky so Suzie, keď len tak sedela v altánku
a popíjala ľadovú kávu. Avšak ako klesal jej pohľad z oblohy, klesala
aj jej nálada. Čím nižšie totiž pozerala, tým väčšiu spúšť videla. Mŕtvy ľudia
už pred nemocnicou neboli. Nevedno kedy a kde ich odniesli. Videla
v diaľke kúdoly hustého dymu a tlmenú ozvenu hlasných výbuchov len
pár kilometrov od nej. Čakala na ďalšie obete. Na ďalších ľudí, ktorý prídu
z boja, proti jej vlastencom zranení a dokaličený s prosbou
o pomoc. Onedlho skutočne videla prichádzať veľký obrnený nákladiak plný
zranených nepriateľov v uniforme. Keď sa však rozrazili dvere na oddelení
a uvidela krvavého muža v bezvedomí ležať na nosidle, na ktorom ho
niesli do jednej z veľkých izieb, ostala prekvapená bez slov stáť vo
dverách a s vlhkými očami sa neveriacky pozerala na telo muža, ktorého
poznala.
aaa :3 ja nemám slov :O užasné to je :33 vlastne oni sa minuli :OOO jooj :/ to je Nathan že ?:O ale ved jooj :O kurnik.. toto som vobec nečakala a že akože fakt .. dzivé to je :3 neskuuuuuutočne veľmi veľmi sa teším na dalšiu časť :33
OdpovedaťOdstrániťÓ môj bože, je to Nathan? :OO Však to nie je on!
OdpovedaťOdstrániťZ tohto príbehu je mi po dočítaní vždycky tak smutno... Ale uchvátená stránka ľahko predčí tú skľúčenú, takže Ťa iste budem znovu chváliť a chváliť. ;D
Ja som taký milovník "tichých slov" teda všetkých tých opisov prostredia, pocitov a filozofických otázok, takže u Teba sa ich ani neviem nabažiť! :3
Možno som čudák, ale ja stále viac uprednostňujem dobrodružný historicko-romantický žáner ako moderné výmysly...
A nevieš si predstaviť ako sa mi rozžiari tvár, keď tu uvidím blikať novú kapitolu! :D
Počkať... To je vážne len štvrtá? oO Už teraz som si s The War vytvorila silné puto, najmä čo sa týka Valerie a Suzie, takže fakt netuším čo budem robiť, keď to skončí... :(
Že to bude mať veľa častí? :))
Podľa mňa by si tento príbeh mal prečítať každý, lebo to ozaj stojí za to!! ♥
A neviem prestať po nociach premýšľať nad tým, čo bude ďalej, hoci- znovu sa opakujem- je to len štvrtá kapitola! :))
Ten koniec... Oooch teraz neviem čo si vybrať, či chcem, aby to bol Nathan alebo naopak nie. :D
Nechcem, aby mal nejaké vážne doživotné zranenie zanechajúce veľké dôsledky, no na druhú stranu by bolo fajn vidieť ich znovu spolu s Valerie. :D ♥♥
Mno nechám sa prekvapiť! ;))
By the way, tieto tu výkecy pokladáš za úžasné? :D Ja len meliem prvé čo mi zíde na um, ani to po sebe nečítam. :DD
Nech je ako chce, veľa obdivu posielam! :-* ♥
ÁNO EVUSH! Tieto komentáre považujem za úžasné, za krásne a motivujú ma k novým kapitolám. Ďakujem za priazeň a za to, že si každý deň nájdeš čas, prečítať si časť :) Budem sa snažiť vplniť Tvoje očakávania a každý deň prinášať nové deje a kapitoly. Vážim si to a som rada Tvojmu nadšeniu. :) A na oplátku ja zasielam ešte jedno véééľke ĎAKUJEM :) :-*
OdstrániťJa sa neskutočne teším, že mám takú skvelú čitateľku, ako si Ty. Dúfam, že ďalšie časti sa Ti budú rovnako páčiť. Tvoje komentáre ako aj komentáre ostatných dievčat ma motivujú. Ďakujem za priazeň! Ďalšia časť tu bude zajtra o takomto čase. :) :3
OdpovedaťOdstrániťBože, bože! Doufám, že se nestane nic chudince Suzie a její kamarádce :3 Jsou ještě tak maličké :(
OdpovedaťOdstrániťA Nat... doufám, že tam teď nebude Nathan :/ Je to tak kruté a škaredé, ale při tom tak úžasné! :3
Obdivuji tě za to! Že tohle vůbec dokážeš psát! Jsi úžasná! ♥ Doufám, že ten příběh bude číst víc a víc lidí, protože tohle je něco fakt suprovýho! :)
Ďakujem Karli :-* naozaj dúfam, že sa Ti to páči. Kiežby Ťa Pán Boh vyslišal s tými čitateľmi. :) Dúfam, že prilákam viacerích ľudí aj keď predsalen, je to trocha nezvyčajná téma. :) Budem sa naozaj snažiť Vás mojimi príspevkami ďlej nadchýnať.
OdpovedaťOdstrániťP.S. ty si úžasná ♥